Pitva ako protest

„Jsem mladý a bohatý; a jsem nešťastný, neurotický a sám. Pocházím z jedné z nejlepších rodin na pravém břehu Curyšského jezera, kterému se říká Zlaté pobřeží. Byl jsem vychován v měšťanské rodině a celý život jsem byl poslušný. Má rodina je značně zdegenerovaná, a i já jsem bezpochyby nanejvýš dědičně zatížený a poznamenaný svým prostředím. Samozřejmě mám i rakovinu, což vlastně jaksi přirozeně vyplývá z výše řečeného.“ Už od týchto úvodných slov je čitateľovi jasné, že sa stretáva s autorom, ktorý hrá otvorenú hru a už nemá čo stratiť. Karty na stôl. Fritz Zorn umiera na rakovinu, ktorá mu rozožiera kosti i dušu. Pod náporom bolesti, strachu a nenávisti sa snaží o posledné gesto odporu: o po­­ctivú pitvu. A ako to pri autopsii býva, jej cieľom je zistiť príčinu smrti.

Hľadanie vlastných vrahov

Prvá časť Zornovho autobiografického textu Mars (1977, česky 2016), ktorý sa vzpiera žánrovému zaradeniu (sám autor ho nazýva rôzne, od lekárskej správy po politickú esej), sa pokúša tieto príčiny pomenovať. Postupne nachádza niekoľko svojich „vrahov“ – rodičov, meštiacku spoločnosť, Curych, Švajčiarsko, Západ. Tí všetci prispeli k tomu, že sa zo Zorna stal neurotik neschopný ľudského kontaktu, akejkoľvek sexuálnej či politickej aktivity. Autorovo detstvo, dospievanie, univerzitné štúdia i učiteľskú kariéru sprevádza rovnaký pocit zmaru a osamelosti, ktorá podľa Zorna vyviera z švajčiarskej snahy o všeobecnú nivelizáciu, o potlačenie čohokoľvek živúceho a iného. V tomto ohľade sú zaujímavé aj jeho postrehy o politickom zmýšľaní jeho súčasníkov: „Přirozeně, že slovu ,dobrý‘ jsme se snažili vyhnout a namísto něj používali slovo ,pravicový‘, u nás ve Švýcarsku běžné.“ O politikoch sa dočítame, že „byli v principu úctyhodní, ovšem s jednou podmínkou: museli to být pravičáci. Čím pravicovější, tím líp, pak byli úctyhodní; čím víc doleva se vychýlili, tím byli horší. Měřítkem jakéhokoli politického hodnocení byli zlí komunisti: čím větší antikomunista, tím líp, čím silnější bylo podezření ze sympatií s komunismem, tím hůř.“

Najväčšia sviňa vo vesmíre

Niekoľko mesiacov po dokončení prvej časti, ktorá je jednou dlhou reťazou obvinení, sa Zorn k textu vrátil a pridal k nemu to, čo robí z Marsu výnimočnú knihu – prvok protestu. Za ten čas podstúpil nielen množstvo ožarovaní, ale aj dôslednú psychoterapiu, ktorá ho zanechala zúfalejšieho, ale o to odhodlanejšieho protestovať proti svojmu osudu. Tento nový postoj uvádza do kontrastu so svojim predchádzajúcim životom, s tým tridsaťročným „prehĺtaním sĺz“, ktoré viedli k zhubným nádorom, a ilustruje ho na príbehu Jóba, ktorý nie je schopný postaviť sa svojmu utlačovateľovi. Oplatí sa odcitovať celé: „Jób Hospodinu odpověděl: Máš pravdu. Uznávám, že jsi ten nejpodlejší, nejodpornější, nejbrutálnější, nejperverznější, nejsadističtější a nejhnusnější týpek na světě. Uznávám, že jsi despota, tyran a samovládce, který všechno zničí a zahubí. To je pro mě dostatečným důvodem uznat tě za jediného věčného Boha, uctívat tě a velebit. Ty jsi ta největší svině v celém Univerzu. Mou odpovědí na tuto skutečnost je, že se ti rád podrobím, že tě shledávám smysluplným a budu se tě snažit milovat. Tys vymyslel gestapo, koncentrační tábory a mučení; uznávám tedy, že jsi Největší a Nejsilnější. Jméno Hospodina budiž pochváleno.“

Tvorivý nihilizmus

Prechod od pasívnej obete k protestnému hlasu je zrejmý aj v zmene priezviska: pôvodné Angst (nemecky „strach“) si autor zmenil na Zorn („hnev“). Už sa nesťažuje, ale aktívne nabáda k zmene, prípadne deštrukcii všetkého, čo človeka zotročuje, kastruje, zneucťuje a zabíja. Jeho hnev smeruje hlavne k meštiackej spoločnosti, tomu „molochovi, který požírá vlastní děti a právě se chystá sežrat i mě“. Práve tento rozmer revolty spôsobil, že kniha po svojom vydaní v roku 1977 (Zorn sa ho nedožil, niekoľko mesiacov predtým chorobe podľahol) rezonovala najmä u švajčiarskej mládeže a rýchlo dosiahla kultový status.

Mars je však pre Zorna nielen bohom vojny, ale i tvorivej sily a nových počiatkov. To, čo z neho robí dielo, ktoré stojí za to čítať i dnes, po štyridsiatich rokoch, je jeho posledná časť – Rytíř, Smrt a Ďábel –, dopísaná tesne pred autorovou smrťou. V nej spája všetky predchádzajúce motívy do pôsobivej metafyzickej, respektíve teologickej úvahy o povahe individuality, pekle a vzťahu k Bohu. Jeho reflexie majú najmä v tejto časti blízko mysleniu rumunského filozofa Emila Ciorana, zmesi nihilizmu, prenikavých záverov a našťastie aj neotrasiteľného zmyslu pre humor. Zorn by asi s takou­to formuláciou nesúhlasil, ale – vďaka Bohu za takéto knihy.

Autor je publicista.