Keď pred päťdesiatimi rokmi britská teore­tička a filmárka Laura Mulvey popisovala male gaze mainstreamovej filmovej produkcie, obvinila ju z toho, že predpokladá a rôznorodému diváctvu vnucuje pohľad „mužský“. Byť ženou a pozerať sa okolo seba totiž ešte nijako nezaručuje to, že tento pohľad bude „ženský“. Ak dnes individuálna rodová identita pozerajúcej sa môže zabezpečiť zahrnutie pod mnohosť pohľadov súhrnne označených ako „ženské“, podľa niektorých feministiek druhej vlny by to pre vytvorenie „ženského“ pohľadu nielenže nepostačovalo, ale samotné bytie ženou by človeka mohlo z možnosti vidieť veci „zo ženskej perspektívy“ dokonca vylučovať. Ženy ako diváčky filmov aj ako pozorovateľky tohto sveta totiž obsadzujú miesto pohľadu, ktorý sa im predkladá ako mužský bez toho, aby bol ako taký vôbec pomenovaný. Problém teda spočíva v tom, čo feministická teória pomenúva ako androcentrizmus. Je to celý aparát videnia, ktorý stotožňuje ľudské s mužským a ženy tak naočkováva „falošným vedomím“.

Mužský pohľad je prekrytý falošným ľudstvom a čím širšie je zdieľaný a považovaný za bežný, tým viac stráca svoju príznakovosť a sprostredkováva svet taký, aký vraj je. Toto automatické užívateľské nastavenie režimu videnia väčšinou pôsobí neškodne, a ak nejaká osoba ukáže na jeho strannosť, nie…