Oslobodenie žien

V roku 1867, keď vyšiel prvý zväzok Marxov­ho Kapitálu, medzinárodne organizovaná trieda pracujúcich diskutovala o prístupe žien k platenej práci. Na zjazde Prvej internacionály v Lausanne 1867 prišla k záveru, že pracujúci muž by mal dostávať za svoju prácu takzvanú rodinnú mzdu, teda mzdu, ktorou by uživil svoju manželku aj deti. Tejto ekonomickej politike zodpovedala aj konzervatívna rodinná politika: „Žena je na základe svojej fyzickej a mravnej prirodzenosti prirodzene povolaná k pokojným drobnostiam domáceho kozubu, tam je jej miesto.“ Toto jasné zotrvávanie v presvedčení o oddelení verejnej a súkromnej sféry v prípade Prvej internacio­nály stojí v príkrom kontraste k presvedčeniam tých socialistiek a socialistov z tridsia­tych rokov 19. storočia, ktorým Manifest komunistickej strany neskôr pririekol prívlastok „utopickí“ a ktorí – ako napríklad Anna Wheeler – sa usilovali o socializovanie ženskej práce v domácnosti aj výchovy detí.

Trieda a pohlaví

Vzťah zástupcov triedy pracujúcich a ich ideológov k problematike práce žien, ich zodpovednosti za domácnosť, vzdelávaniu a volebnému právu žien, bol po dlhé desaťročia nejednotný. V období medzi zánikom Prvej internacionály (1876) a vznikom Druhej internacionály (1889) však vznikli dva texty, ktoré nadlho predznamenali program hnutí pracujúcich: Žena a socializmus (1878, česky 1962) Augusta Bebela a Engelsov Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu (1884, česky 1949). Marxov Kapitál sa pre prístup hnutia pracujúcich k otázkam rodu ani pre prístup ženských aktivistiek k otázkam triedy určujúcim textom nestal.

Prečo tomu tak bolo? Na rozdiel od Marxovho Kapitálu uvedené texty podávali jasnejšie odpovede na aktuálne kladené politické otázky. Bebelov spis dal jasný návod na to, aký postoj má hnutie pracujúcich zaujať k hnutiu ženskému. Politické prvenstvo priradil triede, a nie pohlaviu a prehlásil, že ženská otázka je len jedným aspektom sociálnej otázky, teda ukončenia vykorisťovania, útlaku a chudoby. Predstavoval tak šablónu pre postup sociálnodemokratických strán združených v Druhej internacionále, okrem iného v boji za „všeobecné“ volebné právo s vylúčením žien. Engelsov Pôvod rodiny zase analyzoval postavenie žien v závislosti od rôznych ekonomických výrobných spôsobov a sformuloval pomerne jasnú víziu oslobodenia žien. Hoci Engels odpísal historické aktérstvo žien, keď uvádza, že zánik matriarchátu predstavuje „svetodejinnú porážku ženského pohlavia“ (a otvára tak cestu pre iný historický subjekt, proletariát), pre mnohých bol vítaným jeho ekonomický determinizmus. Oslobodenie žien Engels podmieňuje rozvojom technológie a tým, že začnú pracovať mimo domácnosti, najmä v priemysle. Pôvod rodiny sa tak mohol stať nielen obhajobou kolektivizovania práce v domácnosti a opatrovateľskej práce, ale aj štátnosocialistického produktivizmu v päťdesiatych rokoch 20. storočia.

Pri istej miere zjednodušenia možno povedať, že k Marxovmu Kapitálu sa z feministického hľadiska pristupovalo dvojako. Jednak sa identifikoval jeho explicitný obsah týkajúci sa žien a skúmali sa implicitné metafory v texte. Druhé – obsiahlejšie – podujatie tvoria diskusie o povahe triedneho vykorisťovania a rodového útlaku, a to predovšetkým diskusia o nadhodnote a tiež o dualite patriarchálneho a kapitalistického systému. Je pritom zrejmé, že toto druhé podujatie sa neobmedzuje na skúmanie Kapitálu, ale pracuje s Marxovou kritikou politickej ekonómie ako takou a jej ďalším rozvíjaním v marxistickom myslení. Oba typy skúmania sa rozvinuli vlastne až s vyjasňovaním si ideologických pozícií jednotlivých prúdov druhej vlny feminizmu v západnej Európe a Spojených štátoch amerických a následne tiež so vznikom akademickej feministickej politickej teórie, ktorá podrobovala kanonické diela „veľkých bielych mužov“ novej kritike.

Ženy a práca

Na marxizme ako takom môže feministkám konvenovať, že marxizmus ako filozofia ľudskej prirodzenosti je filozofiou antiesencialis­tickou – zdôrazňuje totiž ústrednú rolu práce v produkcii ľudskej subjektivity. Jadrom sporu sa však pre feministky stáva, čo chápe Marx (a marxizmus) pod prácou a do akej miery – a či vôbec – je možné pod marxovské chápania práce podradiť činnosti, ktoré vykonávajú prevažne ženy v súkromnej sfére.

V prvom zväzku Kapitálu Marx uvažuje o ľudskej práci ako o prostriedku vymanenia sa z nutnosti prírodných procesov: „Včela stavbou svojich voskových buniek zahanbí nejedného človeka – staviteľa. Ale aj najhorší staviteľ sa od samotného začiatku odlišuje od najlepšej včely tým, že skôr ako začne stavať bunku z vosku, postaví ju v svojej hlave.“ Nie je však predstava staviteľa len figúrou produktívne pracujúceho človeka­-muža, a nie reproduktívne pracujúcej ženy? Podľa Mary O’Brien, autorky knihy The Politics of Reproduction (Politika reprodukce, 1981), uvedené Marxovo prirovnanie fakticky vylučuje spod pojmu práce reproduktívnu prácu žien, ktorá nie je vždy vôľová. Žena svojou prácou vonkoncom nemôže vytvoriť dieťa, aké si pred začatím tejto práce vedome predstavila.

Ak uvedený prístup tvrdil, že Marx nepodáva žiadne vysvetlenie reproduktívnej práce žien, či ju dokonca za prácu vôbec nepovažuje, tak účastníčky diskusie o práci v domácnosti v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch už kládli otázky vo vzťahu k tejto práci vo vnútri marxovských kategórií. Jadrom tejto diskusie sa stal problém, či práca žien v domácnosti vytvára výlučne úžitkové hodnoty, alebo či vytvára aj hodnotu, a teda aj nadhodnotu. Predstaviteľky Hnutia za mzdy za prácu v domácnosti tvrdia, že reproduktívna práca žien je v skutočnosti produktívna a potrebná pre produkciu nadhodnoty. Ak bola táto skutočnosť vďaka romantizácii a idealizácii rodiny zahmlievaná, tak je ju potrebné zviditeľniť prostredníctvom mzdy ako hlavného nástroja začlenenia indivíduí do kapitalistického systému.

Podobne sa vo vnútri marxovských kategórií pohybovali socialistické a marxistické feministky druhej vlny, ktoré – súc samy rozkročené medzi novou ľavicou a hnutím za oslobodenie žien – sa usilovali pochopiť systémy triednych a rodových (a aj rasových) nerovností ako systémy autonómne, no navzájom prepojené. Hoci podľa predstaviteľky teórie duálnych systémov Heidi Hartmann neexistuje čistý kapitalizmus (verejná sféra výroby, v ktorej pôsobí kapitalistické vykorisťovanie) ani čistý patriarchát (súkromná sféra rodiny, v ktorej pôsobí sexistický útlak žien), analyticky sú tieto dva systémy oddelené a nie je medzi nimi žiadne nutné spojenie. Podľa Hartmann nám nič neposkytuje záruku, že sa patriarchálny kapitalizmus po úspešnej socialistickej revolúcii nepretransformuje do patriarchálneho socializmu.

Potreba filozofie dejín

Hoci sa dnes diskusia o duálnych systémoch (ani nehovoriac o tých teoretičkách, ktoré navrhovali teórie nie dvoch systémov, ale jedného, ako napríklad Lise Vogel či Iris ­Marion Young) považuje za obstarožnú a príliš teoretickú, jej stopy nás sprevádzajú neustále. Odvrátenou stranou rezignovania na komplexné sociálne teórie, ktorých organickou súčasťou by bolo pochopenie rodových nerovností, je totiž prevaha deskriptivizmu či nanajvýš tvrdenia o tom, že systémy kapitalistického vykorisťovania a rodového a rasového útlaku sú navzájom prepojené, pretínajú sa či sa navzájom artikulujú. Feministická a intersekcionálna teória tak síce uznáva komplexnosť vzťahov vykorisťovania, útlaku a nadvlády, no presnejšiu povahu tejto komplexnosti skôr konkrétne opisuje v prípadových štú­diách, než by o nej teoretizovala napríklad na úrovni filozofie dejín.

Myslím, že práve v tom, či dané feministky pracujú s historicko­-materialistickou filozofiou dejín, alebo nie, spočíva dnes otázka po dedičstve Marxovho Kapitálu vo feminizme. Línia feministického myslenia, ktorá na predošlú otázku odpovedá áno, sa bez veľkej pozornosti, ale kontinuálne rozvíjala pod hlavičkou materialistického feminizmu za prispenia dnes už sedemdesiatničiek ako Rosemary Hennessy či Martha E. Gimenez. Bude zaujímavé sledovať, či v dnešnej domnelo pokrízovej dobe tento typ teoretických analýz získa ďalšie pokračovateľky.

Autorka je socioložka.