Posledné roky sa na tuzemskom knižnom trhu objavilo niekoľko diel, ktoré demaskujú temné zákulisie umeleckého sveta. Z výtvarného prostredia sa systémová prekarita nelichotivo ukázala v publikácii Hranice příležitostí (2023). Rozhovory s českými spisovateľkami s názvom Vlastní pokoje (2023) zasa približujú rôzne stratégie prežitia v literárnej brandži. Zatiaľ nám však chýba kniha, ktorá by podobne reflektovala aj divadelné prostredie.

Divadlo je pritom čudesná avantúra. Ľudia, ktorí sa ním snažia živiť, ho milujú natoľko, že sú ochotní trpieť nedôstojné pracovné podmienky, nízke rozpočty, nedostatočnú legislatívu aj mocenské zásahy zo strany štátu či zriaďovateľa (spomeňme čerstvé kauzy v Divadle Lampion či Divadle Cheb). Vo väčšine rozhovorov s hercami a herečkami sa divadlo skloňuje ako „poslanie“, „rehoľa“ či „druhá rodina“. No čo ak práve prílišná previazanosť súkromného a pracovného života prekarizuje a vystavuje dotyčnú osobu viacerým formám násilia? Kde sú hranice medzi „poslaním“ a manipuláciou, nahotou na javisku a sexuálnym obťažovaním, zápalom pre vec a psychickým vyhorením?

Novinárka a divadelná vedkyňa Iga Dzieciu­chowicz sa v knihe Teatr. Rodzina patologiczna (Divadlo. Patologická rodina) dostáva pod kožu popredným poľským divadelným inštitúciám a pod púdrom vznešených hodnôt, ktorými sa divadelníci radi prezentujú, odhaľuje obťažovanie zamestnankýň, šikanovanie študentstva či toxické vystupovanie vnútri kolektívu. Chrbtovou kosťou publikácie sú rozhovory s herečkami a hercami, technikmi či garderóbierkami, ktorí na vlastnej koži zažili neprípustné správanie. Tieto pasáže dopĺňajú statusy zo sociálnych sietí a zriedkavo aj vyjadrenia obvinených.

Divadelné MeToo

Problém sa začína už na vysokých umeleckých školách. V úvodnej kapitole sa čitateľstvo dozvie o „fuksówke“, ceremónii s päťdesiatročnou tradíciou, počas ktorej starší spolužiaci vítajú nové študentstvo. Viacerí absolventi a absolventky spätne popisujú vojenské praktiky, sadizmus a psychický teror. Prváci musia napríklad herecky predstierať orgazmus, hodinu držať drevenú palicu v ústach a popritom recitovať alebo hrať ponižujúce „role plays“, aby ukázali svoje improvizačné schopnosti. Ani prijímacie skúšky na herectvo sa nevyhýbajú stereotypom a sexistickej logike. Na Štátnej univerzite v Krakove vraj preferujú „hysterické“ herečky, zatiaľ čo na Akadémiu dramatického umenia vo Varšave sa dostanú predovšetkým blondínky. Viaceré respondentky opisujú pokusy o znásilnenie či iné formy obťažovania. Ako reakciu na tieto prípady vydala Varšavská univerzita tristostranovú analýzu, ktorá ako jedna z prvých v medzinárodnom meradle systematicky popisuje násilie a diskrimináciu v akademickom prostredí.

Ak ste prešli testom fuksówky a prežili náročné štúdium, máte šancu dostať sa do niektorého z divadiel. No ani tam nie je bezpečne. Napríklad v krakovskom Divadle Bagatela riaditeľ Henryk Jacek Schoen roky sexuálne obťažoval zamestnankyne. Správa z roku 2019 odštartovala poľské divadelné hnutie MeToo a sériu protestov, vyšetrovaní a súdnych procesov. Schoen bol napokon odvolaný a dodnes čelí obžalobe. V Novom divadle vo Varšave údajne hviezdni herci šikanujú ostatných kolegov a viacerí prestížni režiséri i režisérky – Krystian Lupa, Krzysztof Garbaczewski, Maja Kleczewska, Ewelina Marciniak či Krzysztof Warlikowski – sú obviňovaní z manipulatívneho a neetického správania.

Hráš ako kokot v paradajkách

Dzieciuchowicz prináša príbehy, z ktorých mnohé sú v poľskom prostredí známe, pretože už boli publikované v tlači a na online portáloch. Autorka ich však sumarizuje do kompaktného diela (hoci občas by sa hodil odvážnejší zásah editora), pričom aj menej medializované prípady dopĺňa o zážitky (najmä ženských) obetí. Padajú konkrétne mená despotických a narcistických režisérov, ale aj hercov a riaditeľov. Autorka tak napáda hlboko zakorenený étos vrtošivého a sebastredného muža­-tvorcu­-génia ako vrcholu hierarchickej štruktúry. Napriek zjavnej angažovanosti však Dzieciuchowicz dáva priestor aj tým, ktorí násilie nepovažujú za negatívny jav – podľa vlastných slov kontaktovala všetkých obvinených, aby dostali možnosť prehovoriť.

Tradícia takýchto praktík siaha prinajmenšom do polovice 20. storočia. Aj preto autorka venuje kapitolu dvom ťažiskovým reformátorom poľského divadla Tadeuszovi Kantorovi a Jerzymu Grotowskému, ktorí podľa svedectiev často ponižovali, manipulovali a zneužívali svojich spolupracovníkov. „Ak necháme hercov, aby si o sebe vytvorili vlastný názor, riskujeme, že každý bude hrať po svojom a inscenácia stratí zmysel (…) Tak mu poviem: ,Hráš ako kokot v paradajkách‘,“ cituje autorka dnes už bývalého profesora Krakovskej univerzity Mikołaja Grabowského. Obdobné citáty sú za­­ujímavým ponorom do uvažovania o javiskovej tvorbe z pohľadu jej aktérov. Ak chcete robiť divadlo, musíte byť asertívny, lojálny, poslušný a uprednostniť dobro „divadelnej rodiny“ pred vlastnými potrebami. V lepšom prípade idete po skúške so spolužiakmi na pivo či zdieľate divadelný byt. V horšom sa z „rodiny“ stane toxická, takmer sektárska komunita, ktorá si žiada sebaobetovanie v mene vyššieho cieľa.

V mene umenia

„Západné divadlo, a najmä režisérske divadlo, je založené na násilí,“ hovorí teatrológ Dariusz Kosiński. Dzieciuchowicz sa vo svojej publikácii nesnaží byť neutrálna. Jej cieľom je vyvolať rozruch, čo sa jej nepochybne darí. V knihe sú dokonca začiernené pasáže – štyridsaťsedem strán bolo zabavených z dôvodu prebiehajúcich vyšetrovaní. Po vydaní sa sociálne siete zaplnili reakciami: niektorí novinárku kritizujú za tendenčnosť, iní sa obávajú, koľko špiny ešte vypláva na povrch a ako to poškodí povesť poľského divadla. Divadelný vedec Grzegorz Kondrasiuk v mesačníku Teatr napísal: „Vkladáme do vás všetky nádeje na revolučnú zmenu v divadelnej komunite, ktorá je náchylná na systémové násilie.“

Aké je teda poľské divadlo? Podľa rozsiahleho výskumu z roku 2024 nemá tamojšia divadelná komunita najhoršie platy, no až 47,8 percent respondentov zažíva syndróm vyhorenia. Kniha Dzieciuchowicz preto vyzýva, aby sme o dô­­stojných podmienkach v divadle nepremýšľali len cez financie či legislatívu (aj v Poľsku sa široko diskutuje o statuse umelca), ale aby sme sa pozreli do zákulisia, kde sa v mene „vysokého umenia“ často prekračujú červené čiary.

V závere autorka pripomína aj niekoľko víťazstiev a nádejných krokov k zmene. Aj vďaka medializovaným škandálom sa práve divadelné školy stali miestom najradikálnejších reforiem. Vlna svedectiev o zneužívaní zasa urýchlila zavádzanie etických kódexov, externých ombudsmanov a zakladanie odborových organizácií. Takýto turbulentný vývoj u susedov môže byť inšpiráciou aj pre českú „divadelnú rodinu“.

Autor je divadelní dramaturg a kritik.