Mŕtvy uhol neviditeľnosti

Nedávno otvorený žilinský výstavný priestor Ciachovňa Arzenal hostil výstavu Aleša Čermáka [0] ↔ AiS&SiA a v tom istom čase bolo možné v galérii Plusmínusnula vidieť expozícii autorskej dvojice Anetta Mona Chişa a Lucia Tkáčová s názvom checkouT a Mania, aCt A saLvation. Obe výstavy pristúpili zo špecifických pozícií a rôznym spôsobom k téme neviditeľnosti. Bez ohľadu na to však možno medzi nimi nájsť niekoľko výrazných paralel.

Dron zvestovateľ

Videoprojekcia Aleša Čermáka v Ciachovni Arzenal bola mysticko­-politickým uvažovaním o drone ako o zvestovateľovi novej vizua­lity stroja, existujúcej nezávisle od ľudského pozorovateľa. Dron tu figuruje ako produkt cirkulácie, ktorá sa vymkla spod kontroly. Nestabilita je pritom koncentrovaná v určitých bodoch, kde dochádza k rozkladu každodennej skúsenosti, takže komerčný výrobok určený na rekreačné účely zhadzuje bomby ISIS a Hizballáhu, alebo ich protivníkov. Fotoaparát a smartfón sa stávajú zbraňami. A práve body asymetrie a intenzity z nej vyplývajúcej sú pre Čermáka zhubnými bunkami v geometrii štátnych aparátov vymedzenej osami x a y. Sú potenciálnym zdrojom násilia aj kreativity.

Objekty Lucie Tkáčovej a Anetty Mony Chişa v Plusmínusnula galérii boli modelovými štúdiami DIY neviditeľnosti: stan z textílie zachytávajúcej elektromagnetické vlnenia, na striebornom podnose dezert zo želatíny a moču autoriek, obsahujúci psychotropný muscimol zo zjedených muchotrávok, glitchové video na displeji mobilného telefónu zachytené na konároch s aplikovanými umelými nechtami, kvasená kapusta naložená v sklených skulptúrach v tvare hlavy. Autorky uvažujú o neviditeľnosti ako o privilegovanej a čoraz ťažšie dosiahnuteľnej pozícii. V jednotlivých inštaláciách výstavy ponúkajú nadnesené a sebaironické nástroje, ktoré majú neviditeľnosť urobiť dostupnejšou. Pohľad do výstavy je pohľadom do bizarného a pitoreskného, ale stále naliehavého sprievodcu prežitia v digitálnej apokalypse – v neudržateľnom pretlaku pohľadov.

Svet postviditeľnosti

Obidve výstavy kládli dôraz na ­sprievodný text ako na samostatnú a kľúčovú zložku. Bulletiny boli v oboch prípadoch zároveň exponátmi, ich jedinečnosť bola na výstave checkouT a Mania, aCt A saLvation podporená navyše ručným prepisom textu. Materiály sú až zarážajúco podobné: „Nástroje, ktoré kontrolujú viditeľný svet, sú neviditeľné. Žijeme vo svete postviditeľnosti, skutočný boj sa odohráva na poli, ktoré oči nevidia.“ (Chişa, Tkáčová) „Každá černá díra je obývána okem jediného zvířete. Všechny černé díry ústí do bodu akumulace coby ohniska kdesi za veškerýma očima.“ (Čermák) „Neviditeľnosť je mŕtvy uhol v našej racionalite, je to ústredňa extáz a excesov, enzýmov a endorfínov. Je to jediné miesto, z ktorého môžeme vykonať akúkoľvek konštruktívnu zmenu.“ (Chişa, Tkáčová) „Nerovnovážné pořadí vyplývající z chaosu v místech, kde je nestabilita – tam kreativní mutace umožňuje vznik nových forem a akcí → [chaoplexic ­warefare].“ (Čermák) „Oči sú vodivé a pritom slepé, vpúšťajú do nás ilúzie.“ (Chişa, Tkáčová) „Věříme svým očím, a proto nám každé světlo bez rozdílu připadá jako [pravda světa].“ (Čermák)

V eschatologicko­-poetickom, naliehavom jazyku autoriek a autora je prítomný rozpor: na jednej strane nás varujú pred nekritickým prijímaním „právd“, na druhej strane ich sami produkujú. Voľba takéhoto jazyka je pritom minimálne rovnako znepokojujúca ako obsahy, ktoré nám chce sprostredkovať. Obidva texty hľadajú vyjadrenia mimo sféru racionality a kauzality, príklon k miestam asymetrie, k paradoxu, k excesom. Zároveň obidve výstavy tematizujú hranicu medzi primitívnym a hypersofistikovaným, medzi brutalitou a jemnosťou. Aleš Čermák oba póly v texte a hlasovom komentári k videu explicitne popisuje ako paralelne existujúce vyjadrenia súčasnosti. Anetta Mona Chişa a Lucia Tkáčová ich fyzicky prepájajú v inštaláciách – sofistikovaná textília formuje na konároch najprimitívnejší možný prístrešok, požívanie moču s psychotropnými látkami odkazuje na tradičné rituály, ale moč je servírovaný ako dezert na striebornom podnose. Samotné vystavenie textu ako umeleckého objektu a súčasti výstavy môže byť vnímané ako forma jeho fetišizácie. Kryptické názvy oboch výstav komunikujú určitú tajomnosť a neprístupnosť. Ale nevytvára takýto únik od racionality novú dogmu, aj keď na inom mieste? Neuniká sa tu pred niečím, čo už celkom neplatí? Sú osi x a y stále jedinými nástrojmi moci?

Koniec antropocentrizmu?

V texte Situated Knowledges: The Science Question in Feminism and the Privilege of Partial Perspective (Situované znalosti. Otázka vědy ve feminismu a přednost částečné perspektivy, 1988) dekonštruuje Donna Haraway objektivitu vedy ako mocenský mechanizmus. Hoci sa veda v mnohých aspektoch dištancuje od náboženstva, reprodukuje jeho základnú stratégiu: autorita vedy je založená na jej objektivite a neutralite, teda na schopnosti pozerať sa z konkrétneho, ale nedefinovateľného bodu, ktorý garantuje absolútnu víziu. Táto pozícia umožňuje vidieť všetko odnikiaľ, a sám nebyť videný. Podrobovanie sveta prostredníctvom techno­-vedeckého pohľadu je istou formou jeho kolonizácie. Donna Haraway to prirovnáva k „triku božieho oka, ktoré ošukáva svet a produkuje pri tom technomonštrá“. Ako protiliek pred nedefinovanou absolútnosťou božieho­-vedeckého oka káže Donna Haraway o nutnosti hovoriť vždy z presne určenej pozície, priznať jej súradnice aj limity. Zviditeľnenie neutralizuje, ukotvuje, uzemňuje moc pohľadu odnikiaľ.

Výstavy checkouT a Mania, aCt A saLvation a [0] ↔ AiS&SiA tematizujú situáciu, kedy je božích očí nekonečne veľa a dívajú sa odvšadiaľ. Nie je ani jasné, či je pre ne dosť sveta. Ich stratégiou je rysovať svet do súradníc, a zároveň nepredvídateľne meniť polohu. Lokalizovať a vytvárať nerovnováhu. Dívať sa z neurčitého množstva pozícií, ktoré môžu byť niekedy neviditeľné a inokedy priznané. V takomto rozpoložení siahajú výstavy opäť po DIY asymetrií a DIY neviditeľnosti ako po nástrojoch rezistencie. Uvažujú nad dystópiami, ktoré čiastočne vzdorujú systému, ale aj vytvárajú inšpiratívnu pastvu pre jeho oči. Je tu ešte jedna linka. Obidve výstavy obracajú pozornosť k „techno­-monštrám“, ktoré pri takomto kontakte očí a sveta vznikajú. Tie sa zjavne od 80. rokov emancipovali. Prechod od človeka k posthumanite je vo výstave Aleša Čermáka ohlasovaný ako nezvratný, ale nie nutne katastrofický fakt. Ne­-ľudské vízie sú legitimizované ako rovnocenné, inšpiratívne aj nebezpečné. Takisto probiotické kultúry a psychotropné látky, prezentované na výstave Lucie Tkáčovej a Anetty Mony Chişa ako vnútorní spojenci pred vonkajším okom nepriateľa, komunikujú predstavu človeka ako ekosystému zloženého z ľudských aj neľudských prvkov. Ohlasovaný koniec antropocentrizmu by na tomto mieste mohol zafungovať ako pozitívny záver. Už len dúfať, že to nedopadne ako s koncom europocentrizmu, keď uznanie ne­-západných foriem myslenia, vnímania a organizácie išlo ruku v ruke s ich exploatáciou.

Autorka je kulturní antropoložka.