Koncom septembra slovenský parlament 90 hlasmi schválil doposiaľ najrozsiahlejšiu novelu ústavy. Zoči­-voči európskej legislatíve zavádza suverenitu Slovenska v kultúrno­-etických otázkach, ďalej existenciu dvoch biologicky určených pohlaví, faktické obmedzenie osvojenia detí na manželské páry, zákaz náhradného materstva a podmienenie vzdelávania detí v oblasti sexuality a intimity rodičovským súhlasom. Figovým listom je ústavná garancia rovnosti odmeňovania žien a mužov.

Vyvrcholenie ústavnej drámy bolo nečakané. Časť spoločnosti si po intenzívnych debatách predchádzajúcich zastaveniu tretieho čítania a hlasovania o novele na konci júna, keď sa jej schválenie ukázalo ako nerealistické, vydýchla. Predpokladala, že odloženie na septembrovú schôdzu parlamentu na jej podpore nič nezmení. Navyše, keď na konci leta zomrela Anna Záborská, dlhoročná protivníčka práva žien na interrupcie a práva lesieb, gejov, bisexuálnych a transľudí na dôstojný život, Igor Dušenka, preberajúci po nej poslanecký mandát, vyhlásil, že novelu nepodporí, a novela tak mala ešte o jeden hlas menej než pred letnými prázdninami.

Skutočnosť, že novele k prijatiu tajnostkársky pomohli dvaja poslanci klubu Hnutia Slovensko (bývalé OĽaNO), sa stala látkou pre rôzne príbehy. Oponenti Ficovej vlády vnímali konanie poslancov ako zradu narušujúcu dôveru v budovaní opozície, ktorá by vo voľbách v roku 2027 mohla vystriedať tretiu vládu Roberta Fica. Oponenti obsahu novely z radov občianskeho aktivizmu, strany Progresívne Slovensko aj odborníctva na ústavné právo zase vnímali novelu ako zradu na ochrane ľudských a menšinových práv. Dvaja sprisahanci na svoju obranu okrem iného uviedli, že hlasovanie za novelu im vnukol (netelesný) Hospodin, podporený duchovnými (už z mäsa a kostí), a navyše odobrili aj manželky a matky.

Pozornosť venovaná dvom poslancom bola zaslúžená. Vďaka donúteniu do dodatočného zdôvodňovania postojov sa verejnosť zoznámila s mravným a politickým usudzovaním ich aj ich politických súputníkov. Bolo v ňom niečo prekvapivé? Nie celkom. Poslanci, ktorí nevidia rozdiel medzi politickým rozhodovaním a morálnou voľbou týkajúcou sa ich vlastnej spásy, sa právom stali predmetom kritiky aj výsmechu. Stratégia „argumentum ad Hospodinum“, ako ich argumentáciu pomenoval lektor kritického myslenia Ján Markoš, sa síce môže zdať neracionálna a nelegitímna, ale v slovenskej politike sa prezentuje celkom nezakryte od dôb vstupu členov charizmatického hnutia do nej a skryte od jej úplného počiatku, odkedy ju s pomocou komplexných argumentačných transformácií prezentuje Kresťanskodemokratické hnutie. Podľa ústavy sa Slovenská republika „neviaže na nijakú ideológiu alebo náboženstvo“, no na názor jednotlivého poslanca sa ideológia či náboženstvo viazať môžu, ba čo viac, u političiek a politikov sa takáto strannosť očakáva.

Politika je trochu ako nekonečný seriál – až na pár analytikov si väčšina z nás pamätá len pár posledných epizód a peripetií. Aktuálna novelizácia ústavy však volá po širšej perspektíve. Novele ústavy sa podarilo dosiahnuť ústavnú väčšinu – hlasovalo za ňu teda 90 poslancov a poslankýň, nielen dvaja sústavne prepieraní. Hoci by sme aj uznali, že účelom predkladajúcej vládnej strany SMER bolo skôr rozdeliť opozíciu na kultúrno­-etických otázkach než presadiť na ústavnej úrovni „tradičné hodnoty“, ani tak sa vo výsledku ústavodarca zásadne neodklonil od vôle ľudu. Podľa prieskumu agentúry NMS zo septembra 2025 sa len 22 percent voličov na ideologicko­-kultúrnej osi identifikuje ako liberáli a až 52 percent ako tradicionalisti a 17 percent ako stredoví voliči.

Všetky výhrady, na ktoré poukazujú oponenti obsahu novely ústavy (lesbami, transľuďmi, gejmi, intersex osobami a ich spojencami počnúc a právnymi expertkami a expertmi končiac), sú namieste. To, že uplatňovanie novely ústavy hrozí porušovaním základných práv a slobôd, je nanajvýš pravdepodobné. Že Slovensko do­­šlo po viac ako tridsiatich rokoch svojej existencie k takémuto výsledku, je zlé. Zároveň však treba uznať, že nejde o žiadny dramatický „plot twist“. Zásluhy či vinu za tento stav (v závislosti od stanoviska, z ktorého sa na vec pozeráme) si môžu pripísať najrozličnejší predstavitelia a predstaviteľky politického kresťanstva, pre ktorých je hlavným cieľom ich politického snaženia práveže nadviazanie štátu na jedno náboženstvo a ideológiu, totiž „kresťanizmus“, ako náboženský fundamentalizmus na Slovensku označil politológ Pavol Hardoš.

Hoci volebné zisky politického kresťanstva na Slovensku dlhodobo variujú, jeho agenda – teda to, čomu sa hovorí kultúrno­-etické otázky a čo by sa správne malo nazývať otázky základných ľudských práv a slobôd – sa pravidelne stáva jazýčkom na váhach slovenskej politiky. Príkladom za všetky je rozpad druhej vlády Mikuláša Dzurindu na konci roku 2005 na zmluve Slovenska s Vatikánom o výhrade vo svedomí. Niektorí politici (napríklad podpredseda Kresťanskodemokratického hnutia Viliam Karas) sa dnes zastrájajú, že septembrovou novelou ústavy boli dosiahnuté ciele kresťanizmu a nadlho nastolená jeho hodnotová hegemónia, a tak žiadne ďalšie spory v tejto oblasti netreba očakávať.

Tieto vyhlásenia je však zmysluplnejšie čítať tak, že opoziční kresťanisti sa nad týmito otázkami sporiť nechcú a očakávajú jednak podvolenie sa ich hodnotovej hegemónii a jednak podradenie týchto otázok pod dôležitejší problém zjednotenia opozície proti vláde Roberta Fica. Taktika je to podlá, ale pre slovenských politických kresťanov zvyčajná. Ako tých, čo stále robia problémy, chcú vykresliť obhajkyne a obhajcov základných ľudských práv a slobôd. Majú sa v mene väčšieho dobra – porážky Ficovej vlády – podvoliť? Na to je dnes priskoro. Podľa už zmieňovaného prieskumu NMS sa 18 percent voličstva na Slovensku identifikuje ako liberálna ľavica, teda ako hodnotoví progresívci, ktorí očakávajú aktívnu rolu štátu v zaisťovaní sociálnej spravodlivosti. Tento voličský segment je dnes bez politickej reprezentácie. Je načase, aby bol v politike zastúpený.

Autorka vyučuje feministickou teorii na FHS UK.