Česko-slovenský dvojtýždenník Mosty prináša otvorený list aktívnych účastníkov slovenskej iniciatívy Za spoločný štát, adresovaný Václavovi Havlovi. Týka sa pasáže z jeho knihy Prosím stručně, v ktorej v súvislosti s rozpadom Československa tvrdí: „Kdyby Slováci opravdu chtěli žít s Čechy v jednom státě, museli by se proti rozdělení vzbouřit, nemyslím nějakým povstáním, ale aspoň v podobě nějaké petice. Nic takového nebylo.“
V liste sa zdôrazňuje, že pod petíciu Za spoločný štát sa postupne podpísalo vyše 300-tisíc občanov Slovenska. Mená a profesie väčšiny z nich boli uverejnené a verejne vystaviť svoju osobu agresívnym šovinistickým útokom nacionalistov, ktorých výslovne protizákonné konanie štát toleroval, bolo v danej dobe veľkou občianskou statočnosťou, pripomínajú Mosty.
Obyvatelia Slovenska ďalej participovali na Výzve občanov, koordinovanej Pavlom Tigridom, pod ktorú sa v Československu podpísalo milión ľudí. Obe petície boli odovzdané Federálnemu zhromaždeniu, ktoré ich však ignorovalo. Autori listu pripomínajú aj mnoho ďalších aktivít (v neposlednom rade aj vznik česko-slovenského periodika Mosty), stretnutí s občanmi i predstaviteľmi vlád či protestný list predsedovi OSN proti rozbitiu spoločného štátu. V liste sa pripomína, že na niekoľkých z týchto akcií sa zúčastnil osobne aj Václav Havel, napríklad na veľkom mítingu Za spoločný štát, ktorý sa uskutočnil 30. októbra 1991 v Bratislave.
Časopis tiež uverejňuje článok historika Jana Rychlíka, potvrdzujúci, že „Václav Havel se mýlí“. Rychlík v ňom okrem iného hľadá príčiny, prečo iniciatíva Za spoločný štát nakoniec mala práve v Čechách minimálny ohlas.
Na rovnakom mieste Mosty prinášajú aj okamžitú reakciu Václava Havla. „Velmi mne mrzí, že na to, o čem píšete, jsem zapomněl a ve své knížce se toho nedotkl. Za vaši připomínku vám děkuji a budu-li mít příležitost v dalších vydáních či v zahraničním překladu příslušnou pasáž opravit, rád to udělám.“
V tom istom čísle prinášajú Mosty aj recenziu Milana Jungmanna, ktorý Havlovu knihu hodnotí z literárneho hľadiska.
Tým slovenským voličom, ktorí svoje nádeje vkladali do Slobodného fóra, sa pred sobotňajšími (17. 6.) parlamentnými voľbami nečakane skomplikovala situácia. Strana, ktorá vznikla v roku 2003 po odchode Ivana Šimka a Zuzany Martinákovej z najsilnejšej vládnej strany Mikuláša Dzurindu SDKÚ (Slovenská demokratická kresťanská únia) a ktorá dosahovala v predvolebných prieskumoch pomerne spoľahlivé percentá na vstup do nového parlamentu, má zrazu veľké problémy.
Čoskoro po jej vzniku síce Šimko, bývalý najbližší Dzurindov spolupracovník, aj z nej odišiel, no Martinákovej sa podarilo osloviť nezanedbateľnú skupinu ľudí, ktorá odmieta ľavicovú budúcnosť krajiny, no súčasne jej prekážajú metódy Dzurindovho vládnutia. Vnútorné rozpory, ktoré začali pred pár týždňami presakovať aj na verejnosť, eskalovali v minulých dňoch, keď vedenie slobodných škrtlo z kandidátky Branislava Opaterného, jedného z kľúčových členov strany, ktorý sa významným spôsobom podieľal aj na jej financovaní.
Politická strana, píše týždenník Domino fórum, ktorá postavila svoju existenciu na nenávisti voči Dzurindovi a túžbe po pomste, sa zrazu vymedzuje aj voči vlastným členom. Spôsob, akým predsedníčka Slobodného fóra a jej hlavný asistent voči „rebelom“ postupovali (falošná zápisnica, vyslovovanie nedôvery, zrušenie kandidáta na poslanca), svedčí o vytváraní nielen vonkajšieho nepriateľa (Dzurinda, SDKÚ), ale i vnútorného (Opaterný a ďalší). Jej vedenie prakticky schvaľuje a používa presne to, čo kedysi zakladatelia Slobodného fóra, keď opúšťali SDKÚ, kritizovali a uvádzali ako dôvod svojho odchodu. Čerstvú ranu, zarezanú pravdepodobne hlboko pod päť potrebných parlamentných percent, si Slobodné fórum uštedrilo samo a dobrovoľne, čím predviedlo trestuhodnú politickú nezrelosť, zdôrazňuje Domino fórum.
Aj keď nám nebolo dané poznať budúcnosť, môžeme aspoň čiastočne predpokladať, že nás po voľbách čaká obdobie bránenia reforiem, píše v rozsiahlom článku o povolebných variantoch .týždeň. Slovensko podľa neho ešte nie je tak ďaleko, aby sa v týchto voľbách rozhodovalo len o veľkosti amplitúdy na ľavicovo-pravicovom kyvadle. Stále je možné aj presmerovanie do iného jazdného pruhu a otvorenie dverí k revidovaniu doteraz uskutočnených reforiem, čo by bolo skĺznutie k falošným predstavám o nenahraditeľnosti zaopatrovacieho štátu.
Na margo fungovania novej vládnej koalície sa v článku uvádza, že strany, ktoré ju vytvoria, asi podstatnú časť energie spotrebujú na vzájomné stráženie sa, keďže základy koaličnej zmluvy budú postavené na protikladoch. To môže viesť k paradoxu, že Slovensko sa môže dočkať pokojnejšieho vládnutia, keďže nová vláda bude mať menej ambiciózny program, bez problémových otázok. Pravdepodobne pôjde teda o širšiu vládu s užším programom.
Hrozbu vidí časopis v tom, že vo vláde bude s veľkou pravdepodobnosťou opäť nevyprofilovaný subjekt (Smer) bez reálnej skúsenosti s vládnutím a s netransparentným ekonomickým pozadím. Jeho najpočetnejší poslanecký klub budú dirigovať dve mocenské vôle – politické vedenie a vplyvné záujmové skupiny a prípadné koaličné strany by si mali uvedomiť limity takéhoto vládnutia.
Na záver autor pripomína aj úskalia menšinového vládnutia, ktorého systémové slabiny sú zvlášť vypuklé v postkomunistických krajinách. Slovensko by už nemalo opakovať stav brodenia sa v priestore, kde sa politická vôľa vytvárala v závislosti od tekutých väčšín v parlamente. Práve takýto stav bol symptomatický pre posledné obdobie Dzurindovej éry, píše .týždeň.
Zo slovenskej tlače vybral Alexander Balogh.