Druhá vlna amerického feminismu bývá romanticky popisována jako energické hnutí, které řádně vyprášilo kožich patriarchální společnosti. To, že některé výrazné osobnosti byly z jeho středu z překvapivých důvodů vyloučeny, se ovšem do obrazu zlatých časů nehodí.
Keď v auguste 2012 zomrela Shulamith Firestone, autorka knihy The Dialectic of Sex. The Case for Feminist Revolution (Dialektika pohlavia. Dôvod k feministickej revolúcii, 1970), jedného z definičných textov druhej vlny feminizmu v Spojených štátoch amerických, málokto vedel, kde a ako táto ústredná postava viacerých ženských skupín na budovanie vedomia (consciousness raising groups) žila. Bolo tomu tak aj napriek tomu, že výťahy z jej kanonického diela sa analyzujú na kurzoch rodových štúdií v Spojených štátoch dodnes (s istou nevôľou zo strany študujúcich aj v Česku) a vďaka istej miere technologického optimizmu autorky sa im dostáva pozornosť aj zo strany filozofiek a filozofov teoretizujúcich o postpracovnej spoločnosti.
„Nad jej mŕtvym telom“ začínam uvažovať o vylučujúcich praktikách feministických skupín spred približne piatich desaťročí. Odchod Shulamith Firestone z feministického diania v roku 1970, len niekoľko mesiacov po tom, čo publikovala spomínanú knihu a približne len rok či dva odvtedy, čo možno o vzniku nejakej druhej vlny feminizmu vôbec hovoriť, nebol taký výnimočný, ako by sa mohlo zdať. Príbeh feminizmu je tým kanonickým príbehom úspešného sociálneho hnutia, ktoré – hoci kooptované – pre tisícky žien predstavovalo intenzívny sebauvedomovací proces a proces analýzy sociálnych vzťahov so sebou samou. Sledovanie stôp jeho zakladateliek mimo samotného hnutia však k tomuto príbehu už väčšinou nepatrí.
Rovnosť alebo rovnakosť?
V Česku a na Slovensku vládne rezignovaný zármutok nad tým, že žiadne široké ženské hnutie, ktoré by spôsobilo podstatné zmeny vo vedomí žien, sme nemali. Ako je teda možné, že práve tieto obdivované hnutia spomedzi seba vypudili mnohé svoje zakladateľky, či aktívne členky ženských skupín?
Predbežná odpoveď znie nasledovne: Nástojenie skupín na budovanie vedomia rovnosti svojich členiek, ktoré vychádzalo z predpokladanej implicitnej rovnakosti, účinne zamedzilo v tvorení nástrojov, pomocou ktorých by bolo možné uchopiť odlišnosti medzi členkami feministických skupín navzájom a tematizovať nerovnosti medzi nimi. „Neboli sme rovnaké, nikdy sme neboli rovnaké, a čoskoro sme zistili, že sme ani nemali najmenší dôvod myslieť si to,“ hovoria členky Kolektívu milánskeho ženského kníhkupectva v osemdesiatych rokoch, ktoré v náročnom a konfliktnom procese objavujú vlastné odlišnosti a budujú na nich nový model sociálnych vzťahov medzi ženami. Prax tohto milánskeho kolektívu pomenúva niečo, čo patrilo do skúsenostného horizontu aj ďalších ženských skupín. No tie kolektívy, ktoré uvedené zistenie vytesňovali z procesu vlastného budovania vedomia, zaň nechali zaplatiť tie, ktoré nástojili na vlastnej odlišnosti.
Radikálny feminizmus v Spojených štátoch, ktorého hlavnou politickou praxou a cieľom bolo budovanie a stretávanie sa skupín na posilňovaní vedomia a eliminácia pohlavno-triedneho systému, nemal dlhé trvanie. Feministické skupiny sa začali stretávať na jeseň 1967. Nespokojné boli jednak so smerovaním liberálneho feminizmu, reprezentovaného National Organization for Women (Národná organizácia pre ženy), ale najmä so zneviditeľňovaním žien v rámci novej ľavice. Historička Alice Echols vo svojej knihe Daring to Be Bad (Odvaha byť zlou, 1989) koniec radikálneho feminizmu datuje do roku 1975, kedy ho pohltila kontrakultúra, zosobnená v ženskom hnutí kultúrnym feminizmom, ktorý sa neusiloval ani tak o sociálnu zmenu, ako skôr o osobnú premenu žien a ich životného štýlu.
Od začiatku mal radikálny feminizmus podobu stretávania sa malých skupín žien. Stretnutia mali mať miestami ráz spoločného premýšľania nad vlastným životom, spoločnosťou a tiež mali byť stupňom sebaorganizácie, ktorý predchádza politickému konaniu v širšej verejnosti. Keď sa dnes pozrieme na dokumenty štrukturujúce stretnutia skupín na budovanie povedomia, okrem ich pomerne veľkého množstva si môžeme povšimnúť aj ich rastúcu komplexnosť. Jeden z prvých dokumentov je plán práce skupiny New York Radical Women (Radikálne ženy New Yorku), združenej okolo Shulamith Firestone v rokoch 1967–1969. Jedná sa o jednostranový dokument bez názvu, ktorý jednoducho načrtáva témy diskusií na nasledujúce tri mesiace a predpokladá, že v procese budovania vedomia sa udejú štyri nasledovné veci: účastníčka diskusií „si vyčistí hlavu“, „odzátkuje a presmeruje svoj hnev“, „naučí sa rozumieť iným ženám“ a pochopí, že „jej osobný problém“ vlastne vôbec nie je len problém jej samotnej. Na začiatku roku 1970 už New York Radical Women neexistujú, ale časť pôvodnej skupiny sa opäť zoskupuje okolo Firestone a formuluje pomerne komplexnú a jasnú štruktúru organizačných princípov novovzniknutej skupiny New York Radical Feminists (Radikálne feministky New Yorku). Z nich je zrejmé, že táto konkrétna skupina nemá záujem len o zdieľanie vlastných skúseností a pocitov jednotlivých žien, o nepodmienečnú akceptáciu týchto pocitov druhými ženami, ba dokonca ju neuspokojí ani pýtanie sa na príčiny a dôvody útlaku žien (analýza artikulovaných skúseností) a syntetizovanie týchto analytických poznatkov do ucelenejšej predstavy o rodovo podmienenej štruktúre spoločnosti. Cieľom New York Radical Feminists je vybudovať (celonárodné) masové hnutie a preto je pre skupinu potrebné zamyslieť sa nad štrukturovaním svojich aktivít a krokov.
Ideál sesterstva
Predpokladám, že uvedené organizačné princípy už reagovali na zásadné problémy objavujúce sa v skupinách budovania vedomia v priebehu roku, či dvoch ich fungovania. Okrem toho, že v mnohých skupinách nebol zjavný ich cieľ (išlo o to, nájsť v nich útočisko pred svetom a pochopenie alebo o prípravu na politické konanie?), objavovali sa v nich aj nepriaznivé dôsledky nedostatku vnútornej štruktúry a predpokladanej, no veľmi málo kriticky diskutovanej nehierarchickosti či rovnostárstva. Z rovnostárstva skupín na budovanie vedomia napríklad vyplývalo, že žiadna členka nekomunikuje s médiami, neprijíma pozvania na prednášky na univerzitách, ani inde. Tým sa malo zabrániť tomu, aby si niekto na ženskom hnutí „spravil kariéru“ (a spravil z neho zdroj vlastnej zárobkovej činnosti), či sa stal často sa objavujúcou „hviezdou“ v médiách, ktorá sa nikomu nezodpovedá. Rovnostárstvo, plne realizované v skupinách samotných, malo zase zabraňovať tomu, aby niektoré jednotlivkyne presadzovali svoje myšlienky a aktivity na úkor druhých alebo aby sa myšlienkový a politický rozvoj členiek skupín dial nerovnomerne. Ak by sme aj prijali zmysluplnosť týchto cieľov, tak bez adekvátnych nástrojov to boli maximy odsúdené na neúspech.
Ako uvádza Joreen (Jo Freeman) či Anselma Dell’Olio, autorky prejavov a textov, ktoré už v sedemdesiatych rokoch pomenovali deštruktívnu atmosféru v niektorých skupinách na budovanie vedomia, odvrátenou stránkou ideálu sesterstva bola ostrakizácia tých, ktoré sa voči tomuto ideálu „previnili“. „Trashing“, ako ho nazýva Joreen v texte publikovanom v roku 1976 v časopise Ms., bolo manipulatívne očierňovanie „zlých feministiek“. Nemalo však slúžiť na pomenovanie a následné riešenie rozporov v skupinách. Jeho účelom bolo faktické spochybnenie napadnutej osoby, jej marginalizácia v ženskom oslobodzovacom hnutí až po jej vylúčenie z hnutia. Joreen opisuje, aká násilná bola táto skúsenosť pre ňu, ktorá v ženskom hnutí hľadala potvrdenie svojej vlastnej osobnosti, a pre ktorú sa hnutie na čas stalo najdôležitejšou sférou jej života. Sesterstvo, pojem zamýšľajúci pomenovať kvalitu sociálnych vzťahov medzi ženami, ktorá odbojne stojí proti podriadeniu všetkých žien (bez rozdielu, respektíve bez toho, že by nejaký rozdiel bol v tomto podriadení relevantný), sa tak zároveň stávalo aj nástrojom disciplíny a kontroly. Joreen sa po troch návratoch do ženského hnutia po takýchto očierňovacích kampaniach proti nej už štvrtýkrát do ženského hnutia nevrátila. Najmä po publikovaní svojich kníh sa terčami podobnej deštruktívnej kritiky stali aj Kate Millett a Shulamith Firestone. Obe sa zo ženského hnutia stiahli a zažili nervové zrútenia. Diagnostikovaná schizofrénia v kombinácii s nedostatočnou zdravotnou starostlivosťou v prípade Firestone spôsobili, že sa spoluzakladateľka mnohých newyorských radikálnofeministických skupín ocitla v úplnej izolácii.
Vylúčenie zo spoločenstva sestier
Ako v hnutí, ktorého fungovanie si dnes – bez patričných znalostí – romantizujeme a považujeme ho za zlaté časy západného feminizmu, došlo k tomu, že „sesterstvo“ sa stalo zbraňou, ktorú brali do rúk „sestry“, aby zo svojho spoločenstva vylúčili tie, ktoré neboli dostatočne sesterské? „Sesterstvo je mocné,“ parafrázovala známe heslo raného radikálneho feminizmu z pera Kathie Sarahchild, ďalšia vtedajšia feministka Ti-Grace Atkinson a zároveň dodávala: „Sesterstvo je mocné. Zabíja sestry. Takmer doslova.“
Podľa Joreen sa do ohniska očierňujúcich kampaní dostávali najmä tie ženy, ktoré niečím vynikali. Či už svojou asertívnosťou, názormi, víziami, výrečnosťou alebo schopnosťou inšpirovať a viesť ďalšie ženy. Rovnako však boli odsudzované aj ženy, ktoré sa zhostili roly tých, čo načúvajú druhým a tak si podľa kritičiek prisudzovali ohrozujúcu materskú moc. Pre pochopenie vzniku deštruktívnych vzťahov medzi ženami v raných feministických kolektívoch druhej vlny je spolu s uvedenou charakterizáciou dôležité aj identifikovanie podmienok, za ktorých k týmto praktikám dochádzalo. Podľa Joreen išlo vo väčšej miere o kolektívy, ktoré pracovali s nekompromisnými víziami revolučnej zmeny, pričom ich ciele boli vágne. Ďalej tie, ktoré predpokladali komplexnú zmenu sociálnych vzťahov, a to aj – ak nie predovšetkým – na osobnej, psychologickej rovine namiesto roviny inštitucionálnej. V situácii, kedy sa mnohé ženy nestretávali v bežnej spoločnosti s porozumením pre svoje názory, kládli na svoje družky vo feministických kolektívoch obrovské nároky na pochopenie, pričom však tieto nároky nenachádzali úplné uspokojenie a vyvolávali sklamanie. Súťaživosť spoločnosti tam vonku členky kolektívov nepreložili do ponuky vzájomného učenia sa, ale do penalizácie za schopnosť, zručnosť a výnimočnosť. Z možného príspevku novátorských jednotlivkýň tak hnutie ako také nič nemalo, tvrdí Joreen.
„V mene sesterstva ženy deklarovali solidaritu naprieč rôznorodosťou, presvedčené o tom, že táto deklarácia zmaže účinky odlišností, ktoré ženy rozdeľovali,“ zhŕňa v slovníkovom hesle v Encyclopedia of Feminist Theories (Encyklopédia feministických teórií, 2000) sesterstvo feministická epistemologička Lorraine Code. Odlišnosti sa však neustále vyplavovali na povrch a samotné hnutie za oslobodenie žien (women’s liberation movement), ako seba samé feministické hnutie druhej vlny v Spojených štátoch nazývalo, vlastne len odsúvalo potrebu pristúpenia k tomu, čo označovalo za odlišnosti medzi ženami – či už to boli znaky ako „rasa“ alebo neheterosexuálna sexualita. Kritike kategórie ženy z pozície černošského a lesbického feminizmu na konci sedemdesiatych rokov 20. storočia predchádzalo podstatné stotožnenie hnutia za oslobodenie žien s tzv. kultúrnym feminizmom, ktorý sa usiloval o zhodnotenie vlastností a hodnôt, stotožňovaných so ženskosťou a považovaných za nevýznamné (ako napríklad starostlivosť a ďalšie). Až desať rokov po začiatku druhej vlny feminizmu sa dôsledne formulovali stanoviská, ktoré spochybnili ideál sesterstva ako taký. Boli to najmä manifest skupiny černošských a prevažne lesbických feministiek Combahee River Collective (Kolektív rieky Combahee), A Black Feminist Statement (Manifest čiernych feministiek) z roku 1977 a tiež vystúpenie Audre Lorde na akademickej konferencii organizovanej v New Yorku pri príležitosti tridsiateho výročia vydania Druhého pohlavia Simone de Beauvoir v roku 1979, ktoré neskôr vyšlo pod názvom Master’s Tools Will Never Dismantle Master’s House (Pánovo náradie nikdy nestrhne pánov dom).
Symbolická moc odlišností
Ak však tento výpočet upozorňuje na rozdiely, okolo ktorých sa sústredili iné oslobodzovacie hnutia než to ženské (a to predovšetkým černošské oslobodzovacie hnutie, ktoré samo tiež prechádzalo podstatným vývinom od hnutia za občianske práva až po hnutie „rasovej“ solidarity a hrdosti Black Power), bola tu elementárna a prostredníctvom uchopenia širokých sociálnych štruktúr ťažšie postihnuteľná odlišnosť. Feministky z Kolektívu milánskeho ženského kníhkupectva o nej píšu takto: „Rovnostárstvo našich skupín nám zabraňovalo v tom, aby sme našim odlišnostiam pripísali symbolickú moc.“ V tomto rovnostárstve sa všetky odlišnosti považovali za rovnako hodnotné aj nehodnotné, za rovnako významné aj nevýznamné – Kolektív o nich hovorí ako o odlišnostiach, ktoré vyzerali ako „inertné veci, veci, ktoré sa ponúkajú niekomu, kto však nemá žiadne túžby“. Odlišnosť, ktorá vyžadovala zvýznamnenie, a to zvýznamnenie z feministického hľadiska, bola presne opačnej povahy – vyvolávala obrovskú túžbu, ktorá však v mene rovnosti a sesterstva mala byť potláčaná. Táto odlišnosť vyvstávala v dôsledku vnímania vlastného nedostatku, z rozpoznania niečoho, čo daná žena nemá, v inej žene. Ako hovoria „Milánčanky“: „Vieme, že žena môže trpieť, ak stretne inú ženu, ktorá vlastní čosi, čo by ona sama chcela mať. Táto skúsenosť sa zvyčajne neberie do úvahy, pretože už má meno, závisť, ktoré slúži ako vysvetlenie. Ale toto meno, aspoň v tomto prípade, vysvetlením nie je.“
Milánsky feministický kolektív tak pomenoval zvláštnu, no vlastne celkom bežnú skutočnosť: Ak ženy pociťujú nedostatok nejakého zdroja či nerovnováhu moci vo vzťahu k mužovi, tak vedia, že je potrebné tento zdroj dosiahnuť a mocenskú nerovnováhu narovnať. Toto je koniec koncov jedno zo základných presvedčení feminizmov, vpletených do stredného prúdu politiky. Čo však ak to, čo ja nemám a chcem mať, má druhá žena? Zdá sa, že radikálne feministky na začiatku sedemdesiatych rokov 20. storočia v Spojených štátoch vytvárali vlastné štruktúry a pojmy preto, aby tieto odlišnosti s dôsledkom nerovnosti medzi ženami neregistrovali. Na to im mali poslúžiť zdanlivo nehierarchické skupiny na budovanie vedomia, pojem sesterstva a maxima vzájomného nehodnotenia. Odvrátenou stranou však bola marginalizácia tých členiek skupín, ktoré mali niečo vzácne, čo iné členky skupín nemali.
Kedykoľvek si vybavujeme príbeh o zašlých časoch lesku a slávy americkej druhej vlny feminizmu, jedným dychom by sme si mali pripomenúť, kto nesie a niesol náklady tohto príbehu. Zároveň nás jedna epizóda z dejín feministického myslenia a organizovania vedie k sledovaniu ďalšiemu – toho, ako sa s odlišnosťou medzi ženami vysporiadali feministické kolektívy v krajinách, ktoré westernizovaný feministický naratív považuje možno za menej zásadný. Takým je práve Kolektív milánskeho ženského kníhkupectva a jeho budovanie dvojstranných vzťahov medzi ženami, v ktorých sa táto odlišnosť a nerovnosť môže prehrávať a nachádzať isté rozuzlenie.
Autorka je filosofka a feministka.