Kultúra podpaľačstva a podpaľačstvo kultúry

„Domky můžeme mít i proto, že spoléháme na to, že nám je nikdo nepodpálí, ačkoli je to možné. To všechno je část kultivovanosti obyvatelstva.“ Takto definoval pojem kultúry profesor Erazim Kohák v rozhovore pre časopis Mosty. Veľmi presne tak diagnostikoval súčasný stav slovenskej spoločnosti. Často v diskusiách zaznieva názor, že jej chýba kultúra, že kultúra je finančne podvyživená, morálne podkopaná, zatlačená do kúta a zahnaná do úzkych. Všetky tieto básnické prirovnania sa však v skutočnosti nevzťahujú iba na kultúru národnú (zhmotnenú v gigantickej novostavbe národného divadla), ba ani tzv. alternatívnu, reprezentovanú povedzme vitálnymi divadelnými súbormi alebo čulým literárnym životom. Problémom je absencia kultúry v tom najširšom zmysle slova – kultúru totiž, spoločne s Kohákom, môžeme vskutku definovať ako čosi, čo nám bráni robiť zlé veci, aj keby sme mohli. A zároveň ako čosi, čo nás motivuje robiť dobré veci, i keď nemusíme a nik nám to neprikazuje. Slovom, kultúru môžeme chápať ako súbor nepísaných pravidiel, ktoré do nášho života vnášajú elementárny ľudský rozmer, ako magické „čosi“, čo ľudí robí ľuďmi a navyše im umožňuje koexistovať v spoločnosti.

„Kultúra je... kultúra!!!“ opakuje do omrzenia herec Vlado Zboroň z divadla Skrat bezobsažné úradnícke repliky v scénke parodujúcej bližšie nešpecifikovanú mediálnu diskusiu. Zdanlivo celkom opačne, v skutočnosti však v súznení s Kohákovou definíciou, odhaľuje táto divadelná absurdita vyprázdnenosť či pomýlenosť, s akou sa na Slovensku často pojem kultúry vníma.

Chvíľami sa zdá, akoby sa základným meradlom kultúrnosti na Slovensku stal predo­všetkým vzťah k novostavbe Slovenského národného divadla a odhodlanie nalievať do nej čo najviac peňazí. Samozrejme verejných, ktoré nanešťastie (či našťastie?) nik nepovažuje za svoje.

Kultúra ako národné divadlo

Betónový kolos na nábreží Dunaja, ktorý z petržalskej strany pripomína skôr elektráreň než divadelnú budovu, má za sebou pohnutú, ale symptomatickú históriu. Vymysleli a naprojektovali ho komunisti, dokonca ho aj začali stavať – avšak natoľko rozvláčnym tempom, akoby to s jeho dokončením nikdy nemysleli vážne. Dnes, po dvadsiatich viac či menej prajných rokoch, zhltlo „divadelné Gabčíkovo“ cca 4 miliardy korún, a hoci ešte stále nie je dokončené a prvé premiéry v jeho priestoroch sa znovu a znovu odkladajú, začína byť pomaly, ale isto zastaralé.

Druhá Dzurindova vláda sa reálne zaoberala možnosťou zbaviť štát tohto neúmerného bremena a prenechať ho aspoň sčasti súkromným investorom. Žiaľ, priekopnícky zámer získal pachuť klientelizmu potom, ako sa supervízie nad touto transakciou zhostil vtedajší minister hospodárstva, mediálny magnát Pavol Rusko, a začal iniciatívne rokovať s americkou spoločnosťou Truth­heim Invest a jej predstaviteľom Ericom Assimakopoulosom.

Nesúhlas s takýmto postupom odrazu akoby mávnutím čarovného prútika náhle vzkriesil národnú hrdosť, ktorá aj tým najväčším kultúrnym ignorantom zavelila s pátosom proklamovať: „Národné divadlo si nedáme!“ Za návrat neriešiteľnej otázky pod starostlivé krídla štátuhorlila vo vidine preferenčného zisku opozícia, aj časť koalície, hlasy umeleckej obce zastrešila petícia „Hlas kultúry“. Táto reminiscencia na romantické časy, kedy prostý ľud do klobúka zbieral drobné na svoj kultúrny svätostánok, dokonale vystihuje plochosť a primitívnosť, s akou pojem kultúry chápe veľká časť spoločnosti a pod jej tlakom zväčša aj slovenská politická scéna.

Kultúra ako alternatíva

Čím viac pozornosti púta nedokončiteľná novostavba SND a čím viac sa jej osud stotožňuje s osudom slovenskej kultúry, tým menej spod nánosu tohto balastu vyčnieva realita, ktorú pomenoval nitriansky divadelník Karol Spišák: „Národné divadlo je všade od Malaciek po Ubľu. Všade tam, kde hrá slovenský herec pre slovenského diváka.“ Pravdivý výrok, ale nevypočutý.

Len nedávno svoje brány zatvorilo legendárne alternatívne divadlo Stoka – priestory dlhší čas (vlastne temer od počiatku) živoriaceho súboru ustúpili zamýšľanej výstavbe prominentnej obchodnej zóny v širšom centre Bratislavy. Prívlastok „alternatívne divadlo“ v spojitosti so Stokou neprávom získal tak trochu pejoratívny podtext. Niektorí ho chápu ako divadlo, v ktorom sa smie vulgárne nadávať a ukazovať penis, resp. iné necudné partie (ak si môžeme požičať montypythonovskú terminológiu), iní ako amatérov s neadekvátnou ambíciou vyciciavať peniaze zo štátneho rozpočtu. Alternatívnosť a novátorstvo Stoky však spočíva v čomsi inom: v presvedčení, že v prvom rade musí existovať tvorivá myšlienka, tvorivý potenciál a až v druhom rade sa môže takýto tvorivý proces zastrešiť inštitúciou, budovou, organizačným poriadkom... Zdanlivo samozrejmá idea však ostro kontrastovala s celkom opač­ne zaužívaným postupom, a ak samotná Stoka hovorí o „krachu“ svojho experimentu, potom sa tento nepriaznivý precedens prenáša aj na ďalšie divadlá. O holú existenciu aj o strechu nad hlavou zápasí umelecký nasledovník Stoky, podobnou poetikou formované divadlo Skrat. Na svoju škodu má totiž prístrešok v lukratívnych priestoroch v centre Bratislavy, kde sa zrejme takisto pár metrov štvorcových pre kultúru nedá obhájiť a „ustáť“ pred narastajúcim tlakom biznisu. S ťažkosťami zápasí banskobystrické Divadlo z pasáže, ktoré originálnym spôsobom vťahuje divákov do sveta mentálne postihnutých a naopak postihnutých integruje do sveta „normálnych“ divákov. Svoju činnosť ukončil jediný slovenský operetný súbor v Prešove. Všade tam hrá slovenský herec pre slovenského diváka. Ale divák je málo aktívny, aby túto skutočnosť pripomínal svojim voleným zástupcom, a volení zástupcovia sú príliš zamestnaní „veľkými“ témami, ako napr. Slovenské národné divadlo, než aby sa starali o iné aspekty kultúry a osvojili si sofistikovanejšie pravdy než nespochybniteľná axióma „kultúra je kultúra“.

Kultúra ako literatúra

Na prvý pohľad menej problematická je pozícia slovenskej literatúry, keďže jej protagonisti už dobrovoľne rezignovali na možnosť živiť sa svojimi schopnosťami. Preč sú časy Karla Čapka, keď talentom obdarený literát mohol byť zároveň uznávaným žurnalistom a komentátorom, písal divadelné hry, poviedky i romány. V súčasnej žurnalistike ako kvalifikácia neraz stačí schopnosť rozpoznať písmená na klávesnici počítača a predovšetkým nesmierna asertivita a bezhraničné seba­vedomie. Pod ťarchou reality sa nejeden spisovateľ uchýlil pod krídla reklamnej agentúry, kde môže kreatívne vytvárať slogany propagujúce doplnkové dôchodkové poistenie, instantnú polievku alebo nový spoľahlivý antiperspirant.

To samozrejme neznamená, že by sa v podobnej defenzíve ocitol aj slovenský literárny svet: literárna súťaž Poviedka zrovnoprávnila možnosť vstúpiť do literatúry pre všetkých bez ohľadu na vek, pohlavie, sociálny status a skúsenosti. Od prvého ročníka súťaže (Poviedka 1996) organizovanej vydavateľstvom L.C.A. vplávalo do literárnych vôd množstvo nováčikov, ktorí by inak písali „do šuflíka“. Na knižnom trhu sa každoročne objavuje rad zaujímavých titulov, ktoré verejnosť v lepšom prípade zaujmú a v horšom prípade aspoň neiritujú, keďže o nich zväčša ani nevie.

Pravda, od literátov, rovnako ako od hercov či iných činovníkov umenia dnes už nik nečaká, že by boli niečím ako svedomím národa. Možno ešte tak v novembri 1989 mohli vďaka podivuhodnej hre osudu (výklad tohto pojmu teraz nechajme bokom) práve tvoriví umelci zasiahnuť do behu dejín a mobilizovať davy na masových zhromaždeniach či v postupne sa oslobodzujúcich médiách. Dnes sa ich hlas ozýva len sporadicky a slabučko: len tak-tak ho bolo počuť pri bezprecedentnom prejave extrémizmu a násilia, akým bola brutálna vražda študenta Daniela Tupého. Zväčša „svedomie národa“ mlčí pri devastovaní životného prostredia či iných udalostiach, ktoré obvykle vyprovokujú osobnosti kultúry k principiálnym stanoviskám.

Kultúra ako film

Tu by bola časť o slovenskom filme, ak by die­la ako „V piatok trinásteho“, „Sladké starosti“ či „Všetko čo mám rád“ mali aspoň aké-také pokračovanie.

Kultúra ako boj o existenciu

Tvorcov a vydavateľov literatúry takisto ako nekomerčné divadlá a väčšinu ostatných kultúrnych aktivít spája v každom prípade jediné: namáhavý existenčný zápas, čakanie na meškajúce štátne granty (vďakabohu, že už aspoň existujú), neustále hľadanie, nachádzanie a strácanie strechy nad hlavou, podľa toho, v akej konštelácii sa práve nachádzajú záujmy mocných. No a väčšina kultúrnych aktivít je dnes konfrontovaná s nemilosrdnou, zato však populárnou tézou, že nárok na život má len to, čo sa o svoje prežitie dokáže postarať. Teda to, čo si na seba samo zarobí.

Pravda, jedna vec je neplytvať peniazmi a snažiť sa o ich efektívne využívanie. Fašizoidné selektovanie, čo má a čo nemá nárok žiť, však nie je prejavom racionálneho myslenia zodpovedajúceho profilu pravicového reformátora, ako si mnohí myslia – v skutočnosti totiž vedie k absurdným záverom. Na margo menšinových a teda neziskových umeleckých žánrov (ako napr. poézia, komorná hudba a podobne) totiž môže ktokoľvek a kedykoľvek povedať – prečo vlastne majú existovať? Načo je poézia alebo próza, ktorú číta tak málo ľudí? Načo sú filmy, ktoré nevypredávajú kiná? Načo je komorné kvarteto, ktoré nenaplní športovú halu? Načo je to množstvo vecí, ktoré ľudia robia, hoci sa ich o to nik neprosí? Prečo vlastne človek robí niečo, čo nemusí, a čo sa mu vlastne ani nevyplatí? Paradoxne, práve toto na prvý pohľad ignorantské uvažovanie vedie k prapôvodnej Erazimom Kohákom načrtnutej definícii kultúry a jej významu pre ľudskú existenciu.

Kultúra ako ochrana pred podpaľačstvom

Tak ako väčšina ľudí nepodpaľuje domy, podobne väčšine z nás nenapadne pľuť z okna na chodcov či kradnúť v obchode. A na druhej strane, väčšina z nás aspoň chvíľami podľahne pokušeniu čítať knihy, zbierať známky, rozprávať sa, alebo pomôcť mamičke s kočíkom pri nastupovaní do autobusu – skrátka robiť kopec vecí napriek tomu, že nie sú povinné.

Isteže, sú tu zákony, podľa ktorých je podpaľovať domy trestné. Ale táto na prvý pohľad samozrejmá téza opäť platí len za predpokladu, že väčšina ľudí domy nepodpaľuje sama od seba, z vlastného presvedčenia – a nie výslovne preto, lebo je to zakázané, teda zo strachu pred represiou. Nie náhodou prof. Kohák dodáva, že sa základná medziľudská kultúra „nedá nahradit policejním dozorem“.

Všetko by bolo inak vo chvíli, keby počet podpaľačov dramaticky vzrástol a jednoducho by nebolo v silách represívnych zložiek zastaviť ich konanie. Ak by bolo podpaľačov povedzme viac než policajtov, potom by to už znamenalo celkový kvalitatívny prerod spoločnosti, ktorú by odrazu determinovali celkom iné pravidlá. Možno by napokon začal platiť zákon, podľa ktorého by podpaľačstvo bolo beztrestné, stalo by sa všeobecne platnou a uznávanou normou.

Aká krehká je táto hranica, kedy nedostatočná vymožiteľnosť práva a neschopnosť nastoliť spravodlivosť môže prerásť do všeobecného
šírenia podpaľačskej kultúry, ilustruje množstvo prípadov nevyšetrených politických a ekonomických káuz. Dodnes nevieme, kto uniesol Michala Kováča mladšieho a prečo (resp. čiou rukou) zahynul svedok tohto trestného činu, Róbert Remiáš. Len tak skoro sa verejnosť nedozvie, ako to bolo s korupčnými aférami, ktoré spočiatku vyzerajú tak priezračne a jednoznačne a napokon sa ich konce utopia v hmlách odročených pojednávaní, neprítomných svedkov, pochybení sudcov, nedostatku dôkazov a prieťahov v súdnom konaní. Odznovu sa po premrhaných rokoch začína súdny proces ohľadom najmasovejšej vraždy na Slovensku: stotrinástich výstrelov, ktoré usmrtili desať členov povestného gangu pápayovcov na juhu Slovenska. Chodcov i vodičov na slovenských cestách aj naďalej terorizujú holohlaví a hrubokrkí chlapíci v golfoch či bavorákoch s čiernymi sklami alebo v obrovitánskych terénnych autách, pre ktorých neplatia nijaké predpisy, žiadne povinnosti a práva, okrem práva silnejšieho.

Kultúra a posilňovanie imunity

Existujú – a deň čo deň pribúdajú – prípady, v ktorých práva a spravodlivosti nie je možné sa domôcť, v ktorých dobro nie a nie zvíťaziť nad zlom, v ktorých jednoducho bezprávie víťazí na celej čiare, čím sa de facto (a je len otázkou, kedy aj de iure) stáva normou či aspoň všeobecne tolerovaným fenoménom. Každým z nich sa slovenská spoločnosť posúva vo svojom kultúrnom regrese smerom k legalizácii a inštitucionalizácii podpaľačstva.

Ak štát bežne a prirodzene chráni zločincov prinajmenšom tým, že proti nim nedokáže zakročiť, nie je to očividný posun k podpaľačskej spoločnosti? Beztrestné zlo sa stáva nielen všeobecne prijímanou normou, ale aj inšpiráciou pre ostatných. Mafiánsky imidž a spôsob jazdy si dnes osvojí už aj vodič trolejbusu či starej hrdzavej škodovky, pretože sa mu to páči, prípadne dospeje k záveru, že je to nevyhnutné, ak chce obstáť. Represívne zložky štátu, teda finančne podvyživená (a zákonite korupciou prerastená) polícia a podobnou diagnózou postihnuté súdnictvo, nemajú síl vzdorovať šíreniu zla ako životnej filozofie (samostatnou otázkou potom je, do akej miery tento fenomén podporujú produkty komerčnej kultúry, napríklad veľká časť hollywoodskej produkcie).

Za normálnych okolností by však imunitu nášho organizmu mala posilňovať práve kultúra, teda oná čarovná moc, ktorá väčšine ľudí bráni robiť zlé veci a naopak, káže robiť veci dobré. Pravdaže, ide zároveň ešte vždy o tú istú kultúru na chvoste záujmu politických špičiek, kultúru zápasiacu s tézou, že by mala skapať, ak si na seba nezarobí. Zázračné civilizačné návyky sa však v ľuďoch naozaj pestujú okrem výchovy v škole a doma aj takou elementárnou činnosťou, akou je čítanie kníh, sledovanie filmov, počúvanie hudby, chodenie do divadla, na výstavy a podobne. Tam sa človek zväčša dozvie, že sa domy nemajú podpaľovať.

Kultúra a skrytý pôvab buržoázie

Absencia kultúry sa môže dozaista dotýkať aj ekonomického rastu, ktorý je dnes magickým všemocným kritériom pre posudzovanie kvality nášho života. Možno aj tento aspekt vysvetľuje, prečo napríklad slovenskí obchodníci majú obchodnú maržu 60 až 100-percentnú, zatiaľ čo ich českí kolegovia si „prirazia“ len 30 až 40 percent (a teda prečo je nákup v Prahe či Viedni neraz lacnejší než v Bratislave). Podnikateľa v zdieraní zákazníkov často nelimituje trh, teda katarzný účinok konkurencie, ale ani kultúrne či civilizačné návyky, ktoré by ho upozornili na neetickosť a v konečnom dôsledku aj neperspektívnosť takéhoto konania. Nuž ale nie je príkladom tohto modelu v oveľa väčšom meradle hospodárstvo, ktoré drží nad vodou pár automobiliek a dvaja telekomunikační operátori, ktorým aj tí najchudobnejší z nás prispievajú každým telefonátom a každou esemeskou na ich monopolný blahobyt?

Nedostatok kultúrnosti privedie podnikateľa na nápad postaviť pompéznu budovu na mieste, kde to odporuje zdravému rozumu, estetickým kritériám, a aj verejnému záujmu občanov. A rovnako nedostatok kultúrnosti, spolu s chabým právnym vedomím a ľahkou skorumpovateľnosťou, vedie kompetentných verejných činiteľov k tomu, aby takýmto aktivitám dávali zelenú. Nedostatok kultúrnosti hyzdí naše mestá a obce v podobe odpornej výstavby v štýle podnikateľského baroka, hoci hneď vedľa prepychových víl možno nájsť smetisko či burinu, rovnako ako v parku pred honosným sídlom banky. Ak totiž niet kultúry, potom nemožno čakať, že ekonomický úspech jednotlivých subjektov pozdvihne aj úroveň celku. Je to presne naopak.

Kultúra a povolebný vývoj

Ako predísť stavu ohrozenia, v ktorom sa slovenská spoločnosť môže ocitnúť, ak sa bude zbavovať kultúry a kultúrnosti? Majú občania motivovať verejných činiteľov, aby sa spamätali? Alebo majú verejní činitelia inšpirovať občanov, aby si osvojili kultivovanejšie návyky? Väčšina verejných činiteľov, žiaľ, zrejme nie je konfrontovaná so symptómami podpaľačskej spoločnosti v bežnom živote, ba dokonca normy posunuté smerom k nekultúrnosti ba až zločinnosti možno politici akceptujú ako neverejnú, ale reálnu súčasť verejného života. Ich mysle naplno zamestnáva predovšetkým technológia mocenského zápasu a vyprázdnená rétorika obhaju­júca vlastné pozície. Za týchto okolností ani voľby v otázke kultúry a kultúrnosti nič zásadné nevyriešia.

Zrejme niet inej cesty, len napriek nepriaznivým klimatickým podmienkam na neúrodnej pôde zanovito pestovať tézu, že kultúra nie je potrebou niekoľkých výstredných umelcov, ale potrebou každého človeka. V kultúrnych a umeleckých dielach napokon spočívajú korene akéhokoľvek spoločenského pohybu (pre úplnosť treba povedať, že niekedy i scestného, vedúceho do slepej uličky). Napokon náš dnešný právny systém i všeobecne platné morálne pravidlá prapôvodne inšpirovala zasa len kniha kníh, teda kultúrny a duchovný počin. Možno sa táto odveká spojitosť medzi kultúrou a spoločenskými pravidlami zachová. A možno sa vytratí a naše súčasné podpaľačstvo kultúry takto uvoľní cestu pre nástup kultúry podpaľačstva.

Autor je spisovatel a esejista.