Proces synagóga

Spoza rieky Moravy sa často s pocitom závisti hodnotí rozvoj kultúrnej infraštruktúry v Čechách, ktorý je výrazne častejšie zá­­ujmom verejných rozpočtov štátu a mestských samospráv. Na Slovensku, azda s výnimkou prebiehajúcej rekonštrukcie Národnej galérie a v roku 2013 zrekonštruovaného komplexu košických kasární Kulturpark, sa do výstavby a rekonštrukcie budov pre kultúru vo väčšom rozsahu neinvestuje. O to viac je však cenné, že tento deficit verejného záujmu je kompenzovaný nadšením a vnútornou potrebou starostlivosti nezávislých kultúrnych centier. V Žiline tak po šiestich rokoch neobvyklého sociálno­-archeologického experimentu vznikol nový priestor pre kultúru – Nová synagóga. Ten je dielom iniciatívneho kolektívu vychádzajúceho z občianskeho združenia Truc sphérique, ktorý od roku 2003 premieňa vlakovú stanicu na Záriečí v Žiline na nezávislé kultúrne centrum, a ktoré dnes patrí medzi najvýznamnejšie miesta kultúrnej výmeny na Slovensku. Vďaka Novej synagóge získava tento dlhoročný projekt možnosť zaradiť sa aj na mapu najvýznamnejších kultúrnych inštitúcii v krajine.

Príbeh synagógy

Ambiciózny plán obnovy pôvodnej neologickej synagógy od architekta Petra Behrensa vznikol začiatkom roka 2011, kedy Židovská náboženská obec v Žiline hľadala využitie pre opustený objekt. Stavba z rokov 1928–1931 patrí medzi najhodnotnejšie pamiatky modernizmu na území Slovenska, a tak z dôvodu možného znehodnotenia komerčným využitím, združenie Truc sphérique predložilo projekt obnovy pamiatky s adaptáciou na nové kultúrne využitie. Zámer autorov Marka Adamova, Fedora Blaščáka a Martina Jančoka sa stretol s pochopením vlastníka a bol podporený tridsaťročnou nájomnou zmluvou so symbolickým nájomným. Ako sami autori zhodnotili toto úsilie: ,,Odvtedy robíme, čo sa dá, aby sme splnili nároky, ktoré si kladie budova sama a cítime, že sme súčasťou jedného z najväčších dobrodružstiev našej generácie.“

Príbeh synagógy, od jej zrodu k postupnému zabudnutiu a opätovnému odkrytiu, trvá takmer osemdesiatpäť rokov. Po vojne sa likvidáciou a odchodom židovskej obce vytratila aj funkcia budovy synagógy. Slúžila ako sklad obilia, v päťdesiatych rokoch ako divadelná a koncertná sála, pričom sa obohatila o výraznú dobovú historizujúcu dekoráciu. Neskôr sa stala aulou Vysokej školy dopravnej a do roku 2010 bola kinom. Interiér synagógy bol viackrát kompletne prestavaný. Pre účely prevádzky auly a kina bol pôvodný vnútorný priestor nahradený vloženým „umakartovým“ interiérom.

Cieľom rekonštrukcie bola nielen obnovená Behrensova stavba, ale aj jej oživenie. Pôvodne sa uvažovalo nad zriadením univerzálneho výstavného priestoru Kunsthalle, ktorá by ponúkala kvalitný kurátorský program výstav súčasného umenia, nezrealizovateľného na Stanici Záriečie. Iniciátori prestavby od začiatku spolupracovali s architektom Martinom Jančokom, ktorý vytvoril radikálnu koncepciu obnovy spočívajúcu v odkrytí pôvodnej Behrensovej stavebnej substancie s ponechaním vybraných stôp po neskorších nánosoch. Nová funkcia výstavného priestoru mala byť v nevyhnutnej stavebnej miere jasne oddeleným vloženým prvkom nového ,,dočasného“ obsahu. Celá rekonštrukcia bola financovaná z prostriedkov súkromných donorov, celonárodnou zbierkou a za podpory regionálnych európskych fondov a fondov EHP. Štát ani samospráva vo financovaní výrazne nefigurovali. Poctou pre všetkých, ktorí prispeli na realizáciu tejto občianskej iniciatívy, je hudobná performance skladateľa Marka Piačka, ktorý zvečnil všetky mená donorov v chorálovom speve. Ten zaznel v máji počas otvorenia Novej synagógy a jeho ozvena v podobe zvukovej inštalácie ukrytej v múroch sa stala trvalou súčasťou stavby.

Testovanie priestoru 

Pôvodná vízia v procese neriadeného projektovania a ad hoc realizovanej obnovy skĺzla iným smerom. Nedá sa to však brať ako negatívum, skôr ako potvrdenie procesuálnosti a spontánnosti celej akcie. Proces sa totiž od samého začiatku rekonštrukčných prác zámerne prelínal s pokusmi foriem umeleckých a kultúrnych aktivít. Za päť rokov stavebného ruchu sa medzi kopami sutín a prachu odohrali desiatky koncertov a kultúrnych podujatí. Ešte v roku 2012, hneď po odstránení vstavaného interiéru kina a odkrytí pôvodného objemu synagógy, sa konala výstava Pootvorené, na ktorej slovenský umelec András Cséfalvay umiestnil do stredu budovy pod kupolu trojtonový vápenec, ku ktorému sa prihováral hlas symbolizujúci oddané čakanie na zázrak. V roku 2014 využil biele steny synagógy pre svoju graffiti výpoveď Dan Perjovschi a v rovnakom roku hostil objekt výstavu finalistov ceny Oscara Čepana. Nová synagóga tak po celý čas rekonštrukcie prechádzala testovaním priestoru a možného obsahu.

Testom prechádzali aj samotné návrhy rekonštrukcie. Je škoda, že sa do súčasnej podoby nakoniec nezapracovali fragmenty a relikty času, v ktorom slúžila synagóga rôznym funkciám. Výslednému priestoru dominuje zrekonštruovaná kupola s priemerom šestnásť a výškou 17,6 metra s obnovenou výmaľbou, kde je možné číťať dozvuky estetiky nemeckého expresionizmu a hnutia Deutscher Werkbund. Horná polovica stien je zreštaurovaná do originálnej farebnosti. Prízemie a empory sú neutrálnym bielym priestorom pre konanie výstav a podujatí.

Pracovná výstava

Od júna až do 22. júla je v Novej synagóge prezentovaná aj ,,prvá“ výstava – s názvom Pracovná výstava – pod kuratelou Ivany Rumanovej. Prizvaní autori, výtvarníci, historici a teoretici architektúry reagujú na samotný priestor a jeho historické roviny. Kurátorka správne podotkla: ,,Pracovná výstava je naším pokusom, ako sa vysporiadať s priestorom Novej synagógy (…), s dokončením jej rekonštrukcie, ktorá nás teší a zároveň núti premyslieť, aký typ kultúrneho priestoru otvárame.“

Aj napriek zavŕšeniu jednej etapy fyzickej obnovy Novej synagógy pravdepodobne bude naďalej pokračovať proces jej spoločenskej performácie hľadania obsahu. Pre ľudí v pozadí projektu, ako aj z celej Stanice Záriečie je to veľká príležitosť otvárajúca možnosť vstúpiť do diskusie o poslaní a podobe súčasných kultúrnych inštitúcií. Je zrejmé, že pôvodná predstava funkcie Kunsthalle ako tradične definovanej inštitúcie, je dnes už neaktuálna. Budúcnosť Novej synagógy a jej zameranie sú už totiž videné v inom kontexte. Zvnútra Stanice je viac cítiť vôľu budovať otvorenú a nedefinovanú platformu, kultúrny uzol a verejný priestor. Len čas ukáže, či pôvodne sakrálny a striktne hierarchizovaný priestor, ku ktorému sa rekonštrukcia hlási, je zlúčiteľný s ambíciou stať sa dôležitou platformou pre otvorený kultúrno­-spoločenský a umelecký diskurz. Nová synagóga je fyzicky otvorená, a preto sa príďte stať na okamih súčasťou jedného dobrodružstva našej generácie.

Autor je architekt a teoretik architektury.