Regionálne voľby na Slovensku rozbili niekoľko mýtov, píše týždenník Domino fórum: že nízka účasť nahráva pravici (pri voľbe županov bola konfrontácia ľavice s pravicou diametrálne iná ako pri poslancoch), že regionálna politika je o niečom inom ako vysoká politika (89 percent nevoličov signalizuje, že stieranie programových a hodnotových rozdielov nemieni akceptovať), že ľudia nepochopili zmysel vyšších územných celkov (naopak, veľmi dobre pochopili, ako ich pochopili mnohí kandidáti).
Boli to voľby najneočakávanejších koalícií, ktoré ľudí nemotivovali na účasť – veď ak môže vládnuť ktokoľvek s kýmkoľvek, volebné rozhodnutie prestáva byť zmysluplné. Pritom slovenský volič sa v kľúčových chvíľach, napríklad keď sa rozhodovalo o rozpade federácie či neskôr o porážke Mečiara, dokázal zmobilizovať a angažovať.
Slovenská politika sa teda vzďaľuje občanom, píše Domino fórum, napriek tomu však regionálne voľby môžu mať aj nejaký zmysel – po nich budú totiž musieť spolupracovať tí, ktorí by to na parlamentnej úrovni nikdy neurobili.
Po ignorovaní krkolomných a bezostyšných koalícií v regionálnych voľbách sa teda občan môže znovu „sústrediť“ na veľkú politiku. Tá sa ho paradoxne dotýka menej než miestna, mestská či župná, no vďaka jej medializácii ju vníma intenzívnejšie a emotívnejšie. Osobitne všetky prešľapy, ktoré sa aj za jeho peniaze dejú trebárs v Národnej rade.
Tam je situácia, čo sa týka straníckej príslušnosti a poslušnosti, už dlhšie zdrojom znechutenia voličov, vyplývajúceho z rôznych podozrení o kupčení s parlamentnými hlasmi i z viacerých afér. Odpor verejnosti je nasmerovaný predovšetkým na nezávislých poslancov, ktorí po tom, čo vládna koalícia už dávnejšie stratila väčšinu v zákonodarnom zbore, majú často v rukách rozhodujúce tromfy.
V súčasnosti je v 150-člennom parlamente až 24 poslancov, ktorí vystúpili z klubov a stali sa nezávislými. A čo je podstatné, ani jeden sa z tohto dôvodu nevzdal mandátu. Dokonca niektorí si založili vlastné politické strany, ktoré teraz majú zastúpenie v parlamente aj bez volieb. Denník SME si u agentúry MVK nechal urobiť exkluzívny prieskum, ktorý ukázal, že takmer 80 percent ľudí si myslí, že poslanec, ktorý odišiel zo strany, za ktorú bol zvolený, by jej mal vrátiť svoj mandát a opustiť parlament.
Denník v tejto súvislosti oslovil expertov a všetci sa zhodli, že vylučovanie poslancov pre ich odchod z politickej strany by škodilo demokracii. Mnohí sa zhodujú v názore, že vzdanie sa mandátu by bolo správne, ale nemožno ho vynucovať. SME cituje napríklad ústavného právnika Radoslava Procházku, že slobodný mandát „zabraňuje stranám sprivatizovať si celý politický systém“. Riešenie je teda až vo voľbách. „Ak sa nejaká strana prejaví ako nestabilná, tak by ju voliči jednoducho nemali podporovať,“ povedal pre SME politológ Grigorij Mesežnikov.
Nekonečný príbeh novostavby Slovenského národného divadla v Bratislave sa pomaly blíži do finále. Razantnému ministrovi Františkovi Tóthovi, ktorého dominantne trhový pohľad na kultúru celkom oprávnene neraz vzbudzuje rozpaky i obavy, nemožno uprieť, že problém so stavbou, ktorá sa začala pred dvadsiatimi rokmi a doteraz zhltla okolo 3,5 miliardy korún, nakoniec vyriešil.
Už na budúci rok na jeseň sa má v gigantickej budove, ktorá mnohým vôbec nepripomína chrám umenia, začať hrať. A aby sa budova uživila, vláda rozhodla o vzniku správcovskej spoločnosti. Ako píše .týždeň, Slovenské národné divadlo ju najskôr úplne odmietalo so sebavedomým vyhlásením, že správu novostavby zvládne aj samo, o čom však na ministerstve celkom oprávnene pochybujú.
Napätie medzi divadelníkmi prvej slovenskej scény zvýšilo aj odvolanie generálneho riaditeľa SND Dušana Jamricha „z organizačných dôvodov“ i návrh ministerstva kultúry, aby sa od budúceho roku delili peniaze pre kultúrne inštitúcie aj podľa návštevnosti podujatí. Situácia je komplikovaná a napätá, píše .týždeň, a jediné riešenie je hľadať kompromisy prijateľné pre ministerstvo kultúry, zodpovedné za financovanie prevádzky SND, a aj pre umelcov, ktorí nechcú, aby o fungovaní divadla rozhodovala spoločnosť, ktorá nebude podliehať SND.
Umelci Slovenského národného divadla majú právo báť sa prechodu do novostavby aj nového modelu riadenia, ale cesta späť je nemožná. Nezabudnime: tú budovu chceli najmä oni, pripomína .týždeň.
Záujem o subjektívne podania životných osudov či krátkych epizód zo života, o osobné interpretácie historických udalostí potvrdzuje aj odborná publikácia Malé dejiny veľkých udalostí. Pamätníci sa v nej vyjadrujú k niektorým medzníkom moderných dejín Slovenska, ale aj Čiech a ďalších susedných krajín – k odsunu nemeckých obyvateľov, komunistickému puču v roku 1948 a jeho dopadu na stredné vrstvy či okupácii v auguste 1968.
Mesačník K & S sa v súvislosti s otázkou poznávania minulosti a problematiky kolektívnych ideí zaoberá aj mýtami, pričom zdôrazňuje, že dnes sa tento názov používa vo veľmi rôznorodých významoch – od pôvodných označení hrdinských, magických príbehov o bohoch a vzniku sveta až po číre výmysly.
V článku Spomienky na súčasnosť si kladie otázku, či a ako možno zabrániť zneužívaniu mýtov, a odpoveď hľadá aj na príklade úspešnej publikácie Mýty naše slovenské i rozsiahlej výstavy Slovenský mýtus. To, že ľudia budú o mýtoch poučení, však automaticky neznamená, že budú voči nim odolní, tvrdí sa v článku. Objektívna resp. správne interpretovaná minulosť totiž neexistuje, obraz minulosti je vždy iba jej konštrukciou. Recept na odolnosť voči manipulácii (aj) mýtami vidí autorka v rozšírení informácií o kritické myslenie a vnímanie problémov v širšom kontexte.
Zo slovenskej tlače vybral Alexander Balogh.