Osobné je politické?

Rodová teória síce v posledných dvoch dekádach rezonuje aj v česko-slovenských akademických diskurzoch, výraznejšia časť bádania sa však stále odohráva na poli sociálnych vied. V dejinách a teórii umenia sa problematike v našich zemepisných šírkach venuje stále malá menšina autorov a autoriek. Veľkú časť domácej reflexie pritom už tradične pokrýva práve Vysoká škola umělecko-průmyslová, hlavne v podaní Martiny Pachmanovej a jej monografie Milada Marešová – malířka nové věcnosti (2008), Mileny Bartlovej, ktorá je spoločne s Pachmanovou autorkou knihy Artemis a dr. Faust. Ženy v českých a slovenských dějinách umění (2005) a konečne Zuzany Štefkovej, editorky práve vydanej zbierky rozhovorov Svědectví s podtitulom Ženským hlasem.

Práve malé množstvo koncentrovanej, systematickej a rozrôznenej rodovej reflexie súčasného umenia, a tým pádom i nedostatok domácej teoretickej literatúry však spôsobuje, že publikácie, ktoré na túto tému vychádzajú majú často snahu stanovovať si ciele, ktoré obsahovo i metodologicky presahujú ich možnosti.

Otázky zo života

Projekt pod vedením Štefkovej vznikal ako výsledok tímového projektu nadväzujúceho magisterského štúdia teórie nových médií a dizajnu a bol spoluprácou autorky a deviatich študentov. Publikácia je zbierkou rozhovorov s trinástimi výraznými ženskými osobnosťami umeleckého života naprieč niekoľkými generáciami. Vďaka silnej snahe autorského kolektívu je výber kvalitný a pestrý. Rozhovory vznikali najprv s umelkyňami – sú to Jitka Válová, Margita Titlová Ylovsky, Ilona Németh, Milena Dopitová, Veronika Bromová, Jana Štěpánová, Lenka Klodová, Michaela Thelenová, Aneta Mona Chişa a Lucia Tkáčová – a až v priebehu výskumu boli oslovované teoretičky umenia Milena Bartlová, Martina Pachmanová či kurátorka a teoretička srbského pôvodu Bojana Pejić.

Štruktúry rozhovorov variujú vzhľadom na rozmanitosť záujmov a osobností jednotlivých žien. Na jednej strane tak síce jednotlivé interview pôsobia osobne a zjavne prebiehali v uvoľnenej atmosfére, na druhej strane sa však tým pádom rozvoľňujú vzhľadom k celkovému výskumnému zámeru knihy. Otázka, či je feminizmus relevantným východiskom práce jednotlivých umelkýň a akým spôsobom sa vzťahujú k otázkam rodu sa tak trochu rozpadá. Tento prístup sa však na druhej strane dá považovať i za jedno z pozitív publikácie. Veľká časť rozhovorov nie je vedená striktne akademickým jazykom a kladie otázky „zo života“. Nepýta sa teda striktne po feminizme ako odrazovom mostíku úvah jednotlivých žien, ale po ich spoločenskom milieu, osobnom a citovom živote, motiváciách, túžbach, profesionálnych úspechoch a zlyhaniach.

Za jednu z najsilnejších častí publikácie sa dá jednoznačne považovať rozhovor s Jitkou Válovou, ktorý bol realizovaný niekoľko mesiacov pred jej smrťou. Krátke odpovede sú plné ohliadania sa za vlastnou prácou, za vzťahom k sestre Květě či za spoluprácou s kolegami a významnými osobnosťami umeleckého života. Nonšalancia a sila rozhovoru sa odráža mimo iné práve v otázkach o rozdielnom nazeraní na ženské a mužské umenie, či spoločenské postavenie pohlaví v spoločnosti: „Já v tom nevidím žádnej rozdíl. No, akorát že ten mužskej nosí kalhoty, a dneska já nosím kalhoty taky.“ Záver publikácie je naopak v celkom odlišnom duchu zľahčený rozhovorom so slovenským duom Aneta Mona Chişa a Lucia Tkáčová, ktoré s vtipom sebe vlastným okrem pracovných projektov preberá bratislavské večierky, chlapov, odvahu kradnúť, či prečo je dôležité točiť videá, na ktorých si vytierajú toaletným papierom genitálie.

Prílišná opatrnosť

Štefkovej a jej tímu sa podarilo udržať jednotnosť formátu a vlastne aj štandardu rozhovorov. Aj napriek vyššie spomínanej výtke k prílišnej rozdielnosti základnej sady otázok v rámci daných rozhovorov a odklonu od základnej otázky sa dá povedať, že si kniha drží relatívne kompaktnú líniu. Napriek istej „rozlepenosti“ je zborník cenným príspevkom k téme rodu v súčasnom umení hlavne tým, že do jedného celku koncentruje názory, pocity a životné skúsenosti umelkýň a teoretičiek niekoľkých generácií a reflektuje témy, ako sú spoločenský status žien v umení, balans medzi osobným a pracovným životom či prístup k telu. Vzhľadom na to, že práve snaha zachytiť postoje k rodovej otázke skrze osobnú skúsenosť sa stáva hlavnou metodickou linkou rozhovorov je trochu škoda, že bol výskumný tím vo svojich otázkach opatrný a mierny. Pri troche drzosti by sa totiž z daných rozhovorov dalo vykresať možno ešte o trošku viac.

Autorka je kurátorka.