Fráze o venkovském a folklorním charakteru slovenské společnosti bývá často odpovědí na všechny otázky po slovenské identitě. Všudypřítomný folklor jako by zastíral pravou podstatu věcí. Ta se totiž utvářela v potýkání s maďarskými a českými sousedy. Co se skrývá za folklorní fatamorgánou?

Politické rituály se na Slovensku často neobejdou bez lidových krojů. Foto facebook Martiny Šimkovičové
Pred parlamentnými voľbami v roku 2023 vydal antropológ Juraj Buzalka zbierku esejí Postsedliaci, ktorá sa ihneď stala bestsellerom. Niet divu. Postsedliaci prišli práve v príhodný moment, keď slovenskou „čítajúcou triedou“ (slovami Wendy Griswold) lomcoval pocit epistemickej neistoty. Prečo je slovenská spoločnosť rozdelená v otázkach očkovania a podpory Ukrajiny? Prečo sa z politického záhrobia vracia Robert Fico a jeho Smer? Buzalka ponúkol istý typ odpovede. Zdrojom slovenských problémov je v jeho optike modernizácia „sui generis“ a vidiecky charakter slovenskej spoločnosti, v ktorej prežívajú morálne hierarchie, estetické preferencie a politické štýly vidieckych spoločenstiev. Základný rámec tohto argumentu nie je nový – naopak, diskusia o téme „hybridnej modernity“ a „vidieckosti“, podľa ktorej Slovensko kultúrne a mentálne nedosiahlo západoeurópsky štandard, funguje ako chytľavý refrén slovenského intelektuálneho karaoke, ktoré v ostatných dekádach reprodukovali takí ideologicky odlišní autori ako Peter Zajac či Sergej Chelemendik.
Je to lákavá optika, najmä preto, že vysvetlí veľa (nezriedka vlastne všetko), pritom úsporne a intuitívne presvedčivo. Vidiecke dedičstvo, prepojené s akcentom na folklórnu symboliku a obraznosť slovenskej prírody, je skutočne dôležitým komponentom „slovenskosti“. Stačí sa pozrieť na politické rituály, pri ktorých sa na Slovensku stále politická reprezentácia z centra víta v kroji s chlebom a soľou. Na Slovensku sa často ani otvorenie…Článek je přístupný předplatitelům*kám.