Realita veřejného prostoru se odvíjí od představ, které z podstatné části určují muži. Jak by ale městský prostor fungoval, kdyby ho tvarovalo v urbanistice dosud upozaďované ženské vidění? I na to se snaží přijít kolektiv architektek a socioložek Spolka, podle nějž by město mělo být otevřené všem marginalizovaným skupinám.
V rámci tunajšieho urbanistického priestoru je prítomnosť ženských kolektívov či žien podieľajúcich sa na praktickej práci s verejným priestranstvom značne obmedzená. Je preto ťažké predstaviť si spôsob alebo možnosti ich reálneho fungovania. Pri spolupráci s mestom sú v českom a slovenskom kontexte hybnou silou muži-architekti. Spolka je naopak jedným z príkladov súčasnej iniciatívy, ktorá si všíma, tvorí a premieňa priestor zo ženskej pozície. Nedefinuje sa pritom ako feministický kolektív, no feminizmom žije a performuje ho v praxi.
Nehierarchické fungovanie
Pochopenie a aktívne zapojenie skupín obyvateľov do procesu tvorby mestského priestoru je jednou z hlavných motivácií fungovania kolektívu, zloženého z architektiek a sociologičiek. Chápu architektúru a urbanizmus ako jeden z nástrojov či spoločenských služieb organizujúcich priestor, v ktorom občianska spoločnosť žije a pracuje. Nájsť spôsob, ako obyvateľov miest zapojiť tak, aby im to vyhovovalo, môže byť u žien častejším záujmom. Skúsenosť s mechanizmom nerovnosti prináša empatiu a citlivosť aj s inými znevýhodnenými skupinami. Centrálnym záujmom tohto článku nie sú špecifiká verejného priestoru miest či sídlisk, ktorými sa Spolka zaoberá. Témou je práve schopnosť jej samostatnej aktivity a diverzity ženského pohľadu na súčasný urbanizmus.
Práve hľadanie akejsi funkčnej a schodnej cesty aktívnej činnosti sa ukazuje byť základnou témou v nehierarchickom fungovaní ženského interdisciplinárneho kolektívu. Na začiatku boli jednotlivé ženské osobnosti a myšlienka participatívnej tvorby súčasťou zdieľaného verejného priestoru. Vzájomné dlhoročné priateľstvo, obdiv a potenciál, videný v spolupráci, zmagnetizoval jednotlivé členky k spoločnej tvorbe projektov v Košiciach, v meste, ktoré prepája ich históriu ako aj profesné záujmy. Každá však žije v inom hlavnom meste okolitých štátov. Fungovanie je preto náročnejšie na rozhodovanie a rozdelenie úloh v rámci projektov. Práca združenia formou e-mailu a skype alebo vzájomné priateľstvo môžu byť rovnako nástrojom držania kolektívu v činnosti, ako aj traumatickou skúsenosťou.
Samé členky sú za to, že v mužskom kolektíve sa jednotlivé úkony vyriešia rýchlejšie, pretože v ženskom kolektíve je okrem práce vždy prítomná aj snaha o presadenie sa v politickom zmysle slova. Muži sú pritom v kolektíve nepriamo prítomní ako akási pomocná sila, ktorá je však vedome z kolektívu vytláčaná vždy, keď dôjde k procesu pracovných jednaní. Spôsob, akým členky performujú feminizmus sa odráža aj pri elemente zadávania úloh či spôsobe vyjednávania pracovných prostriedkov v rámci projektov už samotnou komunikáciou. Byť viditeľné ako kolektív (teda spolok, respektíve Spolka) alebo ako profesionálky je feministickým manifestom. Do diskusií však vstupujú aj obsahy o rôznych formách života transnacionálne pracujúcich žien a kombinovanie pracovného a rodinného života.
Produkcia fyzickej reality
Ženskosť je pôsobením v kolektíve mnohokrát na prvý pohľad znásobená. S týmto naratívom je však potrebné pracovať. Prístup verejnosti k ich vystupovaniu a činnosti sa pohybuje v rozmedzí prílišného kvalitatívneho preceňovania kolektívu a naopak, v pochybnostiach o ich profesionalite. V oboch prípadoch sú členky vnímané ako sebavedomé, éterické bytosti. V tom prvom sa to reflektuje v názore na ich prácu a na ne ako odborníčky, ktoré sa presadili vo sfére dominovanej mužmi. V tom druhom sú verejnosťou vnímané ako neschopné rozhodovania a produktívnej činnosti, prípadne ako akási uzavretá ženská sekta. Príkladom tohto rozdvojeného vnímania je aj ich projekt ŠAK (Škola a komunita, viz A2 č. 9/2016), prepájajúci verejné inštitúcie (školu) a aktívnych občanov (susedov) vo vzťahu k pretváraniu takmer neexistujúceho verejného priestoru, či budovaniu občianskej spoločnosti a komunity v priestoroch mestského sídliska.
Spolka hľadá nové formy vzájomného porozumenia medzi jednotlivcami a inštitúciami v oblasti nakladania s verejným priestorom a angažovanosťou občanov a zmenu chápania verejných statkov. Vlastnosti ženského kolektívu a spôsob, akým chcú existovať, má politický kontext a predovšetkým zo ženskej perspektívy formulované nároky na to, ako by mal fungovať svet a mesto. Načrtnutá ideológia pretvorenia sveta podľa žien nie je len naratívom, projekty sa stávajú zažitou fyzickou realitou s dopadom v občianskej spoločnosti. V zahraničnom kontexte môžeme tento trend v oblasti architektúry napríklad sledovať pri novom umeleckom vedení 16. ročníka benátskeho Bienále architektúry, ktoré sa koná na jar 2018. Kurátorkou je po druhý raz v histórii bienále žena, respektíve írsky ženský kolektív Yvonne Farrell a Shelley McNamara (Grafton Architects). Architektky, ktoré pri svojej práci dávajú prednosť ohľadu na tvorbu s uvedomením si všetkých zmyslov súvisiacich so skúmanými priestormi, v minulosti vyhrali napríklad ocenenie Strieborný Lev za návrh univerzitného kampusu UTEC v Lime, v Peru, ktorý bol realizovaný v roku 2015.
Spolu a každá zvlášť
Reflexia vlastných emócií pri práci s mestom a verejným priestorom však dáva zmysel aj bez zdôraznenia ženskosti. Otvorenosť voči pocitom druhých, aj za cenu spomalenia rozhodovacieho procesu, dodáva kolektívu silu a jednotu v postojoch, ako aj energiu a inšpiráciu pre vzájomnú tvorbu. Členky kolektívu sú si podobné a zároveň veľmi rozdielne. To je ten motor, vďaka ktorému sa chcú prekonávať a rásť, spolu a zároveň každá zvlášť. Vyjednávanie subjektov s rôznymi záujmami si vyžaduje vcítenie sa a malo by byť súčasťou každej práce tvorcov verejných statkov. Skôr než myslieť na priestor a hľadať preň štruktúru, prináša prístup Spolky nepredpisujúci rámec, na ktorom sa môžu stavať životy a udalosti. Pričinenie sa do sveta a jeho tvarovanie z perspektívy opačného pohlavia, a teda dívanie sa na jedno miesto rôznymi spôsobmi a očami, pomáha odkrývať jeho menej viditeľné stránky a problémy jeho užívania. Nielen tie, ktoré sú viditeľné z perspektívy zdanlivo dominantnej časti spoločnosti.