Predčasne opúšťame náš letopočet

Divadelní soubor Debris Company (původně Hubris Company) se během své existence soustředil na performativní inscenování literárních děl, často z 20. století. Kde se tento záměr spojovat fyzické divadlo s literaturou vzal?

Rozhodnutia kombinovať staré literárne archetypy s našimi autorskými výpoveďami prichádzali postupne a logicky. Pripadalo nám samozrejmé sa s týmito témami, ktoré sme predtým čítali medzi riadkami, konečne umelecky vysporiadať mimo cenzúry. Reakcie na politické prostredie – UBU, Something in the way a podobne – boli napríklad nepriamou odpoveďou na dianie na politickej scéne v deväťdesiatych rokoch na Slovensku. Joyceov Ulysses je archetypom človeka na ceste – túto inscenáciu ovplyvňovala predovšetkým forma, ktorou bol román písaný. Poukazovať na stav indivídua v spoločnosti a aktualizovanie tohto stavu je doteraz najdôležitejšou stavebnou súčiastkou budovania nových produkcií. Často to však nebýva alúzia na konkrétne literárne dielo, ale aj diskurz sociologických analýz, filozofických esejí a iných – povedzme to rovno – kazuistických štúdií v aktuálnej situácii. Všímame si okolie, reagujeme naň, inšpirujeme sa chôdzou… A v literatúre vidíme tých ľudí kráčať.

Opera a nonverbální divadlo, s nimiž se vaše inscenace mísí, jsou druhy umění pracující s nadsázkou – je to nutné, aby divák viděl, co neslyší, slyšel, co nevidí. Jak se toto funkční estetické přepínání vztahuje ke kýči a jak s tím pracujete?

Používať prvky gýča v divadle pre mňa osobne znamená slobodne a kriticky sa vyjadrovať k situácii na spoločenskom poli, pracovať s rôznymi diskurzmi naraz, prípadne zosmiešniť, parafrázovať alebo naznačiť likvidáciu niečoho, čo už dávno neplatí. Pracovať s gýčom je náročné, je to veľmi citlivá záležitosť – alebo aj nie je. Gýč provokuje, viete s ním urobiť skratku, nestojí veľa vysvetľovania. V súčasnosti sa tento termín preklopil do termínu „hypergýč“.

Nonverbálne je často na dovysvetľovanie odsúdené. Momentálne ale v Debris veľa pracujeme aj s textom a samozrejme sa objavuje otázka, čo text bude vysvetľovať a čo z neho divák pochopí a uvidí. Gýč je fenomenálna situácia, vzniká v hodnotových vrstvách širšieho diskurzu. A nakoniec sa môžeme len spýtať sami seba, či nám gýč niečo prezrádza alebo neprezrádza. Ak ho vieme použiť, je to len dobré, pretože gýč vie nielen niečo povedať, pripomenúť, ale priniesť do kontextu aj humor, alebo zmysel pre realitu.

Hodně se mluví o užvaněnosti doby – je to klišé, nebo něco, vůči čemu se svou tvorbou vymezujete?

Svet sa mení a inak to nebude. Samozrejme, že to platí aj pre umenie, pre divadlo, tanec, pantomímu, a ich nonverbálnosť alebo „užvaněnost“. Sám som zvedavý, kedy sa z „užvaněnosti“ stane „nežvanění“. Súvisí to s mierou sebareflexie, je to citlivá práca s hercami a prostredím, v ktorom existujú oni a téma, na ktorej pracujeme, vrátane publika, s ktorým sa už dávnejšie niečo stalo, a my sme si to nevšimli? Éra interpretačného divadla, keď text diktoval predstavenie, už pradávno skončila.

Jak se měnil váš vztah k fyzickému divadlu a hudbě jako uměleckým druhům?

Osobne som vždy pri každom ­projekte vychádzal z látky, ktorou predstavenie malo divákovi odovzdať informáciu, posolstvo, inštrukciu alebo iný zážitok. Nikdy mi nenapadlo, aby hudba vystupovala ako jedna samostatná a izolovaná zložka v predstavení, skôr ma zaujímali všetky prostriedky a priebeh a intenzita ich používania v priebehu hry, performancie alebo iného žánru – „teplota“ atmosféry. Vtedy som si vedel vždy nájsť cestu ku komponovaniu alebo k réžii. V Česku máte, obzvlášť v činohre, zavedený termín „podkres“, ktorým sa hudbe podsúva druhoradý význam, že podstatné je niečo iné… Ale vždy je to individuálne a, samozrejme, aj s takýmto prístupom sa dá pracovať zámerne a v rôznom koncepte a nemožno o tom viesť morálne úvahy. Vždy je to len vecou žánru a toho, v akej situácii sa človek ako autor hudby alebo režisér a dramaturg zároveň ocitne.

Vaše inscenace z posledních let, jako Jób nebo Únos Európy, směřují k takřka předliterárnímu mýtu, první část této trilogie, představení WOW!, snad až do doby, kdy se slovo teprve rodilo. Proč opustila Debris Company v desátých letech náš letopočet? Je to tím, že o apokalypse se snáze přemýšlí jako o něčem, co je v dějinách přítomno už od jejich počátku?

Otázkou je, kedy nastáva dystopická skutočnosť. Myslím, že nie sme sami, ktorí náš letopočet už opúšťajú práve z tohto dôvodu. Inscenácia WOW! prišla povedzme aj „na objednávku“ Eugena Gindla, autora tohto „vytia“ na ľudstvo. Báseň napísaná a vydaná oveľa skôr, ako inscenácia vznikla, konštatovanie a zároveň prognóza, ktorá z literárnej predlohy vytŕča, zapadla do kultúrno­-politicko­-sociologickej problematiky, v ktorej sa súčasná globálna spoločnosť a jej vžité hodnoty pomaly rozpúšťajú. Môžeme o tom uvažovať aj nasledovne: dá sa vtesnať sedemdesiattisíc a viac rokov histórie do jednej hodiny? Je človek bohom? Je bohom človek?

Na rad prišiel potom opäť antický mýtus o únose Európy, pamflet o stave vecí v Európe, ale s globálnym presahom, akási „intelektuálna glosa o stave civilizácie“. Náš priateľ a autor Peter Lomnický je ďalším, ktorý opúšťa letopočet, a spolu s nami sa pustil ako dramatik aj do poslednej časti Jób, ktorá je prenikavou otázkou o neuchopiteľnosti viery v intímnej dráme človeka. Vznikla tak trilógia: prvá jej časť je tragédiou civilizácie, druhá tragédiou ľudí a tretia tragédiou individuality. Vedomým obratom nebolo nič iné ako sledovanie základnej paradigmy a tragédie dejín. Vždy to tak bolo a teraz môžeme k tomu všetci ako svedkovia dodať, že to nie je len tragédia, ale aj tragikomédia. Katastrofa je ťaživá, a neľahko sa o nej rozpráva vtipne a s nadhľadom.

Proč jste zvolil jako inspiraci pro Glitch, inscenaci zachycující podivný stav lidstva, které tváří v tvář klimatické krizi ztratilo budoucnost, právě Dantův Očistec? Nenacházíme se teď spíš v Pekle?

Napriek tomu, že už všetci predčasne opúšťame náš letopočet, je možné, že poznáme topografiu klasickej predlohy Danteho Božskej komédie ako literárneho archetypu. Purgatorio je vychýlený časopriestor, ktorý nepôsobí na prvýkrát nápadne – naozaj to nie je ešte peklo. Dante to vtedy možno cítil podobne. Poznať tento svet je následne vcelku možné, keď sa o seba samých zaujímame. Ale možno nie sme takí zaujímaví, ako sme si doteraz mysleli. Glitch je nepríjemným kazom na ľudskej skulptúre, koróziou vnútri aj vonku, a perspektívnym portrétom miznúcej bytosti v predposlednom fungujúcom mechanizme zmyselnosti. Glitch je pohybovo­-výtvarnou esejou, inváziou „­divadelného“ do „­galerijného“ prostredia. Myslíme skôr na očistec ako na peklo. Peklo nastať nemusí, ale môže.

Cézura mezi Glitchem a aktuálním Hungerem naznačuje, že nová inscenace bude opět z trochu jiného těsta. Kam se nyní vydáváte?

Táto inscenácia, ktorá vznikala v globálnej pandemickej situácii a mala svoju premiéru začiatkom júla tohto roku, je hrou o predstieraní a je inšpirovaná prvotinou nórskeho spisovateľa Knuta Hamsuna Hlad, v dramatickej úprave Petra Lomnického. Je mementom ľudskosti a vychyľovania sa z nej.