Na konci mája sa zákonom podstatne obmedzilo fajčenie vo verejných priestoroch, no čistý vzduch pre mnohých zároveň znamenal ohraničenie voľnosti pre niektorých. Ako náležite poukázal jeden komentátor, táto zmena, ktorá bola prezentovaná raz ako civilizačný krok, potom zase ako zlovôľa väčšiny trestajúcej slobodnú voľbu indivídua, sa vonkoncom netýka len regulácie konzumácie tabaku a verejného zdravia. Má čo do činenia s pochopením toho, čo je sloboda, slušnosť a ústretovosť voči druhým, kto vlastne títo druhí sú a čo od seba navzájom očakávajú.
No predsa len, škody boli spáchané. Za každou štatistikou verejného zdravotníctva je kašeľ brigádničiek a brigádnikov v obľúbených kaviarňach, týždne preležané so zápalom priedušiek, či skôr dni prechodené v rýchlom tempe pri obsluhovaní zákazníctva, kašeľ nekašeľ. Za niekoľkomiliónovým počtom v Českej republike vyrobených a vyfajčených cigariet je tiež nespočetne veľa mikroagresívnych situácií: čakanie na ranné električky, keď sa fajčiarka rýchlo snaží aspoň zopár krát si potiahnuť pred dlhou cestou do práce, krčiac sa na okraji nástupišťa; v horšom prípade (keď prší) stojac v rohu prístrešku, presvedčená, že je to nič; do toho sa miešajú pohľady a útrpnosť spolučakajúcich, rastie v nich zlosť, no nič nehovoria; príchod električky je vykúpením.
O čo všetko sme boli pred zákazom fajčenia vo verejných priestoroch ochudobnení? O dobré zdravie, ktorá nemá byť znehodnocované pracovným prostredím. O pocit novosti sveta, keď čerstvý vzduch ráno po daždi núka k tomu zhlboka sa nadýchnuť. Čo dnes, niekoľko týždňov po zákaze, s vedomím týchto raz stratených a teraz znovuzískaných statkov či pôžitkov urobíme? Mohli by sme sa dožadovať odškodnenia za ujmy spôsobené nesprávnym konaním druhých v minulosti. Zdravie už bolo oslabené, pôžitky zmarené – a pritom (teraz to vieme, zažívame, cítime) to mohlo byť celkom inak.
Tento mechanizmus ujmy a nápravy charakterizuje naše spoločnosti možno viac, než sa na prvý pohľad zdá. Môžeme mať dojem, že ak sa niekto dožaduje kompenzácie, tak nikdy nie sme tými žiadajúcimi my – to len od nás je neustále niečo vyžadované. O čo väčšie nárokovanie si nápravy okolo seba vidíme, o to viac oprávnená a naliehavá sa nám javí byť naša sťažnosť.
S istou dávkou generalizácie by sme dnešok mohli opísať ako dobu reparácií, kompenzácií a ospravedlnení. Pripomeňme kanadského premiéra Justina Trudeaua, ktorý sa na konci roku 2015 v mene vlády ospravedlňoval rodinám z radov pôvodného kanadského obyvateľstva. Tým bolo v priebehu sto rokov odobraných a do internátnych škôl umiestnených asi 150 tisíc detí. Trudeau tak nadviazal na ospravedlnenie, ktoré v roku 2008 ponúkol už jeho predchodca Stephen Harper. V Česku akékoľvek pokusy politických predstaviteľov ospravedlniť sa po vojne odsunutým sudetským Nemcom a ich potomkom však vyvolávajú rozporuplné reakcie a konsenzus o potrebe vykonať tento morálny akt neexistuje. Na základe uvedených príkladov by sa mohlo zdať, že zmierenie je len vecou plynutia času a dostatočného časového odstupu od udalostí, čo spôsobili ujmu. Zmierenie sa však stáva možným len vďaka neustálemu prepracovávaniu sa udalosťami, tomu, čomu Nemci hovoria Vergangenheitsbewältigung.
Je v tomto kontexte vôbec prípustné pýtať sa na to, či opakované návraty do minulosti („jatrenie starých rán“) majú aj iný význam, než len posilňovať status obete a páchateľa? Čo ak je ich pôsobnosť obmedzená a napriek šľachetnému úmyslu zmierenie nedocielia?
Ako nás upozorňuje Arendt a Nietzsche, isté riziko v hľadaní nápravy prostredníctvom vracania sa do minulosti (a k pôvodnému zraneniu) predstavuje snaha vôle pôsobiť do minulosti. „‚Bylo‘: toť, proti čemu skřípějí zuby vůle, toť její nejosamělejší smutek. Bez moci jsouc proti tomu, co jest vykonáno, dívá se vůle zle na všechnu minulost,“ súcitne narieka s vôľou Nietzsche. Je zavádzajúce myslieť si, že navracaním do minulosti sa táto minulosť mení. Vôľa prekračujúca svoju pôsobnosť chce totiž konať práve to – chce minulosť meniť. Kto niekedy netrpel týmto sebaklamom, pravdepodobne nie je človekom. No ak je podmetom vôle celá spoločnosť, toto očarovanie zdanlivou neobmedzenosťou vlastného chcenia môže byť pre spoločnosť ničivé. A to tak v prípade, že „chcieť naspäť“ budú páchatelia, ako aj v prípade, že o to isté budú usilovať obete.
Najskôr k prvému prípadu: Komentátori a komentátorky sa dokola pýtajú, kde sa berie príťažlivosť prieskumovo najúspešnejšieho česko-slovenského politika, ktorého svetonázor a jeho dôsledky pre väčšinové obyvateľstvo Česka sú vlastne také zlé. Možno jeho čaro pôsobí práve preto, lebo vie meniť minulosť. Aj súdy potvrdili, že v jednom prípade nie je tým, kým bol. Zmeniť minulosť má za následok to, že pri pohľade na ňu sa subjekt zachveje potešením – „tak to bolo a tak to malo byť“. Aká úľava, žiadna ďalšia diskusia o minulosti už nie je potrebná.
A k druhému prípadu, ktorý pochopiteľne súvisí s prvým: Obeť, ktorá si nárokuje náhradu ujmy, chce späť niečo, čo jej bolo nespravodlivo odňaté. Ale ak, ako hovoria feministky z Kolektívu milánskeho ženského kníhkupectva, o podmienkach odškodnenia (v prípade feministickej perspektívy odškodnenia žien, ktoré trpia rodovým útlakom) rozhoduje podľa vlastných kritérií spoločnosť, tak proces žiadania o náhradu ujmy a odškodňovanie môže pokračovať donekonečna. „Dobre vieme, že požiadavka na odškodnenie je taká neurčitá, pocit ujmy taký veľký, že satisfakcia nebude žiadnou satisfakciou, ak sa ňou nestane právo na nekonečné obvinenie.“
Mať právo obviňovať za spáchanú ujmu a byť volaná k zodpovednosti za jej spôsobenie je nutnou súčasťou zákona. S trvalým vedomím seba samých predovšetkým ako obetí či páchateľov sa však nedá žiť. Pohľad do minulosti si vynucuje premyslieť budúcnosť.
Autorka je socioložka.