Na začiatku apríla Bratislavou prechádzala nezvyčajná skupina cyklistov a cyklistiek. Približne osemdesiat študentov a ich podporovateľov šliapalo do pedálov, aby v Štrasburgu vystúpili pred Radou Európy a Európskym parlamentom so svojou správou o stave srbskej spoločnosti a dožadovali sa tak medzinárodného tlaku na srbskú vládu a prezidenta. Prvého novembra minulého roku v dôsledku sfušovanej rekonštrukcie železničnej stanice v Novom Sade zahynulo šestnásť osôb. Odvtedy sa v uliciach srbských miest a mestečiek a na pôde vysokých škôl nepretržite protestuje.

Keď počúvame sťažnosti srbských protestujúcich, môžeme nadobudnúť dojem, že ciele politických bojov sa za ostatné desaťročia premenili len pramálo. Pomenované problémy akoby vypadli z príručiek ponovembrového učenia sa demokratickým spôsobom, tlačených v Spojených štátoch amerických. Študenti odsudzujú korupciu a volajú po vláde práva. Také rigorózne nasledovanie a vy­­užívanie toho, čo im umožňuje právny poriadok štátu a európskeho spoločenstva, sa môže javiť ako príliš stredové, príliš moderátne. A predsa tvrdia, že podania na prokuratúru vo veci ohrozenia životov pre zle zrekonštruovaný prístrešok stanice majú zmysel. Odmietajú priame rokovania s faktickým vládcom Srbska, prezidentom Aleksandrom Vučićom, ktorý vyhlásil, že nato, aby bol zbavený moci, ho budú musieť zabiť. Päť mesiacov sa usilujú o horizontálne vedenie svojich protestov a nahlodávajú samozrejmé poriadky, v ktorých doposiaľ zvykli žiť.

Uspejú? Čo bude výsledkom ich snaženia? Takúto pochybovačnú otázku si dnes kladú i mnohí protestujúci. Frustrácia z toho, že napríklad uplatňovanie medzinárodného práva v záujme ochrany ľudských životov je vysoko selektívne a celkom ignoruje celé populácie, ktorých životy už ani neberieme na vedomie, je obrovská. Pokračujúce systematické vyhladzovanie palestínskeho obyvateľstva v Gaze zanecháva v komkoľvek, kto kedy podpísal petíciu vláde či daroval peniaze na humanitárne účely, pocit neviery a neskutočnosti.

Môžeme však zostať aj viac pri zemi, kde o bytie či nebytie nejde. Kultúrne aktivistky a aktivisti na Slovensku už mesiace upozorňujú na ignorovanie štatútov kultúrnych inštitúcií, pravidiel rokovania a výberových konaní, na porušovanie zákona pri správe kultúrnych pamiatok štátu. Robia tak právnou cestou, ale aj rôznymi intervenciami vo verejnom priestore. Na chvíľu sa síce ministerská stolička pod Martinou Šimkovičovou rozkývala, zdá sa ale, že vkusová politika ministerky je úspešná. Jej príspevky na sociálnych sieťach, v ktorých sa pohoršuje nad „zvrhlým“ umením vystavovaným v Slovenskej národnej galérii, k návšteve výstavy popchli aj slovenského premiéra Roberta Fica, ktorý tak bábkovú ministerku podporil. Zdá sa, že spektakulárna politika establišmentu je oveľa úspešnejšia než spektakulárna politika umelkýň a kultúrnych pracovníkov, ktorí vyše mesiaca bez slov, s transparentom v rukách protestovali pred galériou. Na protestujúcich sa z ich vlastného tábora zniesla kritika pre neefektívnosť ich konania. Zastrájali sa, že „nebudú ticho“, podľa kritikov ich však aj z dôvodu nevhodne zvolených foriem protestu nepočuť. Na jednej strane sú tieto kritické slová na Slovensku vítanou zmenou oproti spokojnému potľapkávaniu sa príslušníkov mestskej strednej triedy po pleciach za to, že odhodlane protestujú proti Ficovej vláde. Na strane druhej zotrvávajú v pochybnom presvedčení o tom, že to sú hlavne kultúrne vrstvy, intelektuálky a intelektuáli, komu predovšetkým prislúcha byť nositeľom politickej zmeny.

V situácii, keď sa tak ťažko hľadajú odpovede na otázku, čo robiť, by bolo možné pýtať sa aj, či robiť vôbec niečo.

Príťažlivosť nekonania je veľká. Vkusová politika sveta nekonania paradoxne prináša efekt, absencia úsilia meniť svet paradoxne pomáha svetu materializovať sa. Jej produktom je skutočnosť, ktorá nás obopína ako dvojrozmerný obraz. Nenesie v sebe ani bolesť, ani krásu, len ľúbivú peknotu, ktorá je svojím spôsobom dokonalá. Mrazivo presne ju popisuje taliansky spisovateľ Vincenzo Latronico v svojom románe­-eseji Le perfezioni (Dokonalosť, 2022). Tom a Anna, „pár bez vlastností“, no s vyberaným vkusom, žije v kulisách berlínskeho bytu s dizajnovým nábytkom a množstvom izbových rastlín. Konzumuje vždy to, čo je sezónne alebo lokálne, či už je to currywurst, špargľa alebo čerstvo ulovená ryba. Ako zlomyseľne poznamenáva Latronico, len značka ovseného mlieka v ich matcha latté je stále tá istá. Nevysloveným cieľom života Toma a Anny je mať sa dobre, bez okázalosti aj navonok prejavovaného prílišného úsilia. Nenútenosť ich estetickej existencie je tak či tak vybájená, tomuto poznaniu nemožno uniknúť. Na chvíľu si preto vyskúšajú život, v ktorom sa politicky, či aspoň dobročinne koná. Volanie pekného sveta, ktorý sa už materializoval, je však silnejšie. Po krátkej epizóde aktivizmu počas utečeneckej krízy v roku 2015 sa vracajú prakticky na to isté miesto, z ktorého vyšli. Prečo?

Konanie by malo isté dôsledky. Podoby toho, čo by bolo možné, by začali naberať jasnejšie kontúry. Nekonečné pole možností, ktoré existuje pred tým, ako vôbec začneme konať, by sa začalo uzatvárať. Svet, ktorý by sa tvoril, by niesol stopy sveta, z ktorého vychádzalo ono konanie. Veci by sa skomplikovali, vznikajúci svet by prišiel o dokonalosť bezobsažnej predstavy. Namiesto zhmotňovania fantázie by sa zápolilo so skutočnosťou. Podobne ako to dnes robí študentstvo v Srbsku či umelci a kultúrne pracovníčky na Slovensku.

Autorka vyučuje feministickou teorii na FHS UK.