Posledné roky sa na tuzemskom knižnom trhu objavilo niekoľko diel, ktoré demaskujú temné zákulisie umeleckého sveta. Z výtvarného prostredia sa systémová prekarita nelichotivo ukázala v publikácii Hranice příležitostí (2023). Rozhovory s českými spisovateľkami s názvom Vlastní pokoje (2023) zasa približujú rôzne stratégie prežitia v literárnej brandži. Zatiaľ nám však chýba kniha, ktorá by podobne reflektovala aj divadelné prostredie.

Divadlo je pritom čudesná avantúra. Ľudia, ktorí sa ním snažia živiť, ho milujú natoľko, že sú ochotní trpieť nedôstojné pracovné podmienky, nízke rozpočty, nedostatočnú legislatívu aj mocenské zásahy zo strany štátu či zriaďovateľa (spomeňme čerstvé kauzy v Divadle Lampion či Divadle Cheb). Vo väčšine rozhovorov s hercami a herečkami sa divadlo skloňuje ako „poslanie“, „rehoľa“ či „druhá rodina“. No čo ak práve prílišná previazanosť súkromného a pracovného života prekarizuje a vystavuje dotyčnú osobu viacerým formám násilia? Kde sú hranice medzi „poslaním“ a manipuláciou, nahotou na javisku a sexuálnym obťažovaním, zápalom pre vec a psychickým vyhorením?

Novinárka a divadelná vedkyňa Iga Dzieciu­chowicz sa v knihe Teatr. Rodzina patologiczna (Divadlo. Patologická rodina) dostáva pod kožu popredným poľským divadelným inštitúciám a pod púdrom vznešených hodnôt, ktorými sa divadelníci radi prezentujú, odhaľuje obťažovanie zamestnankýň, šikanovanie študentstva či toxické…