Srbsko se po krvavém rozpadu Jugoslávie ocitlo ve vleklé politické a ekonomické krizi. Přestože ale společenská relevance literatury poklesla, udržela si srbská prozaická tvorba pozoruhodnou vitalitu. Vedle starší generace postmodernistů tak dnes působí i kvalitní mladší autoři.
Aj v našom priestore, ktorý doposiaľ redukoval svoj záujem o krajiny bývalej Juhoslávie na prázdninové roztopaše a neraz i na pohŕdavé gestá, je azda známy fakt, že na rozdiel od Juhoslávie, ktorá bola v 20. storočí v rôznych podobách významnou krajinou, môže byť Postjuhoslávia iba exkluzívnou literárnou témou. Adjektívum „postjuhoslovanský“ sa dnes používa ako súčasť širšej a v zásade liberálnej stratégie vytvárajúcej zmysluplný rámec, v ktorom by sa dali spoločenské a kultúrne fenomény uchopiť extenzívnejšie vo vzájomných súvislostiach. Ani v bývalej Juhoslávii, napriek občasným pokusom analyzovať literárnu produkciu národov v juhoslovanskom kľúči, nikdy nedošlo k opusteniu sond do jednotlivých literatúr na národných úrovniach. Asi by sme dokázali zostaviť juhoslovanský a postjuhoslovanský literárny kánon či artikulovať spoločný kultúrny pôdorys tohto areálu, ale príbeh literatúr bývalej Juhoslávie má v ostatných dvadsiatich rokoch okrem spoločných čŕt aj celkom špecifické obsahy, ktoré sa nepochybne dajú a musia myslieť aj v súvislostiach národných kultúr.
Kontinuita, alebo nový začiatok?
Jedným z kardinálnych problémov srbskej prózy v období po dezintegrácii Juhoslávie je otázka, nakoľko je jej vývoj plynule prepojený so situáciou v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch alebo či je tento fakt – pre niekoho traumatizujúci, pre iného euforický – radikálne novou kvalitou, ktorá stimuluje a produkuje výrazne iné modelovanie literárnej výpovede.
Skúmanie tohto problému dáva pomerne jednoznačnú odpoveď v prospech kontinuity. Oproti českej a slovenskej situácii neboli osemdesiate roky 20. storočia v srbskej literatúre rokmi štýlovej uniformity a rigidnosti. Prienik nových techník písania nebol nijako regulovaný a pluralita autorských stratégií sa nedostavila tak ako u nás, v deväťdesiatych rokoch, ale bola tam trvale prítomná. Na literárnej scéne vedľa seba koexistovali aktéri s diametrálne odlišnými poetikami a svetonázorom: realisti vedľa postmodernistov, konzervatívci vedľa liberálov, nacionalisti vedľa internacionalistov. V literárnej sfére prakticky neexistoval fenomén zakázaných autorov (s istým zjednodušením by sme za trvalejšie zakázaného autora mohli označiť azda iba Milovana Đilasa, ktorý však s úspechom publikoval v zahraničí). Spisovatelia sa v tomto období nevyhýbali kritickým komentárom a spoločenskej publicistike. Jeden pól tvorili nacionalisticky orientované postoje (Dobrica Ćosić, Matija Bećković, Antonije Isaković), ktoré sa finalizovali v neslávne známom Memorande Srbskej akadémie vied a umení z roku 1986, druhý tvorili nekoordinované aktivity, napríklad Danila Kiša a Borislava Pekića.
Turbulentné deväťdesiate roky
Ani tragické a šokujúco krvavé deväťdesiate roky radikálne neprekreslili literárnu mapu. Skôr došlo k zvýrazneniu tendencií, ktoré boli v predchádzajúcich rokoch vytlačené za paraván každodennosti. Spisovateľská obec bola rozdelená: prominentný člen antinacionalistickej iniciatívy Beogradski krug (Belehradský krúžok), Filip David, demonštratívne požiadal o vymazanie svojho mena zo zoznamu členov srbského PEN klubu; architekt, prozaik a esejista Bogdan Bogdanović na stránkach denníku Le Figaro konštatoval, že „dnes žije Srbsko v kultúre lži“; literárny a kultúrny historik Predrag Palavestra pregnantne sformuloval, že „na konci 20. storočia nie je v záujme Srbov ocitnúť sa na slepej koľaji a bojovať so susedmi“; no na druhej strane bolo možné zaznamenať napríklad slová Milorada Pavića, že Milošević je „svätý Sáva našich čias“.
Evidentnejším fenoménom sa stala emigrácia, pričom sa medzi autormi pochopiteľne dotkla predovšetkým antinacionalistického a pacifistického tábora. Do zahraničia odchádzajú napríklad Dragan Velikić alebo David Albahari, a predovšetkým druhý menovaný vyťažil z tejto skúsenosti jeden z najlepších srbských románov Snežni čovek (Snežný človek, 1995). V deväťdesiatých rokoch taktiež výrazne posilnila svoje postavenie srbská pravoslávna cirkev. Jej predstavitelia okrem iného spoluotvárali prestížny Belehradský knižný veľtrh. Súčasne však došlo k emancipácii ženských hnutí. V roku 1994 vznikol prvý špecializovaný časopis pre ženskú literatúru Pro Femina. Organizovali sa tiež výzvy za ukončenie vojenského konfliktu a mierové demonštrácie.
Turbulentný koniec 20. storočia literárnu tvorbu síce čiastočne paralyzoval, ale fatálne nedeklasoval. Vitalita srbskej literatúry sa začala prejavovať prakticky okamžite po ukončení krvavého konfliktu a po návrate do akého-takého normálu. Nič na tom nezmenilo ani pokračovanie krízového stavu v nadväznosti na kosovský problém a prakticky permanentná ekonomická kríza, spôsobená rozsiahlou intervenciou medzinárodného spoločenstva. Havarijný stav srbskej ekonomiky, ktorý tlačil do defenzívneho postoja celú literárnu scénu, akceleroval rozsiahle demonštrácie, ktoré 5. októbra 2000 – aj za asistencie autorov s ideovo odlišnou výbavou – prinútili abdikovať prezidenta Slobodana Miloševića.
Nové milénium
Práve odstúpenie Miloševića sa najčastejšie uvádza ako nový štart srbskej literárnej kultúry. Poetologicky našla srbská próza svoju novú identitu aj prostredníctvom produktívneho dialógu s vlastnou tradíciou, ktorá bola vždy mimoriadne otvorená svetovým trendom. Začiatok nového tisícročia sa ešte niesol v znamení reflexie predchádzajúcich rokov. Prakticky pre každého bez ohľadu na to, k akému táboru patril, išlo o traumu. Postupne sa stabilizovala nielen vydavateľská štruktúra a situácia s literárnymi časopismi a cenami, ale etablovali sa aj prirodzené literárne centrá. Okrem Belehradu a Nového Sadu sa ako zaujímavé a živé miesta na mape srbskej prózy potvrdili Niš a Čačak.
Kontinuitu s poslednými dvoma decéniami 20. storočia zaisťuje predovšetkým početná skupina srbských postmodernistov. Tí už síce nie sú v pozícii hegemónov a dnes sa len výnimočne priblížia k svojim najlepším textom, ale mená ako David Albahari, Svetislav Basara, Goran Petrović, Dragan Velikić, Radoslav Petković, Đorđe Pisarev, Nemanja Mitrović, Vladimir Pištalo, Sava Damjanov, Mihajlo Pantić, Divna Vuksanović a Ljubica Arsić spravidla ponúkajú kvalitné čítanie. Hoci má každý z nich osobitý rukopis a významové a výrazové akcenty ich próz sú rozdielne, spoločným menovateľom ich premýšľania o literatúre je hravosť, esejizmus, ironická dištancia, fragmentárnosť a intertextualita.
Tento základný inventár čiastočne využívajú aj autori debutujúci v deväťdesiatych rokoch a na začiatku nového storočia. Ich pozíciu však už nemožno označiť za postmodernú. Časť z nich vníma samých seba ako stratenú generáciu, s čím sú spojené pocity odcudzenia, samoty a apatie. Emblematická je v tomto smere predovšetkým tvorba Srđana Valjarevića. Jeho krátky román Komo (Como, 2007), tematizujúci tvorivý pobyt srbského spisovateľa v luxusnej vile na brehu Comského jazera, sa stal podobne úspešným ako v predcházajúcej dekáde román U potpalublju (V podpalubí, 1994; česky 1996) Vladimira Arsenijevića. Okrem nich možno ešte spomenúť Zorana Ćirića (viz A2 č. 21/2016), Vule Žurića, Jelenu Lengold, Uglješu Šajtinaca, Srđana V. Tešina, Igora Marojevića, Slobodana Vladušića či Vladimira Kecmanovića.
Možno konštatovať, že súčasná srbská próza si kvôli neexistencii textov celospoločenského významu, absencii všeobecne rešpektovaných autorít, divergentnosti a razantnej zmene pozície literatúry v spoločnosti len veľmi ťažko získava štatút, ktorý mala v priebehu druhej polovice 20. storočia. Napriek tomu má s ohľadom na tradíciu a autorský potenciál šancu byť vitálnou a rešpektovanou súčasťou európskej literárnej kultúry.
Autor je balkanista.