E bacht ke mande avel

Rómska literárna tvorba sa posledné roky dostáva pomaly, ale vytrvalo do povedomia nie len prorómskych zasvätencov a romistov, ale prebúdza vážny záujem aj u kritikov a recenzentov. Deje sa tak prevažne kvôli ne­­útichajúcej snahe nadšencov o knižné vydávanie autorských diel, pokračujúc tak v odkaze zakladateľky českej romistiky Mileny Hübsch­mannovej, a zároveň vďaka prelomovému využitiu internetu v šírení literatúry medzi „gádžov“ a konečne aj medzi Rómov. Zvýšené povedomie o literárnej tvorbe našich Rómov ale nie je jediným posunom. Vzhľadom k dvojjazyčnosti vydávaných diel vyvoláva písaná rómčina najrôznejšie translatologické a editologické otázky, ktorých zdárne vyriešenie posúva literárnu rómčinu zase o kúsok ďalej. Postupom času sa však mení i spôsob prezentácie a skladba píšúcich autorov. Strhujúca doba, ktorá neobišla ani rómsku literatúru, na jednej strane za sebou zanecháva cenné prvky ľudovej slovesnosti, akými boli napríklad zišlosti za účelom rozprávania rozprávok spojených s patričným dramatickým prednesom, na strane druhej nenápadne vpúšťa do literárneho priestoru diela, ktoré prekračujú niektoré zaužívané konvencie či dokonca tabu a za ktorými stojí prevažne ženská časť rómskych autorov. Ich invencie nezriedka oscilujú medzi literárnym experimentom, sebarealizáciou a emancipáciou skrz umelecký prejav.

Od počiatku vzniku rómskej literatúry nepredstavujú ženy čoby píšúce autorky v Československu žiadny fenomén, hoci sa tento predpoklad vzhľadom k tradične popisovanej roli ženy­matky v rómskej rodine ponúka. Naopak, môžeme hovoriť o prvotinách vyšlých práve z pera ženských autoriek. Elena Lacková, celosvetovo známa spomienkovou prózou Narodila jsem se pod šťastnou hvězdou (1997), napísala divadelnú hru Horiaci cigánsky tábor už v roku 1946 a vzápätí ju aj nacvičila s príbuznými z osady vo Veľkom Šariši, kde sama vyrástla a žila. Tera Fabiánová síce vyšla kvôli druhej svetovej vojne len z tretej triedy, no je dodnes považovaná za priekopníčku rómsky písanej literatúry objavujúcej sa v historicky prvom rómskom periodiku v niekdajšom Československu, Ro­mano ľil (1970–1973). Fabiánovej prozaické i lyrické diela sú okrem svojej literárnej kvality a rómskeho jazyka významné i z hľadiska svojho obsahu a výpovednej hodnoty. Hoci sa v próze žánrovo od iných rómskych spisovateľov nijak zvlášť nelíši, tematizuje prvky sociálno­kultúrnych štruktúr, ktoré sa dotýkajú postavenia a role ženy, pričom kriticky reflektuje násilnické chovanie a útlak objavujúce sa v manželskom súžití. Jej ženské postavy sú mladé a preto mnohonásobne podriaďované postaveniu členov rodiny podľa ich role oklieštenej tradíciou. V poviedke Eržika volí protagonistka radšej cestu verejného zahanbenia a odsúdenia rómskou komunitou tým, že muža podvedie a následne s milencom ujde, než aby trpela bitie a šikanu od muža a svojej svokry.

Hovorky a duchovia mŕtvych

Do povedomia širšej verejnosti sa omnoho viac dostala lyrická tvorba Tery Fabiánovej – báseň E bacht ke mande avel (Štěstí přichází ke mně) bola zahrnutá do projektu Poezie pro cestující v pražskom metre) –, ktorá len potvrdzovala charakter celého diela typického svojou intimitou, konkrétnosťou a u prózy psychologizáciou postáv. Netrvá pritom na zachovaní tradičných literárnych postupov vychádzajúcich z ľudovej slovesnosti, ani tém prevládajúcich v dobe rómskeho národného obrodenia počínajúceho založením Svazu Cikánů­Romů roku 1969, aj keď je hraničnosť náväznosti, presne vymedzených žánrov a tém v rómskej literatúre problematická.

Po zmene režimu sa pochopitelne otvorili možnosti v rámci etnoemancipačných snáh nevynímajúc literárnu tvorbu, respektíve jej publikáciu a distribúciu, ktorá bola do tej doby z politických dôvodov značne obmedzená. V spoločensky uvolnenom prostredí tak má objavený talent relatívne jednoduchšiu cestu publikovať a dostať sa k čitateľovi, obzvlášť ak sa jedná o útvary v rámci rómskej literatúry neobvyklé. Dobrým príkladom je Erika Oláhová, ktorá prišla s nezvyčajným literárnym útvarom „hororiek“ a ako jedna z mála rómskych autorov vo svojej dobe debutovala samostatnou knižkou (kvôli nízkemu záujmu vydavateľov sú rómski autori odkázaní na publikovanie v časopisoch alebo antológiach). Erika Oláhová prostredníctvom svojich temných a desivých príbehov popisuje násilie páchané na ženách a deťoch, ktoré nezriedka končia tragicky alebo prinajmenšom hrôzostrašne. Hneď v úvodnej „hororke“ svojej prvotiny Nechci se vrátit mezi mrtvé (2004) tyranizovaná rómska žena svojho muža zavraždí, čím však autorka poviedku neutína, ale naväzuje ďalej na príbehy o „muloch“, teda duchoch mŕtvych, ktoré sú dodnes živou súčasťou rómskeho spirituálneho života. Erika Oláhová ako rómska spisovateľka neskrýva skutočnosť, že námety čerpá z vlastného života, vrátane prepojenia literárnych postáv s rodinnými príslušníkmi, čo naznačuje možný spôsob, akým sa so zložitými životnými situáciami sama vysporiadava.

Otvorená erotika

Ojedinelé dielo v kontexte tradičných noriem priniesla spisovateľka Irena Eliášová. Novela Listopad, popisujúca životný osud prostitútky v severných Čechách, odpovedá prozaickým útvarom takzvanej červenej knižnice a na skúseného čitateľa môžu niektoré repliky či pasáže pôsobiť nevýrazne, naivne, bez hlbšieho citového zafarbenia a prekvapivých momentov. Čo ju však robí tak výnimočnou, je otázka telesnej intimity, ktorú do priestoru rómskej literatúry nečekane vnáša päťdesiatročná rómska spisovateľka so základným vzdelaním a žijúca v spokojnom manželstve na severe Čiech. Dovolím si tvrdiť, že pre niektorých Rómov bude ťažké si predstaviť, že by rómska žena napísala a potom vydala novelu s erotickým nádychom, a tak sa stáva verejná prezentácia milostných až eroticky ladených diel pre niektorých rómskych autorov, respektíve autorky tabu. To, čo je vnímané u mužských autorov za prijatelné (napríklad v niektorých básniach Vlada Oláha), môže u žien vyvolať stud. Na internetových stránkach nakladateľstva KHER, ktoré sa sústreďuje na vydávanie diel známych i začínajúcich rómskych autorov, zverejňuje niekoľko autoriek svoje diela pod pseudonymom – tradičné pojatie telesnej intimity a vôbec oblasti sexuality je aj pre mladé, hoci v mnohom výrazne emancipované autorky natoľko zväzujúce, že autorská publikácia diel je pre nich stále nemysliteľná. Počin onoho nakladateľstva zverejňovať anonymizované diela je v tomto ohľade prelomový.

Na druhej strane je treba zvážiť, či práve u Eliá­šovej nezohráva určitú úlohu jej vek – podľa tradičných kultúrnych vzorcov rastie postavenie ženy priamo úmerne s jej vekom a počtom detí. Navzdory tomu novela vzbudzuje vzhľadom k zaužívanej tradícii prekvapenie.

Tradované normy tvoria všeobecne akési stabilizačné zázemie, v ktorom človek prijíma sociálne hodnoty zdieľané s daným kolektívom. Nie vždy je jednoduché tieto normy v prípade nesúhlasu porušiť a vystaviť tak samého seba kritike kolektívu i možnej strate stability. Niektoré zmieňované autorky sa popri dlhodobej tvorbe a psychohygiene skrz umelecký prejav odhodlali prekročiť hranice tradície až v pozdejšom veku. Elena Lacková napríklad absolvovala VŠ štúdium až v 49 rokoch a Irena Eliášová prichádza s novelou o rómskej prostitutke Lili až po tom, čo debutovala s vtipne pojatou knihou Naše osada (2008), čerpajúcou z vlastných spomienok na život v osade. Mladšie rómske autorky sa zdráhajú publikovať diela týkajúce sa fyzickej blízkosti a prejavov lásky. Akoby rómska literatúra cez svoju pestrosť a mnohotvárnosť zrkadlila tradičné kultúrne vzorce rozštiepené, ale tu a tam presvetľujúce v optike autorov.

Najradšej ťa mám v posteli

Do maximálnej krajnosti priviedla oblasť otvorenej erotiky emancipovaná a nadaná Rómka Iveta Kováčová, ktorá v krátkej próze Jako dvě žvýkačky (2011), napísanej v češtine, popisuje bez náznakov, ale s významovou pestrosťou milostnú scénu štyroch ľudí, respektive dvoch párov bývajúcich naproti cez ulicu. Dôvernou lyrikou Najradšej ťa mám v posteli (1994) sa predstavila verejnosti Katarína Patočková, pričom už samotný titul zbierky napovedá, že v nej odhaľuje vlastný intímny vzťah k mužovi. Za povšimnutie ešte stojí fakt, že ani toto dielo nie je napísané primárne v rómčine. Patočková nechala svoje básne do rómskeho jazyka preložiť Stanislavom Cinou. Vyvstávajúca otázka, nakoľko koresponduje kompetencia a výber jazyka u rómskych autoriek s mierou emancipácie, by si určite zaslúžila hlbšie zamyslenie.

Tento minimalistický náhľad do kuchyne literárnej tvorby predstavuje len časť mozaiky žánrov a motívov, ktoré rómske ženy stihli za päťdesiat rokov existencie literárnej tvorby predstaviť a v ktorých je patrný emancipačný proces v rámci sebarealizácie i formovaní individuálneho literárneho štýlu. A hoci je rómska literatúra relatívne mladá, už môžeme hovorit o tradícii, na ktorú je možné naväzovať a čerpať z nej. Autori nevychádzajú ani nevstupujú do vakua. Nastupujúca generácia tých, ktorí ešte nepublikovali, nemá k dispozícii len bohatosť ľudovej slovesnosti Rómov a zároveň majoritnej literatúry, vrátane tej svetovej, ale už i pevnú pôdu v rámci rómskej umeleckej literatúry, ktorá môže byť pre nich poučnou a inšpiratívnou zároveň.

Autorka studuje romistiku na FF UK v Praze.