Treba to len začať robiť

Rektorkou Akadémie výtvarných umení (Akademie der bildenden Künste) ste sa stali v roku 2011. Od začiatku bolo jasné, že politika rovnosti príležitostí a uplatňovania rodového hľadiska bude vysoko na vašom rebríčku priorít. Aká bola vaša cesta na post rektorky a vaša predstava o tom, kam by mala Akadémia smerovať?

Keď som sa stala rektorkou, na Akadémii pracovalo približne štyridsaťpäť percent žien. Keby nebolo medzi profesorkami tak veľa žien, bolo by pre mňa pravdepodobne oveľa ťažšie stať sa rektorkou. Systém diskriminácie na základe pohlavia je svojim spôsobom veľmi prepojený. Pokiaľ má univerzita dostatok žien pôsobiacich na vyšších pozí­ciách, je oveľa jednoduchšie vymenovať ženu rektorkou. Zároveň, aj obe moje prorektorky sú ženy a všetky tri sme feministky. Toto je v porovnaní s ďalšími dvadsiatimi rakúskymi univerzitami špecifická situácia. Od začiatku nášho funkčného obdobia sme deklarovali, že rodové a queer otázky sú pre nás dôležitou témou. A táto oblasť pre nás naozaj zostala prioritou.

Na Akadémii dnes vo všetkých sférach a na všetkých úrovniach pracuje minimálne polovica žien. Ako sa vám podarilo dosiahnuť tento, pre akademickú sféru, skôr netypický pomer?

V deväťdesiatych rokoch bol v Rakúsku prijatý univerzitný zákon s dôrazom na rovné príležitosti, ktorý zadefinoval, že pokiaľ má žena rovnakú kvalifikáciu ako muž, univerzita musí prijať ženu. Často to takto v praxi nevyzeralo, celý proces bol v konečnom dôsledku komplikovanejší, ale aj tak sa tento zákon stal dobrým inštrumentom na posilnenie žien na akademických pozíciách. Spočiatku boli kvóty nastavené na štyridsať percent, pred dvoma rokmi ich zdvihli na päťdesiat percent. Univerzitný zákon, ako aj zákon o rovných príležitostiach, tak vytvorili veľmi dobré predpoklady na podporu žien v každom štádiu ich kariéry. Pokiaľ netvoria ženy polovicu zamestnankýň na danej úrovni, je vždy možné zvoliť si spomedzi dvoch kandidátov s rovnakou kvalifikáciou ženu.

Aj napriek tomu, že tieto zákony sú záväzné pre všetky univerzity v Rakúsku, je to práve len Akadémia výtvarných umení, ktorej sa podarilo naplniť kvóty a dosiahnuť vyrovnaný podiel zamestnancov a zamestnankýň. Ako je to možné?

Máme k tejto téme veľmi silný postoj. Povedali sme si, že chceme podporovať ženy na akademických pozíciách. Zmena síce nepríde počas jedného roka, ale povedzme za desať rokov sa toho dá zmeniť veľa. Predchádzajúce vedenie Akadémie malo v rodových otázkach podobný postoj a my sme ho ešte posilnili a začali aktívnejšie presadzovať. Treba to len začať robiť. A väčšina univerzít to skrátka nerobí. Lebo majú iné priority, lebo im dominujú muži, lebo skrátka dôvody, prečo žena nie je dostatočne dobrá a muž má lepšiu kvalifikáciu, sa vždy nájdu.

Mohli by ste povedať viac o celkovej filozofii univerzity, predovšetkým čo sa týka prístupu k rodovej rovnosti?

Ideály rodovej rovnosti a nediskriminácie prestupujú celou univerzitou a všetkými jej aktivitami. Univerzita používa mechanizmy, ktoré pomáhajú zamedzovať napríklad šikane na pracovisku. Veľmi dôležité je v tomto smere povedomie, pretože rodová rovnosť a nerovnosť sa musia stať verejnými témami. V univerzitnom prostredí sa prípady šikany a diskriminácie často ututlávajú, pretože ich zverejnenie nie je dobré pre univerzitu. My však tvrdíme, že je nutné o týchto veciach rozprávať. Na jednej strane je potrebné garantovať dotknutým osobám pocit bezpečia, na druhej strane je však podstatné dostať takéto incidenty do verejnej debaty, diskutovať o nich a formulovať možné riešenia.

Váš prístup pri presadzovaní rovnosti príležitostí v akademickom prostredí však neostáva len pri dôslednom presadzovaní kvót, ide hlbšie a berie do úvahy celú radu faktorov, ktoré môžu viesť k diskriminácií. Mohli by ste nám povedať viac o projektoch Akadémie zameraných na intersekcionálny prístup?

Snažíme sa napríklad zvyšovať povedomie o problematike transgendru. Dostali sme cenu za projekt, ktorý začal na konci minulého roku. Jedná sa o nebinárnu univerzitu. Našou snahou je, aby rakúske univerzity neboli binárne. To znamená, že napríklad nemáme záchody rozdelené pre ženy a pre mužov, lebo chceme, aby boli prístupné aj trans ľuďom. Tento projekt sa týka aj administratívy. V databáze zamestnancov musí byť vždy uvedené aj pohlavie, ktoré musí byť zhodné s pohlavím uvedeným v osobných dokumentoch zamestnancov. Nám sa podarilo nájsť spôsob, akým toto obísť. Ako dosiahnuť, že niekto, kto chce žiť ako muž, ale je stále legálne ženou, by mohol byť v databáze uvedený ako muž. Tento projekt beží už rok a pol a my uvidíme, čo s ním ešte môžeme dosiahnuť.

Tento projekt zahŕňa aj manuál na používanie rodovo vyváženého jazyka, ktorý je dostupný aj na webových stránkach Akadémie. V nemčine sa pri scitlivovaní jazyka zažilo pridávanie ženskej koncovky s veľkým písmenom. Súhrnné označenie profesorov a profesoriek v praxi tak často vyzerá takto: ProfesorInnen. Vy však idete ďalej a presadzujete používanie podčiarkovníka. Slovo potom vyzerá takto: ­­Professor_innen. 
Aká je rola podčiarkovníka?

Podčiarkovník znamená, že to môže byť muž alebo žena, ale necháva priestor aj pre ostatné formy rodovej identity. Je to pokus posunúť sa k nebinárnej klasifikácii. Používanie rodovo vyváženého jazyka bolo zavedené do praxe ešte predtým, než sme začali viesť Akadémiu my. Je to pre nás normálne, už to nevzbudzuje žiadnu diskusiu, každý ho používa. Niekedy sa stane, že nejaký študent alebo študentka na to zabudne, ale je to skôr výnimkou a profesori v tomto smere študentov usmernia. My sme následne zaviedli používanie podčiarkovníka namiesto veľkého „I“. Takže teraz každý používa podčiarkovník a potom je to jednoduché. Môžeme povedať, že takýto je úzus a každý to tak robí.

Aké sú praktické opatrenia, ktorými sa usiluje Akadémia dosiahnuť svoje ciele v oblasti rovných príležitostí a nediskriminácie?

Jedna úroveň je zastúpenie mužov a žien medzi zamestnancami, dá sa to spočítať a vieme to priamo ovplyvniť hlavne cez kvóty. Niektoré veci sú však skryté. Napríklad, keď sa pozriete na cestovné výdavky zamestnancov. Na univerzitách sa často stáva, že muži získajú oveľa viac na cestovných úhradách, pretože častejšie cestujú za svojim výskumom alebo na konferencie. Takže vzniká rodová nerovnosť pri vyplácaní cestovných úhrad. Preskúmali sme to aj na našej Akadémii a tiež sme našli priepasť, nie úplne hlbokú, ale priepasť. Takže sme sa snažili porozumieť, prečo je tam ten rozdiel. Zistili sme, že ženy treba viac motivovať a podporovať, aby vycestovali. Sú to už tri roky, čo sa nám podarilo túto priepasť prekonať, a teraz majú zamestnanci aj zamestnankyne zhruba rovnaké cestovné výdavky. Pri uplatňovaní rodového hľadiska je vždy podstatné pozrieť sa aj na detaily. Ďalší príklad je využívanie možnosti ísť na sabbatical [placené tvůrčí volno – pozn. red.].

Rozhodnutie založiť si rodinu je stále jeden z faktorov, ktorý sa negatívne podpisuje na možnosti pracovného postupu ­- a to neplatí len pre kariérne zamestnania. Väčší diel starostlivosti o deti zároveň aj v súčasnej spoločnosti stále dopadá na ženy, takže sú to práve ony, ktoré sú často vystavené rozhodnutiu založiť si rodinu alebo pokračovať v svojej kariére. Príklady z pracovísk, ktoré sa snažia vyjsť v ústrety svojim zamestnancom a zamestnankyniam, však ukazujú, že vhodne nastavené politiky na pracovisku môžu výrazne uľahčiť balancovanie medzi rodinou a prácou pre ženy­-matky aj mužov­-otcov. Ako v tomto smere postupuje Akadémia?

V prvom rade máme na Akadémii zriadené dve škôlky, jedna je pre malé deti od pol roka do dvoch a druhá pre staršie deti od dva a pol roka do šiestich. Tieto škôlky sú k dispozícií nielen pre naše zamestnankyne a zamestnancov, ale aj pre študentky a študentov. Vo vzťahu k zamestnancom a zamestnankyniam však hrá rolu predovšetkým možnosť pracovať na čiastočný úväzok. Aj keď zároveň musím povedať, že z môjho pohľadu práca na čiastočný úväzok nie je ideálnym riešením.

Prečo nie je ideálnym riešením?

Pretože pokiaľ niekto, najčastejšie žena, pracuje na čiastočný úväzok, ostatní zamestnanci, prevažne muži, pracujú na plný úväzok a majú stále oveľa viac možností pre kariérny rozvoj. O tomto prebieha v súčasnosti veľká diskusia aj na celospoločenskej úrovni. Pred dvadsiatimi rokmi všetci presadzovali zásadu, že ľudia majú mať právo pracovať na čiastočný úväzok. Áno, ale na druhej strane má práca na čiastočný úväzok aj nevýhody. Z môjho pohľadu je to preto ambivalentné riešenie. Ale pokiaľ sa takto rozhodnú, naše zamestnankyne a zamestnanci majú možnosť pracovať na čiastočný úväzok. Môžu si taktiež zobrať mesiac alebo dva voľno, pokiaľ to situácia vyžaduje a potrebujú sa postarať o dieťa alebo iného rodinného príslušníka. Snažíme sa skrátka zaistiť, aby bolo skĺbenie osobného a pracovného života čo najmenej komplikované.

Akadémia bola založená pred vyše tristo rokmi, témy rodovej rovnosti a rovných príležitostí však začali byť súčasťou verejných debát až od druhej polovice dvadsiateho storočia. Kedy nastal bod zlomu pre Akadémiu?

Začalo to až okolo roku 2000. Veľa starších profesorov vtedy odišlo do dôchodku, takže bola dobrá príležitosť pustiť sa do väčších zmien. Akadémia bola historicky skôr konzervatívna a dominovali jej muži, až koncom deväťdesiatych rokov nastal zlom. Vtedy som však na Akadémiu nazerala len zvonku, takže neviem ako presne prebiehal proces prerodu veľmi staromódnej inštitúcie na modernú a otvorenú univerzitu. Predpokladám však, že rolu hralo viacero faktorov a muselo dôjsť k naozaj radikálnej zmene a novému zadefinovaniu zamerania Akadémie. Odvtedy sa situácia postupne zlepšovala. A náš rektorát od roku 2011, to bol posledný impulz. Veci sa dali naozaj do pohybu.

Kto môže byť nositeľom takejto radikálnej zmeny?

S prijatím univerzitného zákona v roku 2002 sa stali rakúske univerzity nezávislými. Odkedy sa zmenil zákon, každá univerzita to môže urobiť sama. A myslím si, že toto je mimoriadne priaznivá situácia. Sú to univerzity, ktoré si môžu povedať: my budeme presadzovať rodovú rovnosť. V prvom rade je to rektorát a v druhom rade univerzitný senát.

Akú má v celom procese rolu štát?

Rola štátu je vytvoriť legislatívne podhubie, teda napríklad zadefinovať kvóty. Takto to spravila rakúska vláda, keď nastavila kvóty najprv na štyridsať a potom na päťdesiat percent. Rola štátu je silná aj preto, lebo univerzity financuje. V rámci finančného ohodnotenia výkonu univerzít sa prideľujú aj peniaze zohľadňujúce situáciu v rodovej rovnosti na pracovisku. Ja by som preferovala, aby univerzity, ktoré na toto nedbajú, dostali menej peňazí. Aj keď úplne takto to zatiaľ nefunguje. Toto by však bola dobrá rola pre štát, nielen nastaviť legislatívu, ale aj sankcionovať jej nevyužívanie. Alebo odmeňovať. Aby sme my dostali viac peňazí, mohli by sa volať napríklad „gender money“.

Akú rolu môžu zohrať študenti a študentky? V prípade, že vedenie univerzity nie je otvorené takýmto zmenám, môžu alebo dokonca mali by tlačiť na presadzované rovných príležitostí na univerzite?

Študujúci by mali byť v tejto otázke súdržní a pevní. Keď sa pozriete na štatistiky, tak minimálne polovica mladých, ktorí nastúpia na vysoké školy, sú ženy. Jeden zo spôsobov, ako presadzovať rodovú rovnosť, je študentský senát. Alebo môžu študenti a študentky na univerzite iniciovať rôzne programy a kampane, ktoré túto problematiku zviditeľnia.

Aké boli reakcie ostatných univerzít, keď začala Akadémia aktívne presadzovať politiku rovných príležitostí? Boli ste v tomto smere vnímaní ako niekto, kto nastavuje trend, alebo skôr ako čierna ovca?

V deväťdesiatych rokoch to univerzity veľmi nechceli robiť, ale od začiatku nového milénia si viac uvedomujú, že je nevyhnutné podporiť ženy na vedúcich pozíciách. Ale je pravda, že keď začal náš rektorát od roku 2011 s radikálne feministickým prístupom, zástupcovia niektorých iných univerzít boli trochu podráždení. Niektorí z nich ma poznajú osobne, tí boli menej iritovaní, lebo vedia, že som feministka, s ktorou sa môžu rozprávať. Ale vo všeobecnosti bolo cítiť určitú nevôľu.

A ako je to teraz? Vnímajú vás iné univerzity ako príklad hodný nasledovania?

Treba povedať, že nielen u nás, ale aj na mnohých iných rakúskych univerzitách sú v súčasnosti naozaj pokrokové programy zamerané na podporu rovných príležitostí a postupu žien v akademickej sfére. Takže si myslím, že mnoho škôl je na dobrej ceste. Pre niektoré z nich, hlavne pre technické univerzity, je stále ťažké prilákať viac žien, aj keď sa o to snažia už približne dvadsať rokov. Poznám väčšinu tých programov. Vedenie univerzít v tomto smere robí naozaj dobrú prácu, programy však skrátka neprinášajú želané výsledky.

Umenie umožňuje komunikovať myšlienky aj na inej ako racionálnej úrovni a umelecké komunity často prinášajú nové trendy. V tomto smere mám pocit, že nie je náhoda, že jednu z najprogresívnejších politík v oblasti presadzovania rovných príležitostí v rakúskom univerzitnom prostredí priniesla práve univerzita s umeleckým zameraním. V akom smere idú študijné odbory akadémie ruka v ruke s jej filozofiou?

Myslím si, že toto je trochu nedorozumenie, lebo keď sa pozrieme na umeleckú scénu, tak nie je veľmi otvorená ženám. Presvedčenie, že umelecká komunita je vždy otvorená a moderná nie je preto úplne adekvátne. Keď sa napríklad pozrieme na Bienále v Benátkach, Rakúsko nikdy nemalo vo svojom pavilóne samostatné ženy, vždy sa museli deliť s ostatnými. Predovšetkým v rámci umeleckého trhu sú ženy umelkyne často diskriminované, napríklad je ich umenie nižšie finančne ohodnotené. Stále existuje ideál umelca muža génia a tento maskulínny obraz je relatívne ťažké zmeniť. Na druhej strane, na umeleckých školách je jednoduchšie presadzovať rovnoprávnosť žien a mužov, pretože argumenty a výhovorky typu „je nám to ľúto, ale nenašli sme dosť kvalifikovanú ženu“, ktoré zaznievajú na mnohých iných univerzitách, sa dajú jednoduchšie odbiť. Pretože v rámci umeleckých oborov kvalifikáciu človek nedosahuje len v rámci formálneho štúdia a pracovnej pozície, ale berú sa do úvahy aj iné kvality.

A keď sa zamyslíte nad absolventmi a absolventkami akadémie, videli by ste ich rada aktívnych v oblasti rodovej rovnosti?

Áno, určite, a oni aj aktívni sú. Treba však zároveň povedať, že my máme napríklad odbor, v rámci ktorého je možné študovať pamiatkarstvo a reštaurátorstvo a tento odbor má zhruba deväťdesiatpäť percent študentiek. Muži to nechcú študovať, lebo sa boja, že budú mať málo peňazí. Akonáhle je nejaký odbor vnímaný ako prevažne ženský, finančné ohodnotenie je zväčša nižšie. Takže sa snažíme nastaviť projekt, ktorý by na Akadémiu do tohto odboru prilákal viac mužov, tak aby sme postupne vedeli zmeniť aj profil daného štúdia. A v tom by mohli byť aktívni aj študenti a študentky.

Prečo podľa vás osobne má význam presadzovať rovné zastúpenie žien v akademickej sfére?

Je to dôležité, pretože ženy tvoria polovicu planéty. Podľa môjho názoru by malo byť univerzitné prostredie prostredím, kde budú pomerne zastúpené. Avšak rovnako, ako by sme sa mali snažiť o rovné zastúpenie žien a mužov, mali by sme dávať priestor napríklad ľuďom z iných krajín. Aby sme neskončili len pri zrovnoprávnení žien, ale zamýšľali sa nad rôznorodosťou v spoločnosti celkovo.