Sedliacka atmosféra

Čo vás motivovalo začať umelecký projekt Parasztok Atmoszférában (Sedliacka atmosféra), ktorý vznikol v rámci OFF­-Bienále v Budapešti?

V Maďarsku dnes môžeme sledovať politicky motivovanú polarizáciu spoločnosti, ktorá rozdeľuje komunity a kultúru využíva ako nástroj. Určité témy a prístupy sú zneužívané politickými stranami, a preto sa stávajú stigmatizované, ako napríklad naše ľudové dedičstvo a uchovávanie tradícií. Diskusie o ľudovej kultúre sú často asociované s pravicovou politikou a jej interpretáciám dominuje nacionalizmus. Štátom financovaná Maďarská akadémia umení v mene aktuálneho kulturkampfu okupuje najdôležitejšie umelecké inštitúcie a propaguje konštruovanú formu maďarského folklóru, pričom úplne ignoruje hľadiská súčasného umeleckého diskurzu. Ako reakciu na tento fenomén som vytvorila kolaboratívny výskumný projekt Parasztok Atmoszférában, ktorý vyústil v inscenovanú hudobnú produkciu a publikáciu. Naše aktivity podnietili subverzívne diskusie o súčasnom umení a scéne folklórneho revivalizmu. Keďže som oslovila mladých umelcov, hudobníkov a teoretikov z obidvoch scén, chcela som kriticky interpretovať hudobné dedičstvo maďarského roľníctva a nájsť nové prístupy k nemu. Kritických interpretácií ľudovej kultúry v Maďarsku nie je veľa, ak teda za kritickú praktiku nepovažujeme jej uchovávanie samotné. Počas prípravného výskumného procesu som pracovala s „tradíciou“ ako mojím kľúčovým konceptom a snažila sa zdôrazniť interpretácie ľudovej kultúry, ktoré prekračujú uchovávanie tradícií. Výsledky môjho výskumu slúžili ako inšpirácia pre hudobnú zložku projektu, ako aj našu publikáciu.

Mohli by ste vysvetliť fenomén „táncházu“ v Maďarsku, z ktorého čerpáte?

Hnutie táncházu vzniklo v sedemdesiatych rokoch v kontexte mládežníckych hnutí v rámci procesu, keď mládež kreatívne reagovala na umelo vytvorené programy socialistického plánovania, ako aj na nespokojnosť s urbánnym životom. Hľadanie autentických folklórnych foriem, ktoré by nahradili dominantný choreografický repertoár, ich viedlo k etnografom a historikom tanca, ktorí ich povzbudzovali, aby organizovali spoločenské akcie podľa príkladu tanečného domu – táncházu. Slovo „táncház“ odkazuje na ko­munitný, rekreačný priestor, v ktorom sa konali dedinské tance v sedmohradských komunitách. Na začiatku tohto hnutia štát vnímal učenie sa folkovej hudbe a tancu od pôvodných umelcov a uchovávanie dedičstva a tradícií ako podozrivé aktivity. Tí, ktorí mali za cieľ zbierať – často ilegálne – hudbu v izolovaných maďarských dedinách za hranicami krajiny, mali dostatok odvahy na konfrontáciu s opresívnym režimom. Čo začalo ako uza­vretá akcia pre členov tanečných skupín, sa v Budapešti za krátky čas rozrástlo na masový fenomén. Kritici mali obavy, že toto hnutie bolo inšpirované nacionalizmom. Jeho fanúšikovia však tvrdili, že hnutie reflektuje kontinuitu Bartókovej tradície – seriózneho výskumu folklórnych foriem a ich integrácie do moderného života.

Ako sa na váš projekt a novú vlnu záujmu o hnutie táncházu vzťahuje autenticita?

Súčasní predstavitelia hnutia majú úzky a živý vzťah s nesmierne bohatým kultúrnym dedičstvom, ktoré bolo verejnosti sprístupnené etnografmi zo začiatku 20. storočia. Ich dominantný spôsob interpretácie tohto dedičstva je realizovaný skrz uchovávanie tradícií. Väčšinou som videla predstavenia, ktoré mali byť „autentické“, vďaka čomu som začala spochybňovať koncept autenticity a účel týchto praktík. Napriek tomu, že tieto koncepty sú problematické, nepozorovala som snahu o ich objasnenie. Prácu umelcov, ktorí sa snažia o autenticitu, považujem za veľmi dôležitú. Sú z môjho pohľadu niečo ako živý archív. Nestretla som sa ale s umelcom, ktorý by zdôraznil konštruovanú podstatu ­nášho zdieľaného kultúrneho dedičstva alebo by k nej pristupoval z hľadiska kritickej tradície, respektíve aspektov súčasného umenia. Myslím, že čiastočne to môžeme vysvetliť kultúrnou a politickou ­stigmatizáciou témy. Aj tieto myšlienky viedli k vzniku môjho projektu.

Aká je pozícia hnutia táncházu a folklóru ako takého v kontexte súčasnej kultúrnej politiky maďarskej vlády?

Folklórny revival sedemdesiatych rokov bol kontrakultúrnym hnutím zdola, v ktorom etnografia, folklórne aktivity a kultúrne de­dičstvo roľníctva vytvorili pocit jednotnej komunity alternatívnych spôsobov myslenia. Korene hnutia však boli neisté. Ako uvádza etnograf Gábor Klaniczay, renesancia etnických spôsobov myslenia bola koncom osemdesiatych rokov liahňou pre novú vlnu nacionalizmu, ktorý sa stal súčasťou mainstreamovej politiky našej doby. Konzervatívne interpretácie teraz ovládajú hnutie, ktoré je v súlade s pravicovým politickým prostredím. Viktor Orbán napríklad minulý rok pri opätovnom otvorení novozrekonštruovaného Domu tradícií určil úlohu žien pri udržiavaní národa, poukazujúc na štandardy tradičných ľudových spoločenstiev: „Kto sú Maďari? Sú to tí, ktorých vnúčatá budú tiež Maďarmi. Cieľom tohto domu je pomôcť nám to dosiahnuť.“

Citujem z jednej vašej prednášky ohľadne projektu Atmosféra sedliakov: „Všetci sme sa stali techno­-roľníkmi planéty Zem.“ Aký je vzťah medzi prírodou, respektíve environmentálnou krízou a ľudovou kultúrou?

Pri tvorbe tohto projektu sme sa zaujímali o interpretáciu roľníckej kultúry, ktorá je niečím viac než uchovávaním tradícií. Pri pohľade na umelecké a spoločenské hnutia 20. storočia jasne vyplýva, že to bola vždy reakcia na nejakú krízu, ktorá viedla umelcov a inteligenciu k opätovnému objaveniu ľudovej kultúry. Ako naši predchodcovia aj my sme sa na ňu pozreli z diapazónu našej súčasnej krízy – tej ekologickej. Ohnisko nášho projektu – teda ekonomicky a kultúrne sebestačné roľníctvo, ktorého životný štýl sa po stáročia prispôsoboval relatívnej predvídateľnosti prírody – už takmer úplne vymizlo. Zmeny v usporiadaní prírody vyvolané urbanizáciou vyústili do zásadnej transformácie globálneho ekosystému. Takéto javy ohlasujú nástup novej geologickej epochy, kde sa nepredvídateľnosť a nemilosrdná nestálosť prírody zdajú byť novou normou. Naša nová, globálna ­zraniteľnosť tvárou v tvár prírode musí zásadne redefinovať naše identity: všetci sme sa stali techno­-roľníkmi planéty Zem. Okyslené pustatiny a stúpajúce hladiny morí číhajú na horizonte našej tvorby.

Z diskurzov o kríze vzťahu medzi človekom a prírodou sa naša hudobná koncepcia väčšinou inšpirovala odvetvím, ktoré zdôrazňuje význam smútku voči vedeckým faktom svedčiacim o nezvratných environmentálnych zmenách. Bola to perspektíva tohto nového „vhodenia do prírody“, ktorá premenila našu prácu na koherentný celok a nastolila jej prevládajúce nálady. Pocit rozkladu sa stal dominantným nielen v našich témach a dramaturgickej štruktúre diela, ale aj vo zvukoch modulárneho syntetizátora, ktoré evokujú šelest a pomalé chátranie starých gramofónových cylindrov, čím pripomínajú miznutie ľudovej kultúry, ktorá kedysi prekvitala v úplnej alebo čiastočnej izolácii.