Na začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia začala časť filozofie rozvíjať myšlienku rozšírenia sociálnych rámcov tak, aby zahŕňali aj viac­-než­-ľudský svet. Známy je príklad Parlamentu vecí Bruna Latoura, ktorým konceptualizoval otázky, ako umožniť zvieratám, rastlinám, objektom aj iným aktérom participovať na rozhodovaní. V rovnakom období publikoval Ludvík Vaculík text Jiné ústavy. „Ale všimněme si,“ píše Vaculík, „že náš osud je dnes víc než vládou a úřadem určován postavou, jež dosud nebyla do ústavy zapsána: tou je příroda, Země – či jak to nejlíp nazvat – bytí?“

Napriek týmto špekulatívnym výzvam sa v Európe veľa nezmenilo. Namiesto medzidruhovej solidarity silnie arogantný antropocentrizmus, ktorému dominujú ekonomické záujmy a konkurenčné vzťahy pred záujmami planetárnymi. Stačí si spomenúť na nevôľu formujúcej sa českej koalície akceptovať európsky Green Deal a jej odpor k zeleným politikám vôbec. Napriek tomu myslenie namierené proti kapitálocénu – ako kapitalistický antropocentrizmus prvýkrát pomenovala Donna Haraway – pretrváva na pozadí všetkých kríz. Potreba reprezentácie viac­-než­-ľudského sveta silnie aj v súčasnom divadle a performance art.

Od rituálu k javisku

Európske divadlo žilo s viac­-než­-ľudským svetom od svojich počiatkov. Hoci to nemožno presne doložiť, divadlo pravdepodobne vyrástlo z animistických rituálov. V antickom…