Od bolesti k hlasitému protestu

Každý človek má osobnú skúsenosť s určitým typom bolesti či s určitým typom choroby. Kapitalistické poňatie choroby počíta s epizodickou bolesťou, ktorú chápe nie ako obmedzenie pre telo (vrátane mysli) samotné, ale pre systém, ktorý potrebuje produktívne a ekonomicky rentabilné telo (vrátane mysli). Konvenčná predstava je taká, že každá choroba je vyliečiteľná a prekonateľná vlastným odhodlaním, úsilím, odvahou a vytrvalosťou. Dominujúci diskurz tiel a myslí, ktoré sú považované za normálne, je utváraný zdravotníckym systémom, lekármi a zákonodarcami, na základe biomedicínskeho a anatomického prístupu, bez žien a mužov žijúcich v iných telách, so znevýhodneniami a s chronickými bolesťami.

Výklad vzťahu k chorobe a chorým v spoločenskom priestore formujú tri základné línie: étos heroických príbehov o víťazstve nad chorobou, diskomfort pri kontakte s prejavmi znevýhodnenia a neprijateľnosť predstavy, že život vymanený z normatívnych škatuliek, život v inom tele, s iným telom, v inej mysli a s inou mysľou, fyzickými i duševnými znevýhodneniami a s chronickou chorobou, môže byť plnohodnotný a naplnený.

Mlčanie nás neochráni

Premýšľajúc o reflexii choroby v literatúre mi prichádza opakovane na myseľ práca Audre Lorde. Ako prvé mi napadajú The Cancer Journals (Rakovinové denníky) z roku 1980, aj po štyridsiatich rokoch od ich vydania nastoľujú pálčivé otázky a utvárajú priestor na ich pochopenie a znovuvytváranie významov v kontextoch dnešného sveta, keď dominuje zneviditeľňovanie akejkoľvek inakosti z hľadiska tela a telesnosti, etnicity, náboženstva, gendera či kultúry. A pre chápanie inakosti je pre mňa zásadná i kolekcia pätnástich esejí Sister Outsider (Sestra outsiderka, 1984), ktorá pripomína, že „tvoje mlčanie ťa neochráni“.

Tieto myšlienky sú prítomné i v publikácii Iné telá.txt. Zbierku tvoria tri eseje autoriek z prostredia Spojených štátov a jedna esej slovenskej autorky žijúcej v Českej republike. Zahraničné kontexty nie sú pre prenos skúseností do miestneho prostredia prílišnou prekážkou, i keď do budúcna vnímam prinášanie prác miestnych autoriek a autorov ako dôležitú výzvu.

Texty zbierky sa pohybujú na pomedzí akademického a umeleckého výskumu v prepojení s angažovanou praxou. Schopnosť reflektovať svoju pozicionalitu v kontexte toho, že všetky autorky vychádzajú i z autobiografických skúseností, nie je jednoduchou úlohou, obzvlášť pokiaľ výsledok má byť nástrojom pre politicky hlasný a naliehavý protest. Spoločným menovateľom esejí je hovorenie o telách, telesnosti, zápase s bolesťou a po­­ukázanie na to, ako a prečo ich inakosti a choroby komunikujú v kontexte vlastného prežívania a každodennosti, neoddeliteľne od ekonomických, politických a komplexných spoločenských, respektíve štrukturálnych nastavení.

Zdravý muž verzus chorá žena

Za dramaturgiou práve týchto štyroch textov sa dá tušiť dôsledné premyslenie nadväznosti a vzájomnej komunikácie esejí. Nie náhodou knihu otvára Johanna Hedva, americká umelkyňa kórejského pôvodu, esejou Teória chorej ženy. Nosná pasáž upozorňuje na stratégiu používania práve slova „žena“ ako podmetu celej práce. V záverečnej časti eseje Hedva menuje všetky inakosti, ktoré tvoria chorú ženu, čím dotvára celkový manifestačne pôsobiaci text: „Chorá žena je trans černoška s panickými záchvatmi na verejných záchodoch so strachom z násilia, (…) je dieťa rodičov, ktorých indiánska história bola vymazaná, (…) je bezdomovec, najmä s akoukoľvek chorobou bez prístupu k liečbe, (…) je päťdesiatročný gej, ktorého znásilnili ako tínedžera a zostal ticho a zahanbene, veriac, že muži nemôžu byť znásilnení, (…) je postihnutá žena, ktorá nemohla prísť na prednášku o právach postihnutých, pretože sa konala v priestore bez bezbariérového prístupu, (…) je heterosexuálny muž s depresiou, medikovaný od skorej adolescencie, (…) je niekto, komu diagnostikovali chronickú chorobu, komu rodina a priatelia sústavne hovoria, aby viac cvičil, (…) je ­queer žena farebnej pleti, (…) je černoch zabitý v policajnej väzbe, ktorý oficiálne zomrel tak, že si prerezal chrbticu.“

Teória chorej ženy rámcuje smerovanie hlavných myšlienok publikácie a nasledujúce kapitoly Komanickej, Lazard a Patsavas uvádza do širších súvislostí chápania choroby a znevýhodnenia v neskorom kapitalizme.

Choré telo nie je jedinou identitou

Jediný text z tunajšieho prostredia napísala Daniela Komanická – ide o denníkové záznamy, v ktorých sa autorka, Slovenka žijúca v Českej republike, i prostredníctvom autoetnografie vysporiadava s potrebami 24­-hodinovej osobnej asistencie, ktorú autorka nielen sama užíva, ale i organizuje a platí. Je výhodou kapitoly, že nadväzuje na koncepty predstavené v práci Hedvy, keďže Komanická na tomto mieste nezasadzuje svoje denníkové zápisy do teoretických konceptov. Kapitola však detailne, citlivo a komplexne interpretuje každodenné stratégie a praktiky, ktoré sú nutnou podmienkou pre prežitie, vyžadujú si zdatné logistické zručnosti a súčasne sú prostriedkom na vytváranie vedeckej činnosti. Autorka na pozadí denníkových záznamov piatich mesiacov vlastného bytia má príležitosť vytvárať konfrontáciu spoločenského diskurzu, ktorý mylne predpokladá, že choré telá sú a majú byť iba pasívnymi príjemcami starostlivosti a jedinou premennou tvoriacou identitu chorého človeka.

Carolyn Lazard vo svojej eseji upozorňuje na to, ako práve choroba zabraňuje mechanizmom vytváraným na základe konceptu produktivity a práce, kedy je voľný čas pascou, niečím, čo si musíme zaslúžiť a čo by malo byť našou odmenou za produktivitu. Esej Člověkem ve věku autoimunity vychádza v zbierke v českom preklade a pochádza z dôb, keď Lazard mala dvadsaťpäť rokov, čo verne dotvára kontext spoločenských očakávaní od mladej študentky, ktorá predsa má mať ambície dosahovania tých najlepších výsledkov, naproti tomu predstavuje mladú ženu pripútanú na lôžko.

Napokon text Alyson Patsavas prináša analýzu osobných skúseností v kombinácii so zobrazovaním chorých v časopise Time. Autorka prepája koncepty vysvetľujúce utváranie gendera, stigmatizácie a ­diskriminácií s autobiografickými zápiskami z dôb, keď sa snažila rozcvičiť svoj športový úraz, ktorý utrpela v sedemnástich rokoch, ako protest popierania stereotypu o slabej žene.

V boji za viditeľnosť

Ku knihe som sa vrátila opakovane a neveriacky si kládla otázku, ako je možné, že texty také zásadné polroka po vydaní knihy nezaznamenali výraznejší ohlas. Táto skutočnosť len potvrdzuje myšlienky knihy samotnej a to, že nám ako spoločnosti vyhovuje prehliadať inakosti a znevýhodnenia a radšej siahneme po tom, čo nás nebude tak ostro konfrontovať s témami, ktoré nám nie sú príjemné.

Iné telá prinášajú hlasné zvolania ako súčasť boja všetkých nás, „koho kapitalizmus potrebuje na to, aby sa udržal“. Vlastná a neúnosná krehkosť a zraniteľnosť môžu byť nástrojom pre politický boj za viditeľnosť v dobe, keď je telo komodifikovaným nástrojom na vytváranie zisku. Keď je našou snahou rozbíjať neviditeľnosť inakostí, je dôležité nezabúdať na také zviditeľňovanie, ktoré nebude iba reprodukciou a potvrdením dominantných naratívov o živote v chronickej bolesti alebo s inými druhmi telesných, duševných či iných zdravotných odlišností.

Autorka je sociální antropoložka.