Boty.Pomenovanie pre námet obrazu Vincenta van Gogha, ktorým sú pracovné topánky holandskej sedliačky, v slovenskom jazyku ani nepoznám. Zošliapané kožené topánky vo farbe pôdy, ktorú ich nositeľka obrába, slúžia Martinovi Heideggerovi na to, aby nimi ukázal schopnosť umenia odkrývať pravdu. Topánky sú síce „len“ náradím, ale sú prostriedkom používaným sedliačkou v jej každodennosti, sú miestom, kde sa stretáva svet so zemou. V topánkach sa podľa Heideggera vyjavuje celok života tejto ženy a v obraze sa tak ukazuje pravda o bytí.

Nárok na to, aby obraz vyjadroval dejinné pochopenie bytia, ako to od umenia žiadal Heidegger, dnes už zväčša na obrazy (či už umelecké alebo tie bez ambície byť umením) nemáme. Dve výstavy v jarnej Viedni však dobre sprostredkovávajú, čím môže byť obraz v politike, v oblasti ľudského života, ktorá má byť hlavne doménou reči a rozprávania.

V roku 2019 si Viedeň pripomenula sto rokov od počiatku sociálneho experimentu, ktorého plody žne doteraz – Červenej Viedne. Len pätnásť rokov vlády sociálnej demokracie prinieslo zásadné zmeny v bytovej, sociálnej, kultúrnej a vzdelávacej infra­štruktúre mesta. Keď Axel Honneth vo svojej Idei socializmu (2015, slovensky 2020) oceňuje Červenú Viedeň ako príklad socialistického experimentalizmu, za hlavnú podmienku jej úspechu považuje to, že hoci sociálnodemokratická samospráva chcela dosiahnuť koniec kapitalizmu, pracovala s tým, čo jej umožňovala situácia. Skutočne uvalená „daň zo šampanského“, ako sa vtedy hovorilo tomu, čo dnes poznáme pod požiadavkou „tax the rich“, poskytla prostriedky pre výstavbu tempom päťtisíc obecných bytov ročne a pre mnoho ďalšieho. Samospráva si však uvedomovala aj potrebu komunikovať s obyvateľstvom mesta, a to nielen vo forme informovania o svojich krokoch, ale aj vo forme sprostredkovania sociál­novedného poznania o živote ľudí. Dnes osveta v zmysle presadzovanom vo Viedni prakticky neexistuje. V takzvanej politickej komunikácii prevládajú nafúkané prísľuby alebo pýcha na to, čo sa dosiahlo.

Skupina vedcov, grafičiek, kresličov, kultúrneho pracovníctva a intelektuálov vôbec pod vedením politického ekonóma, filozofa a aktivistu za práva ľudí v ťaživej bytovej situácii Otta Neuratha vypracovala systém obrazovej reči pre zobrazovanie štatistických informácií, ISOTYPE (International System of Typographic Picture Education). Keď potom v roku 1932 novinárka a aktivistka Käthe Leichter vydala správu o živote viedenských žien So leben wir. 1 320 Arbeiterinnen berichten über ihr Leben (Takto žijeme. 1 320 robotníčok podáva správu o svojom živote) založenú na dotazníkovom výskume, jej súčasťou už boli názorné a zrozumiteľné zobrazenia životných podmienok Viedenčaniek. Hlavným šíriteľom vedeckých poznatkov o spoločenskom živote však bolo Neurathom založené Spoločenské a hospodárske múzeum, ktoré sa preslávilo organizáciou putovných výstav. Spoločné prechádzanie výstavou vyvolávalo diskusie o spoločenskom smerovaní. Ich podklad tvorili zjednodušené, neskresľujúce a zároveň vizuálne atraktívne spôsoby obrazového podania sociálnej skutočnosti.

Pozerať sa na výstave Wissen für alle (Poznanie pre všetkých) vo Viedenskom múzeu na výsledky sústredenej práce rôznorodého tímu vedkýň a umelcov nie je možné bez pochopenia celku vtedajšieho politického úsilia. Ani druhá výstava, rozsiahly výber karikatúr a žánrových grafík Honorého Daumiera (1808–1879) v Albertine, sa nedá prečítať bez pochopenia ústredného konfliktu medzi neustále sa vracajúcou monarchiou a novou republikou, bojom o občianske a politické slobody, v 19. storočí vo Francúzsku.

Cieľom isotype bolo zobraziť poznanie o ma­­se spôsobom, ktorý neromantizoval jej živorenie ani sa nevysmieval jej zlozvykom. V obrazovej štatistike sa viedenská chudoba spoznávala ako nový politický subjekt, ktorému dôstojnosť dodávajú presná grafická kresba a sociologické poznatky. Daumierove karikatúry sú oproti tomu práveže výsmechom, no nie výsmechom plebsu, ale nositeľov politickej moci. Tí v autorovom podaní zosobňujú neresti, ktoré nie sú ani tak univerzálne ľudské, ale pramenia z pokrivenia mocenských vzťahov v monarchii a špicľujúcom štáte.

Kým Gerd Arntz, pracujúci na isotype, zobra­zuje Červenú Viedeň ako mesto, ktoré zdaňuje bohatých a peniaze používa na zlepšenie života chudoby, tak Honoré Daumier zase karikuje kráľa Ľudovíta Filipa Orleánskeho, vládcu Júlovej monarchie, ako nenásytného Gargantuu. Kŕmený príjmami nemajetných ľudí, s hlavou v tvare hrušky, sedí na tróne/záchodovej mise a vydáva/defekuje legislatívu. Aristokracia a dvor zbierajú drobné, ktoré cestou do kráľových úst padajú z jeho jazyka natiahnutého ako výrobný pás.

Starosť o obraz v politike sa dnes zužuje na starosť o jeho pravosť či nepravosť. Príklad viedenského spôsobu štatistického zobrazenia aj Daumierova karikatúra vzťah k pravosti a pravde na jednej a nepravosti a lži na strane druhej komplikujú. Isotype aj karikatúra ukazujú pravdu. Nie je to heideggerovská pravda neskrytosti, ale pravda, ktorej tvar spočíva v znetvorení aj pretvorení toho, čo je.

Autorka vyučuje feministickou teorii na FHS UK.