Dominik Tatarka: Pol slovom neprepínam

Ružový (lososový) list, datovaný

Vo štvrtok 18. 10. 73

Miláčik môj veľkolepý,

Mučíme sa. Chceš, v krátkosti Ti to poviem. Vymyslel som si, vlastne odhadol som veľmi presne, že Tvoj list musí prísť vo štvrtok, akože dnes. (Skutočně prišiel na poludnie.) Aby som ho príliš nečakal, vybral som sa na huby, hoci lialo. Tam na Kolibe oblečený ako rybár, zablúdil som (prvý raz), vlastne tak som sa zamotal, že som až o 11. hodine prišiel, natrafil k jednému stolu a lavičke na Cvičnej lúke. Pamätáš? Nazbieral som, ako už dávno nie, plnú tašku húb. Vrátil som sa: Tvoj list v schránke (a list z Francie). Žena za mnou na poschodie kričí: „Nezabudni, že musíme ísť na pohreb!“ (Dr. Dagmare Ujházyovej, skvelej žene a lekárke, ktrorá ma niekoľkokrát opatrovala na neurológii a ktorá pre mňa veľa urobila, zomrel otec.) V takýchto súvislostiach, že sa musím oholiť, obliecť, prísť včas na Martinský cintorín (kde leží môj prvý chlapec Peter), som čítal Tvoj list. Nechcel som sa mu oddať, oddať sa čítaniu, ako obyčajne. Chvatne som ho prečítal. Ale aj tak, spálil ma. Bolestne a bolestivo ma vzrušil, hoci som sa bránil, nepripúšťal si jeho nehu, jeho vášeň.

Na cintoríne videl som krásne mŕtvoly sivovlasých starcov, odchádzajúcich na večnosť (Dagmarin otec bol dôstojník), videl som rodiny, smútočných priateľov a známych. Skučal som bolesťou na mučidlách Tvojej nehy a vášne, pritláčal si ruky na slabiny. Ruky vo vreckách, drvil som, stláčal svoje insígnie, stojac pri pomníčku svojho prvého syna, ktorý v druhom roku svojho života zahynul na dôsledky povstania svojich rodičov. Dekadencia? Náhodné súvislosti? Keby som nebol povstal, môj chlapec mohol žiť. (V perinke, pocikaného vláčil som ho na chrbte po horách z obsadeného Martina do „slobodnej“ Bystrice. Prechladol, dostal zápal mozgových blán.) Prečo som povstal? Povstal som preto, aby zo mňa urobili dnes otroka, ktorý môže iba trpieť. (Tak, ako cítiš a vieš. Miláčik môj, Ty cítiš a vieš, že pol slovom neprepínam.) Tvojou nežnosťou rozbolelo ma celé telo, celá pamäť, celá túžba po Tebe, celé moje povedomie. Ruky, ktoré mi odťali, možnosti, ktoré mi boli dané, ktoré som aj pestoval a či vypestoval, ma rozboleli. Uťaté ruky, uťaté možnosti. Konečne (a nepravdepodobne, zázračne) sme sa stretli. Si krásna, si zrelá žena, si osud, všetko, čo sníva vo mne, čo ešte čosi chce, Ti odpovedá. Iba Ty mi odpovedáš. Vravíš mi, dávaš mi svoju bodku. Tvoja bodka. Ja som na svete nič viac nechcel, len aby mi raz, mne, ktorý sa nevie vysloviť, dala Ty sama čosi na sebe, zo seba, „lebo to ona chce, v porozumení a mlčaní“. Bodku. Nie ja som Teba prebudil, Ty si mňa prebudila. V tom pašeráckom hoteli sa ma spýtaš: „Čo na mne máš?“ Dlaňou si hnetieš svoje plné prsia, ukážeš mi všetko. „Bozkaj ma sem, sem, ešte sem, ešte. Ešte.“ Ako slepý bozkávajúc Ťa tam, kde si chcela, kde sa Ti to odjakživa snívalo, som Ťa našiel v tom pašeráckom hoteli. Roztvorila si pre mňa nekonečné náručie, Ty môj miláčik nekonečný. Ústrica, slané, horké more. Vzpínala si sa ako príboj, v nárazoch ako morské vlny. „Ešte buď pri mne, nech ťa ešte mám pri sebe.“ Tvoj jazýček. „Tesná si.“ – „Áno, som tesná. Taká som rada, pre Teba som rada, že som tesná. Ešte ma vezmi, tak, ešte, ale potom už spime, už spime. Ešte sem, nech viem, že ešte som, ešte ma bozkaj sem, ale už tichúčko, prilož sa ku mne celý, nech spím.“

Myslel som si, zamierajúc túžbou na železnom ráme postele: Ak my dvaja sme pre seba tým, čím môžeme byť, dáš mi ešte. Ty už spíš, dávno spíš, ale keď Ťa pohladím, v spánku sa vzpínaš, dávaš mi svoju bodku, dávaš mi svoj slaný krehký jazýček. Vo sne, Miláčik môj nekonečný, hovoríš: „Ešte, ešte, hryz ma, urob mi bolesť. Tvoja, Tvoja, Tvoja.“ Nekonečná Tvoja nežnosť, prudšie a stále prudšie pulzovala v Tvojom telíčku, vzopätí. Tvojou nežnosťou všetko v živote sa mi splnilo. Miláčik môj nekonečný, počuješ, veríš? Všetko sa mi splnilo. Zázračná dôvernosť medzi nami. Terasa kaviarne Olympia. Hlučná pivnica U Raka. Všetko je priepasť blaženosti. Miláčik môj, moja Vrana, nezriekaj sa ma! Mučíme sa, ale nezriekaj sa ma.

To zostáva: „Ešte ma objím.“ Nech ma objímu Tvoje nožičky. Uveril som, že iba ja, iba ja Ťa môžem tak nežne, zbožne bozkávať, tak zbožne i nežne mať v ústach Tvoj nekonečne nežný jazýček. Máš ma v sebe, v sebe všetko také pre mňa nežné ako Tvoj otvorený pohľad, ako Tvoje ruky, ktoré na Tvojich prsiach hľadajú: „Čo na mne máš?“ Ako Tvoje nožičky, ktoré mi svoj nekonečne nežný jazýček ponúkajú: „Vezmi si ho do seba, maj ho v sebe.“ Tvoje gesto: „Tak si ma maj a teš sa, teš.“ Pokorne a zúfalo Ti vravím: My, iba my dvaja sme sa takto milovali, takto sa sýtili jeden druhým. Na svojom jazýčku si ma uchovaj. Nežni sa so mnou, keď sa sprchuješ. Chvíľu si hneť svoje telíčko, svoje i moje končiare sveta a pohlaď si aj svoj jazýček, spýtaj sa ho, či ma miluje, či chce, aby mi zostal v pocite sveta – konečná blaženosť. Všetko si mi dala iba Ty, vezmúc ma do náručia pohľadom, pomyslením, nožičkami, dajúc mi všetko do úst. Miláčik môj nekonečný, Tvoj jazýček ma miluje tak nežne ako celá Tvoja bytosť. Erika, nekonečný môj miláčik, mučíme sa, ale verím, verím, že mi opät pritkneš k ústam svoj jazýček. „Maj ma celú, aká som.“

Miláčik môj, nikdy nijaká žena nebola pre mňa vrcholom, závraťou sveta, ako si Ty. Si absolútna milenka, moja hviezda, lebo z inšpirácie ráčiš mi dávať všetko. Píšeš mi listy, ktoré nosím stále so sebou v Tvojej kabele – svojej hlave. Tvojím posledným listom trpím na mučidlách nežnosti Tvojho úžasného, Tvojho štedrého tela, mojich bodiek.

Miláčik môj, neprestaň ma na sebe opatrovať, nežniť sa so mnou. Raz sa stretneme, raz sa Ťa dočkám, jediným pohľadom, ktorý sa mi roztvorí, povieš mi o nekonečnosti milovania. Neviem o sebe nič. O Tebe nič. Prečo práve my dvaja, či sme spolu, či si píšeme, zažívame, mučíme sa, máme potešenie zo seba, nemožné potešenie, nemožnú, závratnú blaženosť. Na ústach, v očiach, v pamäti (stačí mi privrieť oči) pulzuje mi Tvoje telíčko a naplňuje ma zbožnosťou, ďakovaním, nevýslovnosťou. Miláčik môj dokonalý, opatruj sa, pestuj sa, aby si ešte raz na mňa pozrela, pohľadom sa mi, krásna, otvorila, privretím viečok si ma v sebe ponechala. Všetko s Tebou je milovaním, Daj si so mnou niekde stretnutie na jediný pohľad. Vo Zvolene. V Nitre. Kde chceš. Vezmeš mi ruku, vezmeš mi ju do planúcej možnosti, ktorá mi ako ruža-konvália rozvoniava ponad všetky vzdialenosti. Miláčik môj, napíš mi: „Tvoja bodka.“ Nič viac, nič iné mi nemusíš napísať, keď sa náhliš, len toľkoto: „Tvoja bodka. Dávam Ti ju o jedenástej hodine.“ Pokiaľ ide o mňa, je pre mňa úžasnou radosťou, keď mi píšeš, že sa s radosťou sprchuješ, že ošetruješ (a šetríš) svoje úžasné telíčko. Napíš mi o ňom ešte niečo. Urob si rúžom na ňom bodku. Aby si mala na sebe pripomienku, že si krásna, že si moja absolútna milenka. Nech Ti ju potom večer olejčekom zmažem.

Tú navrávaciu hračku už mám. Myslím si, že Ti niečo navravím.* Pre Teba navravím, namyslím. Láska moja. Je to krásne, že sa premáva po svete taká veľkolepá moja náklonnosť v čiernom svetri (v ktorom si bola, keď som bol u vás). Nakloň sa zas nad stoličku, ale sa zas nakloň nad hlavu váľandy. Nech je so mnou Tvoja neha, Tvoje nebo. Keď sa podívam na krásny buk na Kolibe, pohľad v jeho korune si povie: „Moje nebo.“ Moje nebo, nakloň sa nado mňa. Miláčik môj, si úžasná! Prikry ma sebou, spusti sa na mňa trebárs ako november. Bodka moja, vlásky moje, štedrá, veľkolepá moja sloboda. Visím na Tebe ústami, zavesený na Tvojej bodke nad priepasťou.

D.

/ * Nápad nahrávať svoje spomienky, svoje myšlienky a pocity v ňom vskrsol ešte v r. 1973, ale uskutočnenie sa dočkal až o mnoho neskôr, pričom jeho partnerkou sa stala Eva Štolbová. (E. Štolbová: Navrávačky s Dominikom Tatarkom. Literárne informačné centrum Bratislava, 2000. Strán 327.)

Nedatované – zima 1973, bez oslovenia

To je ohromné, že mi už aj na stroji píšeš! Iba ak ma chceš zraňovať, môžeš mi písať i na stroji. Vyskúšaj si teda prstoklad zraňovania. Pošli mi, znič klavír, pošli mi celú čiernobie­lu klávesnicu. Budem mať z toho anarchistickú radosť.

Erika, Ty si šialená. Prečo vravíš, že fandíš, tak presne, básnikovi. Básnikovi – podľa môjho vkusu – sa nefandí, i keď práve začína. Básnik, ktorý Ti dáva čítať svoje verše, chce sa Ti páčiť, dvorí sa Ti. Keď vravíš, že mu fandíš, robíš zle mne i jemu. Krátke verše básnika H. sú agresiou mladého muža, a to veľmi nástojčivou. Je v nich málo šírky, vzdelania, ale aj lyrického objatia sveta. Ak chceš, počúvaj (jeho verše): „Je veľa/ obilia/ na dosah/ až toľko/ že ním/ zarastá chodníček/ od nášho humna/ až do polí.“

Miláčik, aj mne fandíš? Keď napíšem takúto vetu, takto bombasticky trhanú, veď preboha počúvaj, Ty, krásna žena, každé moje slovo: Je veľa/ obilia/ na dosah/ až toľko/ atď. – povieš, musíš si predsa povedať: „Chlapče, ty si excitovaný! Ale čím? Tým, že je veľa obilia? Alebo tým, že obilím chodníček zarastá?“ Erika, Miláčik, ak si o mne nemyslíš, že som idiot, musíš to vedieť tiež a usmiať sa, povedať mu: „Chodníček obilím nezarastá, ale ty zarastáš. Keďže zarastáš, si tým celý opojený a robíš z toho udalosť – okresnú, slovenskú, epochálnu. Zarastanie je biologický proces, mechanizmus, ale ty, chlapče, aby si z toho svojho zarastania, pre teba akiste tajuplného, urobil báseň, nemôžeš byť do seba tak primitívne zaľubený.“

Erika, Ty si pre mňa nekonečne pôvabná žena, inteligentná, talentovaná, prisahám Ti, ale Ty sa vieš tak úžasne vcítiť aj do takejto – odpusť a prepáč – blbosti. (I do mojej stareckej blbosti.) Vidíš, teraz cez zarastajúceho básnika si ma donútila vyznať Ti lásku. Miláčik, k tomu ma nenúť! Nikdy sa nedám objať vládcom sveta, ale keď mi Ty povieš: „Pozri, mám takýto čierny plášť, ktorý som si kúpila za babku, kľaknem pred Tebou na koleno a vyznávam lásku Tvojmu vkusu, prosiac Ťa: „Tento plášť nos/ na sebe/, ale odstrihni mi kúsok z neho.“ Ty si povieš, že si taká a taká – a on fetišista! Keby si si to nemyslela, odstrihla by si mi kus svojho plášťa a poslala si mi ho v liste.

(...)

Erika, Miláčik, Ty si môj lyrický provokatér. Poľana, šťastie pre katov.

Ale, ale, verše básnika, ktorému Ty fandíš. (Myslím, že v ňom čosi je, naozaj), ale. Ale. Ale.

Ty vôbec nedáš na mňa. Ty ďalej pokračuješ vo svojom úrade okresnej propagandy, v organizácii na výchovu autorov. Miláčik, uznaj, to je všetko kolosálna volovina! Všetko som Ti povedal, čím som pred Tebou (Miláčik, nech sa na Teba dívam, nič si nemyslím), Ty ma stále vzrušuješ (to je na tom to stále rovnako krásne), lenže Ty si si uzmyslela uväzovať straky na kôl (to by bolo tiež krásne), na ktoré sa pozriem, ale ma nezaujímajú. Iba Ty ma zaujímaš. Ty, ako sa stávaš stále viac sama sebou.

Miláčik môj krásny, nežný, okatý, taký a taký, těším sa z Teba, aká si, aká nie si, ale prisahám... Ty to obraciaš kdesi, kde ja môžem iba mlčať – očarený, očarený Tebou – ale mlčať. Všetko som Ti o sebe povedal, neváľaj na mňa vinu i za môj zánik, i za to, aká si, nevedomky. Moje vysvetlenia, aká si, nemusela si brať nikdy vážne. Ty ma takto neurážaj, že teda si pre mňa taký a taký objekt. Ty, keď ma chceš (ale nemala by si) degradovať na idiota, mohla by si ma urážať naozaj nie ako „majstra slova“. Niečo také by bolo zas úderom pod pás. To Ty najlepšie vieš. Ale Ty to predsa nechceš, všetka česť. Keď chceš, môžeš ma bodať, smrteľne bodať ale i živiť – a ešte ako!

Erika, drahý a krásny môj Miláčik, moje odporné tajomstvo je takéto: Prudko padám a zanikám. Povážlivo strácam rovnováhu, a nemysli si, že poeticky alebo metaforicky, ale najobyčajnejšie. A preto chcem čím prv zaniknúť, dlho neležať a nebyť na nikoho odkázaný. A Ty? Ty, posledné, nekonečné moje čaro. Odpusť, že Ti to vravím v nočnej chvíli. Ty o tom všetkom mlč. Aspoň Ty ma môžeš brať vážne v mlčaní. Erika, ako si prišla k pomysleniu, urážlivému pre seba, akoby som ja chcel, aby si za mnou dochádzala? (Pravdaže, mohla by si aj Ty prísť, ale iba vtedy, keď sa Ti ráči a chce.)

Naklonila sa nado mnou Tvoja krásna a slastná náklonnosť. Neverím, vylučujem, že z vernosti alebo z akéhosi iného princípu môže sa nado mnou nakláňať náklonnosť – Tvoja hruď. Náklonnosť je náklonnosťou, hovorí génius reči, pretože sa nakláňa, kedy sa Tvojim dvom úžasným náklonnostiam uráči nakláňat sa nado mňa či nad niekoho iného. Ty hovoríš o láske, ktorá sa tu môže nakláňať chvíľu alebo aj dlhší čas, prípadne celý život. Prečo iné si ľudia vymysleli takéto fantastické a presné slovo: náklonnosť? Nakláňame sa nad seba, pokým, pokým, pokým. Miláčik, s Tebou sa mi tak ohromne hovorí! Vieš, prečo ľudia nazvali Rím Večným mestom? Prv ako kresťanstvo stála v Ríme na Kapitole praveká etruská vlčica, ktorá má, neviem presne, štyri alebo päť párov prsníkov. Večne, od Etruskov, svojimi prsníkmi sa nakláňa nad malým, dodatočne primontovaným Romulom, zakladateľom Večného mesta. Miláčik, my sme angažovanosťou, vernosťou, ideologičnosťou stratili celkom zmysel pre jediný skutočný zmysel života! Etruský sochár, tak isto ako ja teraz zbožňoval Tvoju úžasnú náklonnosť. Inšpirovaný pocitom z Tvojho poprsia stvoril Vlčicu, ktorá chráni svet (a malého zakladateľa impéria) nie iba dvomi prsníkmi, ale hneď piatimi pármi prsníkov naraz.

Vlčica – žena – totem.

Romulus, hoci chlapča primontované vraj iba dodatočne, zasluhuje si dodnes slávu byť zakladateľom Večného mesta, lebo to tak večne je. Večné mesto sa na večnosť zachová, ak to muži a ženy budú večne chápať takto: „Oblohu, nebeskú báň proti náletom, kozmickým policajtom i proti prázdnote chráni iba takáto náklonnosť materských prsníkov, hneď piatich párov zveličených, zbožštených materských prsníkov visiacich nad Romulom. Kamenná, znásobená náklonnosť.“

Dnes sa vládca sveta, ani keby ho mučili, neprizná, za čím túži: „Nakloň sa nado mňa ty krásna, materská bytosť.“ Erika, Miláčik, ja nie, to ja som nezošalel, zošaleli vládcovia sveta, lebo raz žena, v ktorej videli materské božstvo, im to odoprela (lebo ju urazili). A preto, preto ich slasťou naplňuje, keď nad nimi miesto materského poprsia na orbite tejto zemegule putujú ich policajné mocenské hliadky na palube kozmických lodí. Dnešní vladcovia sveta si kupujú milenky svojou mocou. Mocou platené milenky statujú nad nimi. Keď si nemôžu dovoliť mať nad sebou najväčšiu a jedinú krásu sveta, o nič neprosia (Miláčik, nakloň sa nado mňa), nič nezbožňujú, nič nechápu, iba tisnú svet do záhuby a do ničoty. V prejavoch vládcov sveta niet ľudského slova, niet náznaku ľudského cítenia. Dokonca ani rímsky pápež nepozrel sa dobre, múdro a slobodne hore a nepochopil, že oblohu ľudského sveta, rímského impéria, chráni materské poprsie, ktoré sa nakláňa, keď sa mu uráči.

Raz si sa nado mňa naklonila, preto Ti pripomínam tieto veci. Raz si mi povedela, mne, najmodernejšiemu otrokovi: „Všetko tvoje!“ To je naozaj všetko – gesto, výzva. Miláčik, povedz mi, že som idiot, ale nevrav mi, že Ty si mi bola objektom zvedavosti, výkladu. Zanikám, to je pravda, a tak ma asi aj vnímaš. Len Ti chcem povedať, že nezanikám ako otrok (hoci nie ako generál – generál ako vládca), ale že zomieram uctievajúc si Ťa. Ty ako žena nemôžeš pripustiť moje mužské videnie sveta: „Náklonnosť.“ Muž nemá na sebe nič, čo by sa dalo nazvať náklonnosťou. Iba Ty to máš pre mňa. Keď sa nado mňa nakloníš, hneď všetko chápem. Keď sa nakloníš nad Chruščova, generál-tajomníka, vravím Ti, čo si myslím: „Nič pre nich, iba pre mňa si Ty, ktorá má na sebe i v sebe všetko.“ Milujem, ba zbožňujem Tvoju náklonnosť, Vlči­ca, i keď Ťa to už nevzrušuje nakláňať sa nado mňa. Pociťuješ sa asi viac, myslím si, nakláňajúc sa nad... H.. nad. Nado mňa – moja blbosť – myslím si, bolo by to ohromné, keby si sa nado mnou celá nakláňala a tak by si chcela byť: naklonená. Myslím: Nechceš, už nie.

Miláčik, písal som Ti nepríčetne. O jedno Ťa prosím: vedz raz a navždy, že ja Ťa nikdy nechcem zraňovať. Som taký, aký som. Nervy mám už celkom nanič.

Srdečne Ťa pozdravuje

D.

P. S. To je už nezrozumiteľné blábolenie. Už som skončil.

Veľký biely list, datovaný 

 Bratislave 27. októbra 1973

Miláčik môj, láska moja posledná,

Drahé dievča, Drahá Erika,

stala sa mi takáto príhoda:

Cestou z cintorína, ako som Ti spomínal vo svojom nedávnom liste, v autobuse zahľadeli sa na mňa tri mladé pekné ženy, na prvý pohľad, odhadoval som, vysokoškoláčky.

Jedna z nich, tá, ktorá ma prvá zbadala, oslovila ma takto:

– Pane, máte krásnu hlavu.

Zasmial som sa (pomysliac si na Teba) a povedal som:

– Slečna, môžete si ju vziať.

– Vážne?

– Vážne, môžete si ju odťať a dať do pácu, túto moju krásnu hlavu.

– Mohli by ste teda prísť k nám zajtra na výtvarnú akadémiu? Budeme vás čakať všetky pred portálom akadémie.

Milka, jedna z nich, poznamela ešte:

– Ale príďte, takto ako ste, i v klobúku. Nie aby ste sa oholili!

Zo zlomyseľnosti som prišiel, ako si dámy želali, ako zaujímavá atrapa s fúzami a v čiernom rabínskom klobúku. Lebo všetko som si hneď domyslel.

Jediný vyhlásený portrétista na Slovensku je Laco Csemický. Učí na akadémii. Kedysi ma nahovoril, keď som bol „slávny“, aby som sa mu dal portrétovať. Chcel vyportrétovať panteón svojich slávnych súčasníkov. Portrét mi daroval. (Odpočíva na povale. Erika, nechceš ho?) Keď som zbieral papiere a hovná na Kolibe, stretol ma i so svojou priateľkou na terase reštaurácie Kamzík. Ani Csemický, ani jeho priateľka, maďarská spisovateľka, ktorej syn ušiel na Západ a tam sa zabil a ktorá ma preboha prosila, aby som ju vtedy utešil, ma „nepoznali.“ (Ale keď som vtedy prišiel domov z Koliby, priateľka telefonovala zas, aby som ju prišiel znovu potešiť.)

V pondelok na akadémii (22. 10. 73) bolo veľké prekvapenie, veľké divadlo. (Myslel som na Teba, Miláčik môj, s ktorým sa lúčim a neviem, nie a nie sa rozlúčiť, ale dúfam, už sa mi to podarí.) Myslel som na Teba, sediac ako atrapa na pódiu, porovnávajúc Tvoj pohľad (kedysi) a pohľad týchto troch mladých žien a jedného mladého muža, ktorí ma portrétovali. Objektívny pohľad je presne zaostrený na povrch, kým Tvoj pohľad bol otvorený, svietivý, nevidel ma, vtedy ma nevidel, lebo sa so mnou miloval.

Prišiel profesor Csemický, starý zeman z Čemíc, ktorý vie dokonale hrať spoločenskú komédiu.

– Nádherná hlava. Nádherná hlava! Dievčence, Lidka, kde ste ju objavili? Povedzte, kde ste ju objavili?

Potom sa prizrel na model „lepšie“.

– Dominko, drahý môj priateľ, a to si ty?

Prišiel k pôdiu, podal mi ruku a líce si, prisahám, priložil k mojej ruke. Prisahám, tak mi eště nikto, nikto nepodal ruku! Ako zeman kráľovi. To priloženie líca k ruke bolo fantastické, bol to fatálny prejav priateľstva, stavovskej rovnosti a zároveň aj bozkanie, uznanie suverenity. (Miláčik môj, neprepínam ani o pol slova.)

Týmto aktom pána profesora Csemického vyskočil som ako odkliaty zo svojej anonymity objektu – krásnej hlavy, zaujímavej atrapy starého muža s fúzami.

Tri ženy a jeden muž (dovedna štyria študenti tvoria triedu portrétistov) sa potom „úžasne rozmaľovali“ ako sa vyjadril pán profesor Csemický. Maľovali ma lichotivo a nežne, naraz ako Gauguina, Jánošíka, ako... Videli ma a maľovali prizmou svojho sna a výtvarného ideálu. Najnežnejšie ma maľovala žena, ktorá ma v autobuse cestou z cintorína prvá pobadala, z ktorej podnetu či inspirácie to všetko vzniklo. Volá sa Lidka Boriková, je zo Serede. Moja prosba, môj odkaz: Prosím Ťa, zaujímaj sa o ňu, keď budú vystavovať výtvarníci tohto pokolenia. Mladý muž sa volá Peter Dobiš a je z Nového Mesta, ten namaľoval dva pozoruhodné moje portréty. Ďalšia je Zuzka Studená, dcéra a sestra maliarov Studených. Ešte je tu kráska, mladučká manželka Petra Dobiša Milka, ale pre náš osobný prípad tajomný význam má Lidka Boriková zo Serede, na to nezabudni. Ona varila kávu, ona mi udeľovala oddych, prestávku, ona ma portrétovala najnežnejšie. V pracovných prestávkach usadzovala ma proti sebe a profesor si ju doberal, či je ešte slobodná, nezadaná. Druhý či tretí deň sedenia sa stalo, že Lidka si zas sadla proti mne. Vstala, povedala mi, odpovedajúc mi na môj pohľad:

– Ja si predsa len obzerám svoj model (akože mňa).

Keď si zas išla sadnúť, povytiahla si svoj „domaľovaný“ pracovný plášť, prehodila si nohy raz tak, hneď zas opačne. Chcela mi ukázať, nevedomky, keď neveríš, presvedč sa, prosím, chcela mi ukázať svoju jazvu. Vysoko nad kolenom na vnútornej strane stehna má toto dievča dlhú a škaredú jazvu. Akoby bol ktosi nalial jej do lona vriaceho oleja. Vieš, to má omráčilo. Ty, Miláčik môj. A ja, kto som? Ja som atrapa, krásna hlava, ja som ktosi, komu ženy nevedomky ukazujú svoju jazvu. „Poznaj ma, miluj ma, ale, prosím ťa, zostaň tak, nehýb sa, zostaň atrapou.“

Pointa:

Profesor chodil každý deň. Chrochtal blaženosťou pred Lidkiným portrétom.

– No, no.

Zachrochtanie bolo najväčšou možnou pochvalou, uznaním.

– Lidka, len čo je pravda, rozmaľovali ste sa. Lidka, držíte to vo veľkej, skutočne veľkej, dekoratívnej forme.

Napokon vo štvrtok (25. 10. 73) prišiel a povedal, zastaviac sa hneď pred jej stojanom:

– Lidka, vy toto tu nevidíte! V tejto línii predsa musíte vidieť jeho roky.

Vytrhol Lidke z rúk paletu a štetec. Zaochkal, zavzdychal a konečne sa aj on, pán profesor, po rokoch vášnivo rozmaľoval pred tvárou svojich štyroch žiakov. Lídka doslova horela ako fakľa.

Keď som zostúpil z pódia – prestávka, oddych – Lidka ponúkla kávičku, na nič som nebol zvedavý, všetko som vedel. Ušiel som.

Lidka ma bežala hľadať.

Našla ma.

Na kľučke mi spiklenecky ako milenka prichytila ruku.

– Zostaňte, ešte zostaňte.

A ja na to surovo. tak ako ma počuješ:

– Pojebal to.

Ona – nežné a talentované stvorenie opakuje po mne nevedomky surové slovo:

– Pojebal to.

– A vy mu to dovolíte? Idem!

Ona mi, celá v plameňoch, držiac ruku na kľučke hovorí:

– Prosím, prosím, ešte zostaňte! Ešte urobím pre vás, pre seba portrét, ako si ho predstavujem.

– Dobre, Lidka, ženská. Ale vy ste sprostaňa, že mu to dovolíte.

Ďalšia, konečná, samovražedná pointa: Lidka mi povedala presne to, čo Ty mi, Erika, vravíš:

– Ale viete, pán Tatarka, keby som videla maľbu ako bola táto moja, aj ja by som si v nej rada zamaľovala. Chápete?

Pochopil som. Drahá Erika, pochopil som. Ty práve tak ako Lidka Boriková, ďalšia generácia, najintenzívnejšie sa pociťujete, keď sa dávate fyzicky, ideologicky, umelecky, literárne, morálne znásilňovať.

Ty Erika strpíš, že Tvoj šéf Ti v úrade navrhuje: „Vychráp sa so mnou. Veď prečo by si sa so mnou nevychrápala?“ Zostaneš tam. Na príkaz vyhadzuješ všetky moje knižky z knižníc, vlastnoručne. Ale si dáš so mnou imaginárne rande o polnoci.

Erika, posledná moja láska, musím sa s Tebou rozlúčiť. Musím. Musím, drahé dievča. Nevediac o tom, vo svojich listoch vravíš mi krutosti, ktoré sú krutosťami, povedzme iba preto, že sa Ti, žiaľ, chcem páčiť, že Ťa prosím o Tvoju bodku – svoju hviezdu. Už Ťa nebudem prosiť. Ak ma vieš, ak ma chceš potrebovať, všetko urobím. Nie, už si nevrav, naozaj nie, že ma miluješ. Si z toho smutná a ja deseťunásobne.

Drahá Erika, posledná moja, najbeznádejnejšia moja láska, môj príbeh, osobný, sa skončil.

Drahá Erika, Ty moja posledná veľká láska, zažmúr nado mnou oči. (Oplač ma.) Pomysli si (tým ma oplač, pochovaj), pomysli si (v minulom čase): „Bol to charakter. Nedal sa, nemohol sa dať zotročiť nežnosťou, láskou, ani ilúziou o láske. Raz som mu dala svoju bodku. Ale potom už nie, potom už len som mu sľubovala, čo som mu už nikdy, neviem už ani prečo, nedala. Zomrel, stratil sa, skončil v túžbe po mojej bodke.“ Tak, a potom už nič.

Erika, Miláčik môj, ešte napíšem esej, či manifest o slobode – tvorbe. Tak sa s Tebou mlčky rozlúčim. Všetky Tvoje listy – Tvoje imaginárne objatia uložím do Tvojej kabely, ktorú si darovala človeku (bývalému človeku) na cestách, všetko to zabalím, napíšem adresu. Dám sa zavrieť. Erika – Miláčik môj. Všetko máš, čo si chcela, čo si mi dala, listy, papier, kabelu, náramnicu. Už mi nič nesmieš dať, už si nič viac nechcela odo mňa prijať. (Nezabúdaj, že Ťa nežne, a vôbec, milujem.) Ale nedá sa nič robiť.

Moriturus te salutat. Človek odsúdený na smrť Ťa pozdravuje (slobodne a veľkolepo, s nekonečnou láskou). Bodka. Tvoja bodka, posledná hviezda, koniec. Pardon, pardon, ešte manifest o slobode, o tvorbe, na ktorý, dúfam, nezabudneš, ten Ti ešte pošlem ja, muž porazený, ktorému si raz dala svoju bodku, sa s Tebou lúčim.

D.

Manifest o slobode

Predpokladajme o sebe, že sme ten bežný, šťastný prípad. Vlastným snažením a vďaka, ako sa vraví, vďaka socialistickému zriadeniu, vďaka strane a vláde dosiahli sme všetko, čo sme chceli mať: máme ženu, podarené deti, dom, chladničku, auto, chatu, priateľov, ktorí nás uznávajú za ženy, matky, za mužov a otcov ako sa patrí.

Prihováram sa k vám, práve k vám, viacmenej šťastným ľuďom s otázkou: Stáva sa vám, že sa vám dostaví všepocit prázdnoty života? Stáva sa vám, že vaša voľná sobota a nedeľa, že vaša štvortýždňová dovolenka, že váš zaslúžený odpočinok na dôchodku zdajú sa vám byť prázdne?

Je vobec dovolené pociťovať prázdnotu života?

Keď zavše (alebo aj dosť často) pociťujete túto prázdnotu, vyklíčila vo vás sloboda, sloboda ducha. Sloboda priznať si, uvedomiť si slobodu a pociťovať, preciťovať prázdnotu života, ktorý žijete, a nevedomky sa vracať k pomysleniu, prečo, prečo len dostavila sa prázdnota, keď som doťahol všetko, čo som chcel. Prvou reakciou na prázdnotu je strach, je zmeravenie. Vo chvíľach smrteľného chrozenia sa každý živočích zatají, znehybnie. Taký je život, smrť.

Márnosť nad márnosť a všetko je márnosť.

Potom skúmame: Z pocitu prázdnoty obviňujeme ženu, deti, režim, časy, svoj vek, svoju výchovu, svoju príslušnosť k cirkvi, k národu, k spoločenstvu, ale len málokedy samých seba. Veď čo je pre človeka, keď všetko má, keď všetko dosiahol – a dušu stratil?

Strata duše – čo je to?

Preložme si to do súčasného jazyka a skúsme premýšľať takto:

Strata duše je stratou schopnosti zamestnať sa. Dnes po celý život všetkých ľudí ktosi, čosi zamestnáva. V zamestnaní stratili ľudia schopnosť zamestnať sa, každý osobne sa zamestnávať, vymýšľať si a robiť čosi, čo ma teší, čo ma tešiť neprestáva.

Robiť, čo ma tešiť neprestáva – to je tvorba.

Tvorba je proces, ktorý nás vzrušuje už samotným priebehom, akciou, drámou a pravdaže aj výsledkom, ale výsledkom každodenným, každochvíľkovým.

Filozof Sartre sa vyslovil: „Človek je odsúdený k slobode.“ Chcel by som si jeho výrok vykladať takto:

Človek je odsúdený k tvorbe. Každý podľa napätia a energie, ktorá je v ňom, každý podľa svojej chuti, individuality, intelektu, náhodného smeru, alebo aj vyvíjajúcej sa špecializácie. Kým mu príroda a spoločnosť ponúkajú dostatok možností a materiálu k jeho prejavom, nepotrebuje slobodu, neprepuká v ňom neuhasiteľná potreba slobody. Sloboda je neuhasiteľný smäd človeka, aby sa mohol stále novo a stále plnšie prejavovať, pretože vývin, pretože beh histórie je čím ďalej tým paradoxnejší a človek čím ďalej tým obetavejší, zamestnávanejší, organizovanejší, vyzbrojenejší pred hrôzou sebazničenia. Ja, Bartolomej Slzička, penzista a odpísaný spisovateľ v socializme vravím vám ako Ježiš:

„Nolite timere, ego sum.“

Prestaňte sa báť, prestaňte sa báť človeka – strašiaka a jeho (vraj) všemohúcej atómovej energie! Vykašlite sa na strašiaka ďalšej vojny, konečnej vojny, sebazničenia!

Neobetujte zo seba nič. Vravím, nič!

Tvorte! Tvorte – to znamená prejavujte sa. Združujte sa! Obcujme všetci spolu podľa svojho zaľubenia a podľa svojej voľby.

V šialenstve strachu, ktorý si neustále naháňame, zaniká nielen sloboda slova, ale aj sloboda mlčania rezignovaných ľudských bytostí.

Náš život – to je tvorba, tvorba spoločenského prejavu. Najopojnejším materiálom ľudského prejavu je vždy ten druhý: žena či muž, a najgeniálnejším dielom každého z nás, muža či ženy, je obcovanie. (Je pozvaná spoločnosť pri stole, je čistý obrus a krčah vody.)

Zo všetkých slobôd, zo všetkých možností človeka najnepríčetnejšie je potláčaná sloboda združovania sa, sloboda obcovania, sloboda mlčania malých obcí ľudí, ktorí našli v sebe zaľubenie a ktorí sa už dávno dorozumeli, že nechcú, nechcú, aby ste ich chránili svojou mocou, svojou náložou absolútneho zničenia. (My sa len pozývame k čistému stolu, ale pre nás je to nekonečne viac ako pre vás vaša moc.) Vládnete bezduchými figúrkami, vládnete strachom! Všetkého, zdá sa vám, všetkého ste sa už zmocnili, ale my sa mlčky dorozumievame, mlčky spolu obcujeme a tešíme sa, že sme spolu. Vládcovia, zahubí vás prázdnota vášho blahobytu, prázdnota vašej moci! Nevytvorili ste nič okrem strašiaka zániku.

Vládcovia, vedzte: Formuje sa obec, Obec obcí, formuje, štrukturalizuje, kryštalizuje sa Obec, ktorá má v sebe nekonečné zaľubenie slobodných mužov a žien, pre ktorých je mlčať spolu viac ako vaša moc, ako váš blaho­byt. Napchávajúc človeka svojou ideológiou, svojou bezpečnosťou, svojím blahobytom vyhladovali ste ho. Vyhladovali ste mu dušu, vyhľbili ste pred ňou bezodnú prázdnotu, vyhradiac si pre seba ako pre bohov tvorbu spoločenského prejavu. Raz vo svete, ktorý zamestnávate, raz v tom zamestnaneckom svete nasýtenosti prepukne strašný pocit prázdnoty.

Vládcovia strachu, ste obyčajní strašiaci! Najsprisahanejší váš pucák nestisne páčku na mašinérii, ktorou sa máte prepadnúť pod kôru zeme, do bezpečia! Vy prvý puknete hrôzou ako mechúr príliš nafúknutý a vaši poddaní začnú zúriť, prečo naleteli na vášho strašiaka!

My mlčanliví, ktorí spolu mlčky obcujeme, vás varujeme: Odvolajte sa, robte pokánie, kým je čas! Uvažujte verejne, prečo ste odňali ľuďom najsvätejšie právo – ak vôbec niečo za sväté uznávame – aby sa mohli slobodne, tak ako túžia, ako im to napadne, združovať.“ Združovať sa a tvoriť. Lebo tvoriť vždy znamená aj združovať sa sa... ať možnosť voliť si spoločníkov pre dnešný večer, alebo ďalej – hoci aj na celý život.

© Erika Podlipná

© Editor Ján Mlynárik

Škrtili a škrtí – S Jánem Mlynárikem o edici díla Dominika Tatarky

Kdy a jak jste se stal editorem Tatarkova díla?

Seděli jsme v mém ateliéru na Lobkovickém náměstí a Dominik povídá: „Janko, daj do písacého stroja papier“ a začal diktovat. „Poverujem…“ Podepsal to a povídá: „Aj ty to musiš podpísať.“ Já byl překvapený, chápal jsem to jako větší poctu, než kdybych dostal diplom Karlovy univerzity. Byl to ale také dost velký závazek. Tatarka mě pověřil vydáváním svých knih v zahraničí i doma, čehož jsem využil u jeho nevydaných věcí. Pro nakladatelství Arkýř jsem připravil Písačky – jedny vyšly česky u Jadrného v Mnichově pod názvem Sám proti noci. Lístky do věčnosti vydal Škvorecký v Torontu, poslední díl, Písačky, Müller v Kolíně. Později jsem to u nás vydal v jednom svazku. Ale když jsem se později pokusil o edici dalších textů, Dominikův syn Oleg proti tomu protestoval.

Jak to dnes vypadá s dědickými právy?

Bohužel tu došlo k určité diaspoře. Původní editoři Tatarkova díla, jako Milan Hamada, byli vyradýrováni dědici. Hamada vydal jenom Démona súhlasu a už měl rozpracovaný plán, že bude vydávat sebrané spisy, ale pokrevní dědicové mu to znemožnili. Tatarkova manželka již bohužel zemřela, hlavním správcem pozůstalosti je tedy syn Oleg, který vydávání díla svého otce neprospívá. Takže edice Tatarkových spisů ustrnula na mrtvém bodě. Co nevydám já, to nevychází. Pokud ze strany syna Olega nedojde k nějakému rozumnému postupu, například by mohl uvolnit práva na vydání Hamadovi nebo nějakým jiným slovenským editorům, kteří by měli zájem, bohužel nevidím reálně, že by Tatarkovo dílo v dohledné době mohlo vyjít. Je ostuda, že se to zaseklo na Dominikově vlastním synovi. Jestliže Tatarku škrtili normalizátoři a komunisté, nevím, proč by to v uvolněném období měl dělat jeho syn.

A co Písačky, které nedávno vydalo nakladatelství Labyrint?

V Labyrintu to vyšlo uzpůsobené synem Olegem. Tatarka například v Písačkách píše, že na něj žena zavolala záchranku z protialkoholního. Vynechaná je také scéna, kde ho v neděli pozvou na oběd a na stole už jsou z husy jenom ohlodané kosti. Tatarka mě pověřil, že nesmím škrtat, že musím dohlížet na originál, a sám mi předtím vyprávěl, jak jednal s redaktory, kteří mu škrtali v rukopise a jak to nesnášel. A tak když jsem při přípravě textu narážel na pasáže, kde píše nelichotivě o své rodině, musel jsem to tam nechat. To se rodině nelíbilo. Písačky jsou vlastně dopisy přítelkyním – dvěma milenkám. Jako editor jsem to musel prostě akceptovat. A nemohl jsem obhajovat, že byl zároveň věrný manžel. Buď milenku měl, nebo neměl. Vztahy v rodině byly napjaté a on z nich někdy hledal únik – nejenom z napjaté společenské atmosféry. Plné porozumění nenašel ani u manželky, ani u syna. A v Labyrintu to vyšlo jako velká sláva bez těchto vsuvek, což je podle mě nesprávné.

Proč nepokračujete ve vydávání sám, když jste tím pověřen?

Vázne to na finančních záležitostech. Prozatím jsem vydal Tatarkovy Hovory o obcování a kultúre – to jsme sestavili, ještě když žil, a úvod k tomu napsal profesor Václav Černý. Vyšlo to ve dvou vydáních, to druhé bylo rozšířené o články z Matičného čítaní, které revidoval Ivan Kadlečík, ale více se mi vydat nepodařilo. Ještě snad vydám Písačky, protože v nakladatelství Ipeľ vyšly velice lajdácky s mnoha korektorskými chybami, které jsem ze své lajdáckosti – přiznávám – pustil. Vaculík mi za to zle vynadal. Měl pravdu.

Mohl byste nastínit, jak hodláte do budoucna postupovat při edici Tatarkových spisů?

V letech 1935–1948 vedl Tatarka soustavnou korespondenci s kunsthistorikem Jaroslavem Pavelkou, který zemřel asi třicetiletý. Chystám se ji teď vydat knižně. Já jsem se vždy soustředil jenom na nové dílo, které nebylo publikováno. Tak vznikla trilogie Písačky. Dominik mi přinesl velký konvolut a já jsem z toho uspořádal tři samostatné knížky. Ale nemám ambici vydat celé jeho dílo.

Jan Machonin