Finálna kritika liberalizmu?

Hneď na začiatku je nutné uviesť, že kniha Ondřeja Lánskeho Je třeba zavrhnout liberalismus? nastoľuje nanajvýš relevantné problémy – nedostatky v sociálnom ocenení, kritiku liberálneho atomizmu či kritiku eurocentrizmu. Publikácia má však niektoré nedostatky. Tým hlavným je, že autor akoby napísal knihy tri.

Chybná stratégia

Autor sa pokúsil spojiť kritiku nedostatočného ocenenia v oblasti práce, využívajúc pritom teóriu uznania Axela Honnetha, s kritikou liberalizmu – zvlášť vo verzii Johna Rawlsa – a taktiež s filozofiou oslobodenia, ťažko však nadobudnúť dojem, že sa to podarilo. Naopak, kľúčové metodologické východisko práce, teda Honnethova teória uznania, autorovi zo záverečnej časti takmer úplne vypadlo. Rovnako tak postaviť medzi Johna Rawlsa a neoliberalizmus znamienko rovnosti je viac než problematické. Možno uviesť viaceré protiargumenty, ak by sme však mali brať ako bernú mincu samotného Rawlsa a jeho „testament“ Právo národů (1999, česky 2009), tak ten uvádza: „Libertarianismus nespojuje svobodu a rovnost způsobem, jakým to dělá liberalismus; schází mu kritérium reciprocity a dovoluje, posuzováno podle tohoto kritéria, přílišné sociální a ekonomické nespravedlnosti. Libertariánské zřízení by nemělo stabilitu ze správných důvodů…“ Aj keď, samozrejme, neoliberalizmus a libertariánizmus nie sú ekvivalenty, z dikcie Rawlsovho textu je jasné, že súčasná politika neoliberalizmu nekorešponduje s jeho chápaním spravodlivosti. Rawls k tomu totiž uvádza viacero klasických sociálnodemokratických predpokladov, ktoré sú nevyhnutné pre „stabilitu zo správnych dôvodov“. Sú to napríklad určitá rovnosť, zvlášť vo vzdelávaní a odbornej výchove, alebo patričná distribúcia príjmov a bohatstva: všetkým občanom musia byť zaručené všeobecne použiteľné prostriedky, ktoré sú potrebné k tomu, aby mohli zmysluplne a efektívne využívať svoje základné slobody; všetkým občanom je zaručené poskytovanie základnej zdravotnej starostlivosti; spoločnosť má plniť rolu zamestnávateľa poslednej inštancie pomocou ústrednej alebo miestnej vlády či pomocou iných sociálnych a ekonomických opatrení.

Prečo Lánský nezvolil presvedčivejšiu a zrejme aj jednoduchšiu stratégiu? Napríklad spracovať Honnethovu kritiku Rawlsa, ak už si zvolil jeho teóriu ako metodologické východisko. Autor zrejme má pravdu v tom, že Rawlsova teória do veľkej miery vyjadruje „európsku modernu“, avšak podstatnú časť Rawlsových ideí predsa zdieľa i Honneth. Naviac, ten sám seba taktiež nemá problém označiť za ľavicového liberála (s víziou demokratického socializmu), ako to urobil napríklad v Prahe v januári tohto roku v Goetheho inštitúte. Samozrejme, aj na tomto mieste by bolo potrebné viac dodať k tomu, čo presne pod takýmto označením Honneth myslí; predsa len, rozdiel medzi Honnethom a Rawlsom častokrát spočíva nie v záveroch, ale v zdôvodneniach, v spôsobe legitimizovania jednotlivých stanovísk. Ak chcel teda autor „rozbiť“ Rawlsa pomocou teórie uznania, prečo nesiahol po Honnethovom opus magnum, knihe Das Recht der Freiheit (Právo svobody, 2011), ktorá sa hneď v začiatku vysporiadava s takzvanou „ideal theory“, a teda de facto predovšetkým s Rawlsom? Bolo by zaujímavé, ak by Lánský rozvinul práve Honnethovu kritiku Rawlsa, a tým systematickejšie prepojil prvú a druhú kapitolu knihy.

Kritická teória spoločnosti

Takisto záverečná časť knihy uvažuje predovšetkým o spore medzi liberalizmom a Enriquem Dusselom a jeho filozofiou oslobodenia. Autor chce vychádzať z kritickej teórie spoločnosti. Prečo sa preto nezameral napríklad na kritiku Frankfurtskej školy? Je predsa známa Dusselova kritika Habermasovej interpretácie moderny. Naviac Honneth do veľkej miery akceptuje Habermasovu interpretáciu, za čo je nezriedka kritizovaný. V niektorých relevantných bodoch sa od nej síce odpútava a tým ponúka priestor pre „globálne“ otvorenie sa kritickej teórie, avšak sám Honneth v tomto ohľade mnohé nespravil. V súvislosti s tým sa zdá, že Lánský správne prideľuje Honnethovi kľúčovú rolu pre otvorenie sa kritickej teórie postkoloniálnemu diskurzu, avšak nijako to nevy­užíva na zrelevantnenie Dussela pre kritickú sociálnu teóriu. Tým by sa Lánskemu otvorilo prepojenie prvej a tretej kapitoly a kniha by nadobudla systematický ráz, o ktorý autorovi zjavne išlo. Domnievam sa totiž, že v tých dôležitých momentoch – tematizovaných autorom – by sa Honneth postavil skôr na stranu Rawlsa než Dussela.

Na záver možno poznamenať, že navzdory nasledovaniahodnému úmyslu autora „oslobodiť nás“ predovšetkým od ekonomických determinantov a „paradoxov“ individua­lizácie a taktiež autorovej nespochybniteľnej erudovanosti, nepodarilo sa mu presvedčiť ani o vyčerpanosti Rawlsovej teórie, ani o relevantnosti „skúsenosti“ Latinskej Ameriky pre naše „európske oslobodenie“. Každopádne, keďže ide o prvý knižný počin autora, je možné predpokladať, že v prípade, že sa vyhne viacerým metodologickým nedostatkom, v nasledujúcich textoch sa mu podarí presvedčivejšie „dekolonizovať“ nielen kritickú teóriu, ale i eurocentrizmus ako taký, ktorý bezpochyby stále panuje na európskych filozofických pracoviskách.

Autor je filosof, působí v Institutu politologie Prešovské univerzity.