Kto sa smeje naposledy

Co je Atrakt Art, kdo ho tvoří a jaké jsou jeho aktivity?
Je to občianske združenie, ale skôr skupina priateľov, ktorí sa venujú rôznym projektom zameraným na súčasné umenie a kreativitu a ktorých motiváciou je aj trochu pretvárať prostredie. Medzi jeho aktivity patrí od roku napríklad festival experimentálnej hudby Next, prevádzkovanie nezávislého kultúrneho centra A4 – nultý priestor (spolu s Divadlom SkRAT), vydávanie časopisu 3/4 alebo spolupráca na programe a koordinácii festivalu kultúry nových médií Multiplace. Okrem toho má Atrakt Art za sebou viacero projektov, týkajúcich sa urbánneho prostredia, spájajúcich výskum aj umeleckú tvorbu: taká je napríklad knižka BA! Od UFA k UFU, alternatívny sprievodca po Bratislave.Vždy to však bola záležitosť úzkeho okruhu ľudí, ktorí to väčšinu času robili ako svoj koníček, popri štúdiu alebo práci. Až neskôr, v čase keď sme spolu z ďalšími združeniami zakladali priestor A4, prišla potreba aspoň trochu sa profesionalizovať. Dodnes však prevláda snaha predovšetkým robiť veci, ktoré nás bavia, ktoré sú tvorivé a v ktorých vidíme zmysel.

Kolik má sdružení členů?
Momentálne päť ľudí, žijúcich od Prahy cez Brno až po Bratislavu: okrem Olivera Reháka je to Saša Gojdičová, Barbora Šedivá a Zuzana Duchová, ktorí rozvíjajú vlastné projekty, alebo robia na tých spoločných... A samozrejme, viacero ďalších spolupracovníkov.

Jednou z vašich nejstarších aktivit je vydávání kulturního časopisu 3/4 revue. V posledních letech se sice intervaly mezi jednotlivými čísly prodloužily, nicméně provoz pokračuje. Změnil se v něčem redakční chod od dob, kdy šlo v podstatě o studentský časopis?
Časopis je médium, o ktorom si stále myslím, že sa dá zaujímavo a zmysluplne naplniť: od pôvodnej, nevyhranenej orientácie na všetky druhy umenia sme postupne prešli až k akejsi forme papierovej platformy pre umelecké projekty a aj v prípade článkov a rozhovorov sa zameriavame na témy, ktoré sú inde zriedkavé: umenie a kultúra nových médií, umelecký aktivizmus, experimentálna hudba, intervencie do okolitého prostredia... Vydávanie takéhoto časopisu bez plateného teamu redaktorov, bez dostatočnej verejnej podpory a bez reálnej šance získať peniaze z inzercie je možné dnes iba v podobe občasníka. Boli však aj doby, kedy bola redakcia napoly profesionalizovaná a časopis vychádzal tri-štyrikrát ročne – snáď sa to ešte niekedy zopakuje. Je určite príjemné počuť po rokoch pozitívne reakcie a stretnúť sa s ľuďmi, ktorí majú odložené všetky čísla 3/4.

Velká část vašich aktivit se odehrává v klubu A4 – nultý priestor, který spoluprovozujete. Praha je, co se týče kulturních akcí, včetně těch alternativních, mnohem vytíženější než Bratislava, ale takový typ středně velkého multifunkčního prostoru, v kterém by se daly pořádat jak větší, tak i menšinové akce (řekněme do 100 návštěvníků) by potřebovala jako sůl. Z čeho pramení výlučnost a centrální postavení A4?
A4 je priestor, ktorý je svojou veľkosťou celkom vhodný práve na nekomerčný, umelecky zameraný program. Zároveň je to na Slovensku úplne ojedinelý projekt spolupráce občianskeho sektora a štátu, ktorým by sa možno každá krajina rada pochválila. Už od svojho vzniku v roku 2004 bol však tento vzťah zložitý; momentálne platíme energie a žiadame o granty so striedavým úspechom, nemáme dlhodobú garanciu fungovania v týchto priestoroch a ani dostatok peňazí. Projekt A4 je zvláštny v tom, že nevznikol ako iniciatíva jedného-dvoch ľudí ani žiadneho “nadriadeného orgánu”, ale ako celkom spontánne spojenie štyroch občianskych združení, zastupujúcich rôzne umelecké oblasti: divadlo, tanec, hudbu a kinematografiu, nové médiá. Tento ľudský impulz a zároveň profesionálny background a jasný zámer mu zrejme dali silu a dlhodobý zmysel, ktorý sa v takejto podobe v Bratislave zatiaľ inde asi nevyskytli.

Pokud jde o nákladnost provozu - mohou si A4 dovolit pronajmout nezávislí DIY pořadatelé?
A4 chce fungovať ako otvorený a komunitný priestor, ktorý popri vlastnom programe s vyhranenou kurátorskou koncepciou ponúka miesto aj pre množstvo iných iniciatív. Bývajú tu festivaly literatúry, divadla, filmu, využívajú ho aj organizátori koncertov od alternatívneho popu až po vyslovene experimentálnu hudbu, ktorí – aj vzhľadom na to, že priestor nepatrí nám – neplatia nájomné, ale len nevyhnutné náklady.

Jak velkou část nákladů na provoz A4 pokryjí dotace od státu a z jakých dalších zdrojů čerpáte?
Viac než polovicu nákladov získavame z grantu Ministerstva kultúry, kraj prispieva len minimálne a mesto nás nepodporuje prakticky vôbec. Ostatnú časť príjmu tvoria medzinárodné granty, vstupné, poskytovanie služieb a samozrejme 2 percentá z daní. Najväčším problémom je pre podobné projekty chýbajúci záujem samospráv: u nás totiž neexistuje kultúrna politika, ktorá by smerovala k vytváraniu podmienok pre dlhodobú existenciu občianskych kultúrnych aktivít. Z rozpočtu hlavného mesta ide napríklad 96 percent na mestské zariadenia a len necelé 4 percentá na granty, čo je vo výsledku absurdne malá suma.

Vypracovali jste si za 5 let existence A4 nějakou taktiku, jak přesvědčit příslušné osoby o tom, že váš projekt je jedinečný a zaslouží si jejich finanční i jinou podporu?
Aj keď počúvame množstvo pozitívnych reakcií na existenciu A4, na financovaní sa to väčšinou neprejavuje. Skôr mám pocit, že u nás funguje dobrý zvyk, uvedomiť si význam rôznych miest pre kultúrny život mesta až pri ich zániku – tak, ako to bolo s Divadlom STOKA, množstvom kinosál, ale aj rôznymi industriálnymi pamiatkami v Bratislave. My sa tento reálny dojem hroziaceho konca snažíme každý rok vzbudiť aspoň názvami našich sezónnych parties: Lukratívny priestor v centre mesta, Dovi, dopo, dopi! alebo Kto sa smeje naposledy!

S A4 je v posledních letech spojený festival Next, zaměřený na soudobou experimentální hudbu. I tato scéna má své hvězdy, které jsou na jedné straně schopny přilákat návštěvníky, na druhé straně stojí dost peněz. Vedle toho jsou hudebníci, kteří nepřitáhnou tolik lidí, ale často mají víc co nabídnout. Jak při sestavování programu řešíte tenhle rozpor? Jak velkou pozornost věnujete marketingu?
Next sa snaží predstavovať to najzaujímavejšie zo súčasnej hudby a je pravda, že to nemusia byť nutne najznámejšie mená. Pri zostavovaní programu je pre nás dôležité ukázaťrôzne tvorivé prístupy, či už ide o improvizovanú hudbu, elektroniku alebo multimediálne predstavenia, ale aj podporiť vznik nových projektov. Pritom samozrejme kombinujeme postavy, ktoré sú už často legendami (Evan Parker, Pan sonic, Phil Minton...) sú u nás praktickými neznámymi, ale inšpiratívnymi mladšími hudobníkmi. Našťastie nemusíme pritiahnuť masové publikum, takže sa nám darí priestory A4 zaplniť. Promu venujeme v rámci obmedzených možností značnú pozornosť, pretože nechceme aby tvorivá umelecká hudba zostávala záležitosťou úzkej skupiny poslucháčov. Teraz sme napríklad vydali “prvé slovenské noviny o experimentálnej hudbe”, ktoré sa rozdávali pred festivalom.

Na české experimentální hudební scéně je někdy cítit určitá nedůvěra mezi čistým, řekněme akademickým pojetím a špinavým, neortodoxním přístupem vycházejícím ze směšování a převracení odlehlých oblastí. Je něco takového cítit v Bratislavě? Může si tamní scéna vůbec nějaké animozity dovolit?
Ja mám pozitívne skúsenosti zo spolupráce organizátorov aj hudobníkov z obidvoch oblastí a keď je možnosť, snažíme sa podporiť vitalitu rozrastajúcej sa scény. Keďže promotérov experimentálnej hudby je u nás úplné minimum, dochádza často k prelínaniu osôb a projektov. Je však pravda, že okrem A4-ky alebo NEXTu nie je až také bežné, aby na undergroundových akciách hrali vyštudovaní skladatelia a naopak. Myslím si však že v podstate všetci sú u nás zvyknutí fungovať na akejsi DIY a “low budget” báze: či už to robia úplne zadarmo, alebo získajú nejaké malé granty, prípadne organizujú aktivity z pozície štátnych inštitúcií (ako Slovenský rozhlas alebo Hudobné centrum).

V Praze se často stává, že se některé události, které mají k sobě poměrně blízko, nepříjemně kryjí, což se dá někdy řešit nějakou formou spolupráce či propojení, někdy to ale působí jako přetahování o duše. Existuje v Bratislavě na této úrovni konkurenční boj?
Možné kolízie sa snažíme riešiť prispôsobovaním termínov, ale treba priznať, že nie vždy sú informačné toky dostatočné. Priamy konkurenčný boj myslím neexistuje, skôr je to neschopnosť alebo možno aj praktická nereálnosť komunikácie so všetkými organizátormi kultúrnych akcií v hlavnom meste: predsa len, dosť energie zaberie už samotná organizácia.

Pod Atrakt Art spadá i hudební vydavatelství. Jak se vám daří v této oblasti a jak velké máte náklady?
Snažíme sa vydávať zaujímavú slovenskú experimentálnu hudbu, ale aj spolupráce so zahraničnými muzikantami (Fennesz, Günter Müller, Alfred Zimmerlin...). Disky bývajú často prílohou časopisu 3/4 a vychádzajú v nákladoch od 500 do 1500 kusov. Myslím, že scéna je u nás celkom živá a vzniká množstvo inovatívnych projektov, ktoré sa snažíme zachytiť na webe kraa.sk a aj na nedávno vydanej kompilácií. Mám však stále pocit, že úspechom by bolo výraznejšie presadenie domácej produkcie v zahraničí, na čo hudobníkom a často ani vydavateľom nezostáva energia... Práve preto spolupracujeme aj s podobne zameranými zahraničnými festivalmi – v Česku napríklad so Stimulom alebo New New.

Ty sám působíš v mnoha hudebních uskupeních. Dalo by se nějakým způsobem zobecnit, o co ti v hudbě jde, nebo se tvůj přístup mění v závislosti na jednotlivých projektech?­
Páči sa mi tvrdenie sociológa Zygmunta Baumana, že dnes žijeme projektami a nie projektom. Ide mi väčšinou o radosť z objavovania nových možností, ale aj spolupráce s ľuďmi, preto väčšinou nehrávam sólovo a veľkú rolu v týchto projektoch hrá improvizácia. Bavia ma rôzne hudobné polohy: od samplových kolážií Voice Over Noise, cez energické a voľne improvizované free-elektro-noisové duo Shibuya Motors, až po hranie v improvizujúcom orchestri Musica Falsa et Ficta, alebo vyslovene “voľnočasovú aktivitu”: vytváranie tanečných mashupov zo slovenských a zahraničných hitov. Také spojenie Elánu a Michaela Jacksona má veľký potenciál...