Ilustrace Tereza Šiklová
Na začiatku apríla Bratislavou prechádzala nezvyčajná skupina cyklistov a cyklistiek. Približne osemdesiat študentov a ich podporovateľov šliapalo do pedálov, aby v Štrasburgu vystúpili pred Radou Európy a Európskym parlamentom so svojou správou o stave srbskej spoločnosti a dožadovali sa tak medzinárodného tlaku na srbskú vládu a prezidenta. Prvého novembra minulého roku v dôsledku sfušovanej rekonštrukcie železničnej stanice v Novom Sade zahynulo šestnásť osôb. Odvtedy sa v uliciach srbských miest a mestečiek a na pôde vysokých škôl nepretržite protestuje.
Keď počúvame sťažnosti srbských protestujúcich, môžeme nadobudnúť dojem, že ciele politických bojov sa za ostatné desaťročia premenili len pramálo. Pomenované problémy akoby vypadli z príručiek ponovembrového učenia sa demokratickým spôsobom, tlačených v Spojených štátoch amerických. Študenti odsudzujú korupciu a volajú po vláde práva. Také rigorózne nasledovanie a využívanie toho, čo im umožňuje právny poriadok štátu a európskeho spoločenstva, sa môže javiť ako príliš stredové, príliš moderátne. A predsa tvrdia, že podania na prokuratúru vo veci ohrozenia životov pre zle zrekonštruovaný prístrešok stanice majú zmysel. Odmietajú priame rokovania s faktickým vládcom Srbska, prezidentom Aleksandrom Vučićom, ktorý vyhlásil, že nato, aby bol zbavený moci, ho budú musieť zabiť. Päť mesiacov sa usilujú o horizontálne vedenie svojich protestov a nahlodávajú samozrejmé poriadky, v ktorých doposiaľ zvykli žiť.
…