V systému první republiky hrála komunistická strana antisystémovou roli, její vztah ke Slovensku ale v mnohém kopíroval postoje „buržoazních“ stran. Podceňování svérázu východní části státu i slovenského komunismu ovšem zůstalo pro KSČ charakteristické až do jejího konce.
Komunistická strana Československa si pestovala obraz pevne zomknutého internacionálneho hnutia. Snažila sa stáť nad štátom a jeho režimom, no od svojho vzniku trpela analogickými problémami ako republika. Jeden bol obzvlášť osudový: bola vyskladaná z príliš nesúrodých celkov. Slovensko mohlo byť pekná akvizícia československého projektu – ako štátu, tak i komunistickej strany. Zabúdalo sa však na jeho „svojráz“, a nešlo len o folklór. Na svojej ceste pri „budovaní národa“ sa nachádzalo inde než západná polovica republiky. Úroveň politického života bola rôzna a nakoniec aj socialistické hnutie na Slovensku malo výrazne iné kvality. Pesimisti hovorili o zaostalosti, optimisti o neskazenosti. Evolučné špecifiká generovali v štáte i v strane pnutia, ktoré rýchlo politicky kryštalizovali do znepokojivej „slovenskej otázky“.
Slovenský problém
Sociálna revolta, ktorá na Slovensku doznievala v prvých mesiacoch Československa, nemala jasné organizačné ani politické kontúry. Ovládalo ju hrubé násilie namierené proti zlyhávajúcemu a represívnemu štátu i proti starým nepriateľom agrárneho sveta – Židom, šľachte a predstaviteľom štátnej správy. So vznikom republiky sa pri pohľade zdola veľa nezmenilo. Uhorskú administratívu nahradila československá a hnev ľudu sa obracal proti českému „vyciciavaniu“. Eufória z prevratu – ak niekde bola – trvala medzi najnižšími vrstvami krátko. Z „nášho štátu“ sa rýchlo opäť stával „ich štát“. Už prvé nálady naznačovali, že československý a čechoslovakistický projekt bude na Slovensku zdrojom opozície, politického radikalizmu a nestability.
Najviac z nespokojného a chiliasticky naladeného Slovenska do seba nasávala sociálna demokracia. Tá v povojnových rokoch prudko rástla, no nestíhala vytvárať pevnejšie organizačné spojenia ani zvládať miestnych radikálnych lídrov. O to viac hypnotizoval príklad ruskej revolúcie, ktorý závratne rýchlo zmobilizoval sociálnu i nacionálnu frustráciu Slovenska a väčšinu nového členstva sociálnej demokracie odviedol v roku 1921 do vznikajúcej KSČ. Komunisti na rozdiel od „socanov“ vznik republiky neoslavovali. Ich ideologické manuály hovorili, že Československo je nielen služobníkom zahraničného kapitálu, ale vo vzťahu k Podkarpatskej Rusi a Slovensku aj koloniálnym pánom. Presvedčenie, že štát je nástroj na vykorisťovanie Slovenska českým kapitálom, silnelo najmä v slovenskej časti hnutia.
Spočiatku to po vytvorení jednotnej multietnickej strany vyzeralo pomerne idylicky. Čechoslovakizmus a centralizmus vyhovoval nielen štátu, ale aj straníckej praxi. Jedinou zmysluplnou otázkou sa zdala byť revolúcia a vnútorné nezhody mali ísť bokom. Napriek kritickému postoju voči praktikám na Slovensku pražské vedenie KSČ považovalo československý štát za bázu na ceste k socializmu. Revolúcia ho mala transformovať, nie zničiť. Austromarxistický reflex, ktorý mal v prvej polovici dvadsiatych rokov v KSČ výrazný vplyv na vnímanie nacionálnej otázky, nazeral na Československo pozitívne – ako habsburské mocnárstvo v malom. Národné trenice sa mali v budúcnosti riešiť kultúrnou autonómiou a federatívnym usporiadaním.
Vietor z Moskvy
V komunistickom hnutí na Slovensku nacionálny problém stále tlel. Veľká časť bývalých uhorských socialistov sa s rozpadom Uhorska nevedela zmieriť. Rozdelenie veľkého hospodárskeho celku medzi malé národné štáty považovali za historický regres a československý štát odmietali. Antisystémový komunizmus tak pre väčšinu z nich predstavoval prirodzený politický domov. Maďarská komunistická emigrácia, ktorá sa po páde republiky rád v Budapešti v roku 1919 usadzovala aj na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, vnímala Československo ako plod českého imperializmu. Tento pohľad šírili veteráni maďarskej revolúcie aj v Moskve medzi špičkami Kominterny a v Československu sa stali najhorlivejšími bojovníkmi za vytvorenie jednotnej internacionálnej komunistickej strany. Jej vznik mal urýchliť revolúciu, s ňou zánik Československa, vytvorenie veľkej federácie socialistických krajín a obnovenie „prirodzeného“ uhorského celku.
Osudový vzťah s nacionalizmom si od začiatku budovali aj slovenskí komunisti. Nedalo sa mu vyhnúť. Zanedbaný „nation building“ začal zásadne určovať povahu slovenskej politiky už krátko po vzniku Československa. O čo menej komunisti na Slovensku vo svojej politickej výchove nasali marxistickú ortodoxiu, o to viac vťahovali nacionalistickú atmosféru. Národná otázka bola najsilnejšou politickou kartou, a kto s ňou nehral, strácal výtlak. V synkretickej rétorike slovenských komunistov rýchlo získavala protičeský hrot, s ktorým chceli konkurovať ľudáckym autonomistom. Vývoj nabral na obrátkach, keď do národnostného napätia zadúchala v roku 1924 Moskva. Ruskí boľševici vedeli, akú explozívnu energiu v sebe skrývajú nacionálne a koloniálne konflikty. S výzvou Kominterny na revolučné využitie národnostnej otázky a odmietnutie čechoslovakizmu získali slovenskí komunisti silný vietor v chrbte. Prinášal ideologickú podporu v ofenzíve proti panujúcemu statusu quo v štáte i strane. Nespokojní Slováci a Maďari sa tak stali pákou Kominterny pri boľševizácii KSČ a jej premene na poslušný nástroj Moskvy. Symbolom tohto procesu sa stal mladý Klement Gottwald, ktorý svoju politickú kariéru rozbiehal medzi slovenskými komunistami.
Prudká náklonnosť slovenských komunistov ku Kominterne vyplývala z veľkej miery z politickej i ideologickej bezradnosti. Nemali inú alternatívu. Ich teoretický rozhľad zväčša začínal a končil pri boľševických pamfletoch, na ktoré sa snažili navrúbľovať domáce – skôr folkloristické než historické – tradície. Július Verčík, ktorý sa v dvadsiatych rokoch stal jednou z najdôležitejších postáv v strane, si neskôr priznal, že oddanosť moskovskej línii umožnila zakryť dezorientovanosť v celoštátnej politike: „Koho kárala Internacionála, proti tomu sme sa i my stavali. Obyčajne vo výkonnom výbore zasadali aj zástupcovia Komunistickej internacionály a to nám bolo pravítkom pre našu líniu…“
Vietor z Moskvy však nebol stály. V komunistickom hnutí sa rýchlo menil a s ním aj kurz na československej plachetnici. Prudké strhnutie kormidla zvyklo z paluby zmietnuť tých, ktorí sa príliš načahovali cez zábradlie. Priveľmi ústretové kroky k domácemu nacionalizmu viedli do politickej záhuby. Nepríjemne sa namočil aj Gottwald, ktorý v roku 1926 vypracoval silne separatistický manifest, vyzývajúci „vypratať Slovensko“ od aparátu českej buržoázie. Ukázalo sa, že išlo o krok do prázdna. Neskôr, pri účtovaní s úchylkami v strane, hodil vinu na Verčíka a bol z obliga; Verčík však padol. Zatiaľ čo Gottwald si na ceste ku kapitánskemu mostíku pozorne všímal zmeny vetra, príliš svojhlaví „slovenskí národní komunisti“ sa strácali za loďou.
Nacionalistický bumerang
Nacionalistický svojráz slovenského komunizmu a plytké socialistické korene sa prejavili aj v tom, do akých vôd vplávali renegáti, ktorí v priebehu dvadsiatych rokov opustili hnutie. Často bol pre nich príťažlivejší skôr protištátny kód než socialistické presvedčenie. Po odchode z KSČ nezakladali „skutočné, pravé a leninské“ komunistické platformy ako odpadlíci v Čechách. Srdce i ideologická výbava ich ťahala inde. Rad predstaviteľov komunizmu na Slovensku, ktorí sa po vyobcovaní z hnutia v dvadsiatych rokoch zaplietli s iredentou, ľudáckym autonomizmom a nakoniec i s fašistickými hnutiami, je pozoruhodný.
Samotné dvadsiate roky predstavovali len prológ problematického česko-slovenského vzťahu. Národno-emancipačný aktivizmus zostal trvalým svojrázom slovenského komunizmu aj napriek zmenám politického kurzu. V tridsiatych rokoch získaval v textoch davistov, malej intelektuálnej avantgardy okolo revue DAV, hlbší teoretický základ. Hoci sa snažili držať moskovského vetra, stále išlo o ošemetnú agendu. Obzvlášť, ak prekročili hranicu medzi neškodnými intelektuálnymi výbojmi a politickými konzekvenciami. Davisti so svojou citlivosťou na traumatický česko-slovenský vzťah spočiatku nemali so straníckou nomenklatúrou zásadnejší problém. Naopak, dobre poslúžili pri zatraktívnení komunizmu v očiach verejnosti. Horšie to bolo, keď sa národne orientovaní komunisti okolo mladého Gustáva Husáka dostali počas druhej svetovej vojny do centra protifašistického odboja a tým aj politického života. Sebavedomý pokus o federalizáciu strany i štátu na konci vojny im po nástupe KSČ k moci priniesol obvinenie z buržoázneho nacionalizmu a rozbíjania republiky.
So zmenami vetra sa však nenaplnené národné ambície vracali ako bumerang. Oteplenie v šesťdesiatych rokoch predstavovalo pre rehabilitovaných slovenských komunistov aj príležitosť k rehabilitácii slovenskej otázky. Postoj k československej jari získal na Slovensku opäť zvláštny svojráz. Federalizácia štátu sa javila lákavejším a nakoniec aj reálnejším cieľom ako demokratizácia spoločnosti. S nástupom normalizácie sa komunistické Slovensko dočkalo papierovej satisfakcie v podobe ústavného zákona o česko-slovenskej federácii. V konečnom dôsledku išlo o efemérny a pochybný zisk polstoročného boja slovenského komunizmu s československým štátom.
Autor pracuje v Historickém ústavu Slovenské akademie věd.