Psali jsme o divadle na Malé inventuře

Součástí workshopu Pište o divadle byla návštěva dvou představení z programu Malé inventury – Mah Hunt souboru DOT 504 v Divadle Ponec a Šavle v MeetFactory. Cílem workshopu bylo vést účastníky k samostatnému přemýšlení o divadle v širším umělecko-kulturním kontextu, k ústní a především písemné formulaci kritických myšlenek i k uvědomění si toho, že psané slovo vstupuje do veřejného prostoru a samo se tak vystavuje další reflexi. Na otázku, zda se to během dvou setkání v divadle a tří diskusí nad vzniklými texty povedlo, by musel odpovědět každý z účastníků sám za sebe. Přinášíme jen drobnou ukázku z textů, které na workshopu – rychle, ze dne za den, takže bez možnosti dlouhého promýšlení – vznikly.

Jana Bohutínská

Dorota Maslowská: Šavle, režie Jan Horák, MeetFactory

Viac ako hodinu sa na vás sype text. Viac ako hodinu do vás hádžu text. A zďaleka nie len do tváre. Naráža vám do brucha, hrude, ramenných kĺbov, spánkov, sánky, podlamuje kolená. Postupne máte text úplne všade. A máte po ňom modriny.

Šavle je inscenácia, v ktorej je text prítomný predovšetkým fyzicky. Jazyk tu rezignuje na vlastnú údajnú schopnosť čosi zdeliť. A vyžíva sa vo vlastnej materialite, utápa sa vo vlastnej šťave. Pokusy o uchopenie zmyslu (pretože diváci si nedajú tak ľahko povedať) sú znova a znova negované. To, čo si odhodlaný divák, sediaci s natiahnutým krkom, striehnuci na každé slovo, pracne vystavia, mu vzápätí ktosi rozsype. Napríklad herec v rámci jedného súvislého, tečúceho výstupu zmení postavy. Napríklad mu vypadne text, a divák je stratený. S vypätím síl sa dopracuje k niekoľkým bazálnym až banálnym scénam. Pointa roztrasená. Možno je z toho podrazu naštvaný, a možno ho ten rozpor medzi vyprázdnenosťou obsahu a zložitosťou formy začína baviť. Tu niekde sa jazyk stáča sám k sebe a v záhyboch, slučkách a kudrlinkách ironicky zverejňuje vlastnú ornamentálnosť. Vybabráva s hľadačmi pokladov a vyšších zdelení, poukazuje na seba ako médium, na akt vyslovovania, na vibrácie vzduchu, ktoré pri tom vznikajú. Banality vyslovované jazykom národných buditeľov na spôsob slam poetry. Môžu vám prechádzať cez uši tak, že vám v nich zostane len spomienka na ten pohyb.

Ivana Rumanová

Šavle: Poetická i sprostá, ale hlavně nesledovatelná

Šavle v MeetFactory neobvyklý jazyk používat ráčí, přechodníky nešetříc, diváka zabíjejíc. Příchozí zážitek očekává, místo něj předlouhými monology zasypán otráven odchází, meloun ani světla sídliště k zachránění nestačí.

Inscenace se pokouší o poezii na divadle. Není to lehký úkol. Jazyk je komplikovaný a udržet pozornost publika se stává téměř nadlidským úkolem. Režisér Jan Horák se proto snažil najít další ozvláštňující prvky. Každý herec má přidělený svůj kousek prostoru s postelí, ze kterého se prakticky nehne. Místo oživení tak dochází k dalšímu „zestatičtění“.

(…)

Kdyby aspoň vybrali jednoduchý příběh. Ale místo přímočaré dějové linky jsem zmítána mezi několika časovými rovinami a neustále se měnícím příběhem. Po pravdě až po představení jsem se dozvěděla, že mělo jít o pokus spisovatelky napsat novelu. Já zaznamenala pouze neustále se měnící osud bisexuálního zpěváka Standy Retra.

Takže co tu máme. Nepřehledný příběh, komplikovaný jazyk, podivnou třetí postavu s melounem, nepohodlné židličky nebo dokonce sezení na zemi na polštářcích, herečka mezi nohama neustále naznačuje dámské pohlavní orgány. Jediné co mi chybělo, byla nahota, ale aspoň na neohrabaný náznak sexu došlo. Za to všechno ode mě palec dolů.

Veronika Steffanová

Mah Hunt, DOT 504, choreografie Lenka Vágnerová, Pavel Mašek

Poľovačka v magnetickom poli

Muž a žena na scéne sú, vytvárajú napätie už len faktom svojej holej prítomnosti. Sú v tomto zmysle zdrojom, fyzickým, a takmer fyzikálnym; produkujú energiu ako následok prítomnosti dvoch polarít. V dianí na scéne sa objavuje čosi magnetické. Mah Hunt vizualizuje siločiary tohto poľa.

Scéna je teda priestorom zakrivení, preskupujúcich sa vymedzení, tvarov, vznikajúcich medzi plus a mínus; deformácií kopírujúcich ich priblíženie. (Čierny šál a na ňom zavesené, po zemi vláčené telo tanečnice, plazovité pohyby tiel kresliace vlnovky, vzduch/zvuk ako impulz....) Nie a nie sa zbaviť obrazu železných pilín z pokusov fyziky; vytvárajúcich na papieri okolo magnetu nepochopiteľné kruhy. (Plus sú tu ďalšie, dozvieme sa, v iných rovinách ako na papieri, takže ich nevidíme, len si ich predstavujeme.) Medzi dvoma ľuďmi prebieha hra na vymedzovanie teritória a jeho pošliapavanie. Takmer vzápätí. Znova a znova sa opakuje, ako ich to k sebe ťahá, a ako nevedia, nemôžu pri sebe vydržať. Priblíženie má za následok výboj po dotyku, odhodenie do priestoru, a jeho neustále znovuustanovanie. Na scéne sa objavujú dočasné mapy, územia definované raz svetlom (ostré kontúry bieleho svetla strieda svetlo mäkké, rozptýľujúce sa), inokedy porozhadzovanými handrami, stenami prenosného úkrytu, vzdialenosťou odstupu medzi povrchom a nohami na chodúľoch. Vymedzenie vyzýva. Ako náhle sa ustanoví tak, že je čitateľné, spustí sa dobýjanie, vylákavanie, stopovanie, lov. Nekonečný. Nie je možné, aby tie dva prvky (nie sú a nemusia to byť vždy ľudské telá) boli spolu, a nie je možné, aby boli oddelené. To, čo sa deje medzi tým, sú variácie na troskotanie. Pokusy rezignujúce na výsledok a smer, utápajúce sa v sebe, v energii, ktorá sa uvoľňuje z východiskového napätia, aby sa spotrebovala a nič viac. V časovosti predstavenia sa objavuje slučka, cyklus bez periódy. Zdá sa to byť bezvýchodiskové, no zdá sa, že ich to baví.

Negácia sa prelína celým predstavením ako hybný prvok. Tiež pohyby vznikajú ako následok protipohybu,  tanečníci demonštrujú nezrejmosť kauzality, ak sa dotiahne do dôsledkov. Po trhnutí hlavy dolu, k zemi nasleduje výskok. Pád začína výskokom a oddialenie priblížením. Telo tu poukazuje na svoju tiaž, na možnosti plynúce z vychýlenia z rovnováhy. Zakrivený priestor a tiaž sú zvýraznené scénografiou predstavenia. Plachta prevísajúca nad scénou, tvoriaca z pohľadu diváka zadný plán, rozbíja pravouhlosť priestoru, prehýba vertikálnu rovinu do vzdúvajúcej sa prítomnosti čohosi ťaživého nad rovinou javiska. Priestor sa tým dynamizuje. Vertikála sa prehýba k horizontále v zakázanom pohybe smerom k dotyku. Prítomnosť zlučovania nezlúčiteľného asociuje fragmenty udalostí; úlomky každodennej kozmológie; náhlu prítomnosť kohosi, s kým sme si takí blízki, že sa to nedá vydržať.

Chce sa pýtať, načo toľko ornamentu. Toľko rekvizít, ktorých použitie nie je vždy organické. Východisková dualita dvoch tiel pod prehnutou klenbou priestoru, ktoré sa nedokážu priblížiť, ani byť oddelené, je zjavná aj bez zdôraznenia čierno-bielymi kostýmami, bez občasného teatrálneho dohrávania a ďalších rekvizít. Predstavenie sa postupne zanáša na úkor elementárnosti vyznenia cyklického motívu. Rekvizity z predchádzajúcich scén, ako pozostatky bývalých stroskotaní, nie sú prekážkou ďalšieho začiatku od nuly; upovedomujú o materiálnej konkrétnosti pokusov, sprítomňujú, že cyklickosť je v istom zmysle hromadením. Škrípanie nastáva, ak sú použité veľmi esteticky, a vôbec organicky (z môjho hľadiska rozprestretý a vzápätí pohodený stan-prístrešok, mimo scény nasadené chodúle). Tiež môže vŕtať v hlave, či by ticho a zvuky nesprostredkovali vyznenie niektorých scén komplexnejšie, než hudba. Viac priestoru pre prázdnotu, povedala by som.

Projekt dvoch tanečníkov, Lenky Vágnerovej a Pavla Maška, je rozpoznateľne napojený na estetiku a princípy tvorby súboru DOT 504. Oproti iným projektom (100 Wounded Tears) sa vymyká napríklad aj tým, že rezignuje na hovorené slovo, tiež miera autoirónie a scudzenia sa  tu zmenšuje, úmerne k miere expresivity. Body artové pokusy skúmajúce limity únosnosti tela, tu nie sú prítomné v tak vyhranenej podobe. Projekt Mah Hunt je intímnejší. O to viac, že sa poľuje donekonečna.

Ivana Rumanová