Mikrofinancie sú pascou chudoby

Česko, rovnako ako Slovensko a bohaté krajiny západnej Európy sa vo vzťahu ku krajinám globálneho Juhu angažuje v „rozvojovej“ spolupráci. Jedným zo zaklínadiel posledných dekád sa v tomto ohľade stali mikropôžičky. Organizácia Spojených národov dokonca určila rok 2005 za Medzinárodný rok mikropôžičiek a v roku 2006 sa Muhammad Yunus, guru mikrofinančnej komunity, stal laureá­tom Nobelovej ceny za mier. Ťažko povedať, ako by sa nórsky Nobelov výbor rozhodol, ak by mal k dispozícii knihu od Milforda Batemana Why Doesn’t Microfinance Work? The Destructive Rise of Local Neoliberalism. Určite by to však nemal ľahké. Pádne argumenty a text odkazujúci na množstvo empirických štúdií zasadili nadšenému konsenzu ohľadom prínosnosti mikropôžičiek ťažký úder.

Lokálny neoliberalizmus

Hlavným argumentom autora je, že mikropôžičky nefungujú. Sú „antagonistické voči udržateľnému ekonomickému a sociálnemu rozvoju, a tým pádom aj udržateľnému obmedzovaniu chudoby“. Zároveň „najvhodnejšie miesto pre model mikrofinancií je vnútri najfundamentálnejšej varianty kapitalizmu proti chudobným: neoliberalizme. Mikropôžičky sú lokálnym neoliberalizmom.“ Tieto dva argumenty sú podporené sadou ďalších, ktoré autor v knihe predostiera. Súčasťou jeho devastujúcej kritiky je však uznanie, že „existujú menšie prínosy z rozšírenia mikropôžičiek medzi chudobných“, keďže akákoľvek intervencia, ktorá prináša peniaze do komunity zvonka, môže len ťažko nemať pozitívny prínos. Avšak zamerať sa na tieto drobné prínosy by bolo ako zamerať sa na stromy, ktoré nezhoreli po nami založenom požiari.

Autor začína stručnou históriou mikrofinancií od sedemdesiatych rokov započatou Muhammadom Yunusom v Bangladéši. Vynecháva tým omnoho dlhšiu tradíciu, ktorej počiatky siahajú do 18. storočia, napríklad k Írskym pôžičkovým fondom. Hoci v diskusii pod jednou recenziou na svoju publikáciu píše, že na staršie dejiny mikropôžičiek neostalo v knihe miesto, mohol im venovať aspoň stručnú poznámku pod čiarou. Neskôr v knihe zmieňuje, ako dopadla prvá dedina, ktorej Yunus poskytol mikropôžičky, Jobra. Vôbec prvý človek, ktorý získal mikroúver, zomrel v roku 1998 v chudobe a zbytok dediny zápasí so zadĺženosťou, alebo prežívajú vďaka peniazom od rodinných príslušníkov pracujúcich v bohatých štátoch Perzského zálivu. Autor ďalej zmieňuje problémy Grameen banky založenej Yunusom, ktorá nebola schopná sa pri nízkych úrokoch zaobísť bez dotácií od štátu, hoci miera návratnosti pôžičiek presahovala deväťdesiat percent. Došlo tak k posunu od dotácií a nízkych úrokov k neoliberálnej politike voľného trhu bez štátnych zásahov a s trhovými, ale často vyššími úrokovými mierami. K tejto „novej vlne“ mikropôžičiek a jej katastrofickým dôsledkom na životy chudobných sa Bateman vracia v piatej kapitole. Poslednú fázu vývoja započala prvá verejná ponuka akcií najväčšej mexickej mikropôžičkovej banky Compartamos v roku 2007, ktorá viedla k zisteniam o jej úžerníckych praktikách a o platoch riadiacich pracovníkov v dimenziách, aké poznáme z Wall Street. Súčasťou odhalenia týchto hanebností, ktoré samotný Yunus nazval „koncom mikropôžičiek“, boli výskumy dopadov mikrofinancií. Tie poukázali na nulový prínos a zároveň bola vyvrátená vplyvná štúdia o pozitívnom vplyve mikropôžičiek.

Tretia kapitola vyvracia mýty o mikrofinanciách. Jedným zo základných mýtov je, že mikropôžičky slúžia na aktivity, ktoré generujú príjem. V skutočnosti existuje množstvo štúdií preukazujúcich, že niekde až deväťdesiat percent pôžičiek ide na spotrebu, najčastejšie jedlo, školné či lieky. Ďalším mýtom je, že tento nástroj vedie k mocenskému posilneniu chudobných. To, čo sa však deje, je, že chudobní sa kvôli podpore nezúčastňujú aktivít s väčším dosahom, ako napríklad angažovanie sa v odboroch, kooperatívach alebo sociálnych hnutiach, na ktoré im už neostáva energia. Často sa predpokladá, že mikropôžičky sú to, čo ľudia chcú a potrebujú napriek tomu, že keď sa ich na ne opýtate, požadujú iné formy pôžičiek – na vyššie sumy, s nižšími úrokmi či s dlhšími dobami splatnosti. Mýtom je tiež predstava, že mikropôžičky idú najchudobnejším. Výskumy ukazujú, že najčastejšie ich dostávajú stredne chudobní a dokonca aj stredná vrstva. Dôvod je jednoduchý, z najchudobnejších plynú nižšie zisky a takisto sú rizikovejšou kategóriou. Kľúčovým prvkom v public relation mikrofinancií je zlepšenie postavenia žien. V skutočnosti ženy síce často pôžičku získajú, avšak tá ide automaticky ich mužským partnerom, hoci práve ženy ju musia neskôr splácať. Finanční (mikro)žraloci zneužívajú otázku ženskej cti, z ktorej vyplýva ich snaha za každú cenu úver splatiť. Flexibilizácia práce, ktorá je dôsledkom mikropôžičiek, takisto zasahuje najmä ženské povolania.

Z pozície rozvojového diskurzu

Štvrtá kapitola je ťažiskom celej knihy a ukazuje metodologické nedostatky štúdií dopadov mikropôžičiek a ich vplyv na to, čo autor knihy považuje za kľúčové pre „rozvoj“. Významným problémom mnohých pro-mikropôžičkových štúdií je, že nezohľadňujú tzv. efekt vytlačenia. Nevšímajú si, že tým, že nový podnikateľ vstúpi na trh, zmenšuje podiel na trhu pre ostatných podnikateľov, a tým zhoršuje ich životnú situáciu. Zároveň svojím vstupom často zvyšuje ponuku, čím znižuje cenu a ešte viac zhoršuje trhové podmienky pre existujúcich podnikateľov. Bateman to ukazuje na príklade „dám s telefónom“, ktoré, kým ich bolo málo, boli dôkazom úspešnosti mikropôžičiek. Akonáhle bol trh nasýtený, začali medzi sebou bojovať o existujúcu klientelu a nové podnikateľky vstupujúce na trh vďaka ďalším mikropôžičkám zásadne znižovali príjmy už etablovaných podnikateliek. Druhým problémom, ktorý si štúdie nevšímajú, je neúspech mikroaktivity započatej vďaka pôžičke. Bateman píše o veľmi vysokej miere zlyhania, konkrétnu cifru však neuvádza, hoci odkazuje na viacero výskumov. Dôsledkom takéhoto zlyhania však nie je bankrot, ale najčastejšie snaha akýmkoľvek spôsobom dlh splatiť, ktorá potom vedie k ďalšiemu zhoršeniu situá­cie klienta.

V ďalšej časti kapitoly potom autor predostiera základné argumenty proti mikropôžičkám zo svojej pozície v rámci rozvojového diskurzu. Kritizuje, že vytvárajú mikropodniky, čím neumožňujú získavať úspory v rozsahu, v ktorom sa prejavujú najmä v poľnohospodárstve. Majitelia a majiteľky malých políčok nedokážu využívať výhody plynúce z moderných technológií, ako sú toho schopné napríklad poľnohospodárske družstvá alebo malé rodinné farmy. Na ich zakladanie však mikropôžičky nestačia. Ďalším problémom podľa autora je, že mikropôžičky podporujú neformálny sektor hospodárstva spojený s ilegalitou, neplatením daní, sociálnou nerovnosťou či s absenciou regulácie v oblasti zdravia a životného prostredia. Tým, ako mikropôžičky vedú k podpore najjednoduchších foriem podnikania, stávajú sa súčasťou príčin deindustrializácie. Autor ich prirovnáva k Morgenthauovmu plánu po druhej svetovej vojne, ktorý mal z industrializovaného Nemecka spraviť po vojne chudobnú poľnohospodársku krajinu. Jedným z faktorov „rozvoja“ by podľa autora malo byť vertikálne prepojenie firiem. Hoci podnikatelia a podnikateľky sa vďaka mikropôžičkám stávajú súčasťou takýchto prepojení, ich zapojenie slúži najmä na odbúranie daňového zaťaženia a ďalších nákladov pre firmy na vyšších miestach v tejto spolupráci. Iným problémom spojeným s mikrofinanciami je závislosť na importe. Liberalizácia trhu, ktorá viedla k prísunu zahraničnej produkcie a likvidácii miestneho priemyslu, bola do veľkej miery umožnená podporou miestnym malým importérom. V neposlednom rade je prítomnosť mikropôžičiek spojená so stratou sociálneho kapitálu. Ich poskytovanie má za následok silné sociálne tlaky na neplatičov zo strany komunity, čo vedie k strate zmyslu pre miestnu solidaritu a k vzájomnej nevraživosti. Mikrofinancie tak namiesto toho, aby proti chudobe bojovali, stali sa „pascou chudoby“.

Namiesto sociálne politiky

Piata kapitola sa venuje novej vlne komercionalizácie započatej v deväťdesiatych rokoch a jej dôsledkom. Bateman najprv pomocou sekundárnej literatúry vyvracia známe tvrdenie, že súkromne vlastnené spoločnosti sú vždy efektívnejšie ako verejné. Následne to ukazuje na príklade stavebných spoločností vo Veľkej Británii, napríklad známej Northern Rock, a ich finančných problémoch spôsobených riskantnými finančnými investíciami, ktoré viedli k ich prevzatiu štátom, aby sa predišlo krachu. Autor kritizuje nemorálnosť riadiacich pracovníkov, ktorí vďaka trhovým a vyšším úrokovým mieram dostávajú obrovské platy, pričom však za vstupným kapitálom najčastejšie je niekto z medzinárodnej „rozvojovej“ komunity, ktorá by v prípade neúspechu utrpela straty. Na príklade indického štátu Andhrapradéš, kde rozšírenie komerčných mikropôžičiek dosahuje takmer plnú saturáciu, ukazuje, ako tieto môžu viesť k zásadnému prehĺbeniu chudoby a dokonca k nárastu počtu samovrážd z dôvodu neschopnosti splácať požičané peniaze. Bateman v tejto súvislosti dokonca hovorí o mikropôžičkovej bubline, nie nepodobnej bubline amerického hypotekárneho trhu z obdobia pred súčasnou hospodárskou krízou.

Kľúčovým problémom pritom je, že investície do komerčných mikropôžičiek odčerpávajú kapitál smerom, ktorý k žiadnemu „rozvoju“ nevedie, namiesto toho, aby boli investované do zmysluplných, väčších projektov. Hlavnou časťou kapitoly je analýza už zmienenej aféry Compartamos, ktorá v plnej nahote ukázala nemorálnosť a deštruktívny charakter komerčných mikropôžičiek. Táto banka požičiavala za úroky, ktoré presahovali sto percent, čím bola schopná zaistiť si návratnosť investícií a stala sa (až do prepuknutia aféry) modelovým príkladom komerčného poskytovania mikrofinančných služieb. Hlavným problémom okrem obrovských odmien niekoľkým riadiacim pracovníkom na vysokých pozíciách je nenaplnenie predpokladu, že konkurencia medzi poskytovateľmi povedie k nižším úrokom. K tomu zjavne nedošlo. Zároveň je argumentom pre komerčné, teda nedotované pôžičky snaha o obslúženie čo najviac zákazníkov. Hoci sa na prvý pohľad môže zdať taká argumentácia logická, v konečnom dôsledku sú to chudobní, ktorí umožňujú, aby iní chudobní dostali pôžičku, ktorá napokon obvykle aj tak vedie iba k zhoršeniu situácie. Nemali by to byť iní aktéri než najchudobnejší, ktorí sa postarajú o rozšírenie mikropôžičiek?

V šiestej kapitole sa autor zaoberá politikou mikrofinancií. Vysvetľuje úspešnosť tohto „rozvojového“ nástroja. Kľúčovým prvkom je jeho konsonancia so súčasnou neoliberálnou formou kapitalizmu. Mikropôžičky nasledujú neoliberalizmus v tom, že potvrdzujú jeho základnú premisu individuálneho podnikania ako základ spoločnosti a nezaoberajú sa kolektívnymi formami snáh o vymanenie sa z chudoby. Nereprezentujú tak alternatívu, ale sú základom kapitalizmu a umožňujú, aby mnohé sociálne politiky boli nahradené pôžičkami.

Alternatívne mikropôžičky

Záver je venovaný alternatívam ku konvenčným mikrofinanciám. Autor najprv vyzdvihuje tzv. podmienený presun peňazí (conditional cash transfer) ako lepšiu formu boja proti chudobe. Takýto presun drobnej čiastky je podmienený napríklad návštevou detí na klinike. V ďalších častiach kapitoly postupne predstavuje modely „rozvoja“, ako prebehol v Japonsku, baskickej kooperatíve Mondragón, v severnom Taliansku, Taiwane a Južnej Kórei, Číne, indickej Kerale, Venezuele, a väčší priestor venuje Vietnamu. Vo všeobecnosti vyzdvihuje najmä prístup štátu, ktorý hral kľúčovú úlohu pri podpore začínajúceho priemyslu. Autor tu opakuje svoju tézu o potrebe veľkých podnikateľských subjektov a nie mikropodnikov. Zároveň bolo významné prepojenie rôznych úrovní vlády a firiem, ktoré zamedzilo špekuláciám. V prípade Keraly je zaujímavý vlastný mikropôžičkový model, ktorého súčasťou je snaha o prepojovanie mikropodnikateľov. Tí sú tak súčasťou celkových plánov na „rozvoj“ dedín a cieľom je, aby si zbytočne nekonkurovali. Podobne vo Venezuele sú mikropôžičky poskytované iba ak sa individuálný mikropodnik dokáže zaradiť do väčšej firmy. Vo Vietname takisto existuje sektor mikrofinancií, ktorý sa odlišuje ako v objeme pôžičiek, tak v dotovaní úrokov. Boom vietnamských mikropôžičiek pritom silno koreluje s redukciou chudoby. Vo všeobecnosti však medzinárodná „rozvojová“ komunita nástojí, aby Vietnam prijal štandarný model novej vlny komerčných mikropôžičiek. V závere autor tvrdí, že mikropôžičky sú zrkadlovým odrazom neefektivity gigantických tovární v Sovietskom zväze.

Prorozvojová kritika

Keďže kniha vyšla pred viac ako rokom, stihla už vyvolať debatu. Reakcie boli pozitívne aj negatívne. Súhlasiť však určite možno s Malcolmom Harperom z Cranfieldskej školy manažmentu v Británii, podľa ktorého „bude málo čitateľov súhlasiť so všetkým, čo v knihe je, a väčšina tým bude iritovaná. Avšak my všetci by sme mali dôkladne premýšľať o tom, čo Bateman píše.“ Zrejme najtvrdšie sa k recenzovanej knihe postavil David Roodman z Centra pre globálny rozvoj, podľa ktorého kniha „sa dramaticky vyjadruje o konšpiráciách, ale je nedotiahnutá vo svojej argumentácii, nedbalá pri práci so zdrojmi a príliš používa pasívne formy jazyka a abstrakcie ako neoliberalizmus, ktoré znejasňujú, kto je obviňovaný z čoho“. Bateman pod Roodmanovym blogom dôsledne reaguje na jeho kritiku, takže sa čitateľ môže sám rozhodnúť, koho argumenty sú presvedčivejšie. Medzi recenzentmi zaznel aj názor, že hysterické reakcie je možno pripísať na vrub obavám z toho, že niekto poukázal na skutočnosť, že cisár je nahý.

Bohužiaľ, z recenzií, ktoré som čítal, sa ani jedna nevenuje problematickosti Batemanovho prístupu z postkoloniálneho hľadiska. To, čo vonkoncom nezohľadňuje, je kritika „rozvoja“ ako naratívu západnej modernity, ktorú má každá spoločnosť nasledovať, a ak nedosahuje úrovne Západu, neznamená to, že by sa mohla vydať vlastnou cestou, ale že je na nižšom stupni vývoja. Bateman v závere vyzdvihuje alternatívne formy „rozvoja“, ktoré však v skutočnosti až tak alternatívne nie sú. Japonsko, Južná Kórea, Taiwan, všetky tieto krajiny sa vydali cestou industrializácie a technologickej modernizácie, ktorá len zdanlivo prináša viac spokojnosti v živote, a podľa niektorých vedie do slepej ulice katastrofických scenárov zmeny globálnej klímy. V tomto ohľade teda Batemanova kniha bohužiaľ nevybočuje z radu ďalších „prorozvojových“ textov, ktoré spolu s neoliberálnymi tvoria „rozvojový“ diskurz.

Na druhú stranu je však recenzovanú publikáciu treba odporučiť všetkým záujemcom o „rozvojovú“ problematiku. Prináša kritiku, ktorá za zamyslenie rozhodne stojí.

Autor je politolog.