Preč s „rudým“ človekom?

Nezávislý súbor zväčša fyzického a tanečného divadla Spitfire Company oslávil v prvej polovici septembra desaťročie svojho pôsobenia svetovou premiérou dramatizácie románu vypovedajúcom o osude sovietskeho človeka držiteľky Nobelovej ceny za literatúru Svetlany Alexijevič Doba z druhé ruky (2014, česky 2015) s podtitulom Konec rudého člověka. Sila divadelnej adaptácie Konec ­- ­- ­- člověka. Doba z druhé ruky ide ruku v ruke so strhujúcim obsahom mimoriadnej literárnej predlohy, ktorá prostredníctvom desiatok rozhovorov zachytáva spovede a názory občanov Ruska v období rozpadu komunistického režimu a sovietskeho impéria s nastupujúcim kapitalizmom deväťdesiatych rokov. Miřenka Čechová a Petr Boháč približujú text českému divákovi postdramatickou formou a k ich výročnému predstaveniu vyberajú pálivé témy, ktoré rezonujú i v súčasnej spoločnosti nášho geografického kontextu.

Teplákový šmrnc

Na jednej strane nenaplnené očakávania po rozpade Sovietskeho zväzu a s tým súvisiace pocity márnosti, rozčarovanie, sentiment a nemožnosť adaptovať sa na premeny hodnôt. Na druhej strane priebojnosť za blahobytom a samota v boji o úspech, prebudenie sa k neistote, problematika ženského postavenia či stiahnutie sa k nacionalizmu a rasizmu, aby sa človek opäť aspoň kúskom mohol vrátiť k sile náležiacej veľkej skupine, ako tomu v minulosti bývalo. Komplexnosť vybraných tém je obsiahnutá na scéne obdobne ako u Alexijevičovej – formou dekompozície tradičného modelu jednej dejovej linky na jednotlivé mikropríbehy. V desiatich kapitolách ich na scéne divákom približuje symbolicky česko­-slovensko­-ruské desaťčlenné obsadenie, známe už predošlou spoluprácou so Spitfire Company. Deväťdesiatkový teplákový šmrnc a spôsoby sú to prvé, čo útočí na pozornosť publika spoločne s obdobne vizuál­ne ladeným klasickým hudobným zoskupením Jana Kučeru. Všadeprítomnosť režiséra, ktorý ako prvý vstupuje na javisko a nastavuje hranice hry, či z vyhradenej „rudej“ stoličky na bočnom pódiu sleduje a opravuje technické stránky inscenácie, odkazuje na predošlú tvorbu spoločnosti, napríklad Constellations I. – Before I Say Yes (2016), kde hrali dohľad režiséra (jeho oko), ako aj živý orchester obdobne podstatnú úlohu.

Inscenácia je okrem náhľadu na myslenie minulosti aj akousi retrospektívou divadelnej tvorby súboru. „Symfónia hlasov“ obyčajných ľudí je typicky pre Čechovú a Boháča preklenutá niekoľkými vrstvami – tancom, prvkami fyzického divadla, ako aj intenzívnym hudobným sprievodom a nahrávkami predčítaných úryvkov, ktoré znejú éterom, vyvolávajú v publiku empatiu a vcítenie sa do jednotlivých monológov a situácií. Nutné porovnávanie sa a vzťahovanie svojho prežívania na predvádzanú „skutočnosť“ iba ukazuje adekvátnosť konceptualizácie vybraných tém.

Atrakcionizmus

Zámerná mnohosť podnetov divákom nedá ani chvíľu oddychu a núti do pozorného vnímania diela všetkými zmyslami – ako to ostatne vyžaduje i dnešný spôsob života. Dôraz je však kladený na text, ktorý sa rôzne premieňa skrz tanec, fyzickosť, vizuálne podnety a hudbu, pričom nad nimi ďaleko dominuje. V jednu chvíľu sledujeme pohybovú etudu troch tanečníkov v nadrozmerných maskách, v druhú zase kuchynské pohybové dialógy medzi účinkujúcimi, ukazujúce, čo nám po prvotnom nadšení a očakávaniach zo zmeny ostalo. Celková abstraktnosť a minimalizmus predkladaných obrazov bojuje s konkrétnosťou slov z nahrávok i s konkrétnosťou otáčavej drevenej konštrukcie, ktorá funguje ako perfektné prepájanie jednotlivých kapitol.

Akýsi vrchol prichádza pri zjednotení všetkých na javisku v homogénnu masu, kolektívne vedomie, konajúce a skandujúce bez ohľadu na orientáciu či náladu jednotlivcov. Odkrýva sa povaha spoločnosti presahujúcej obdobie po rozpade Sovietskeho zväzu až do súčasnosti. Drsnosť prejavu a rozlievanie čapovaného piva, ktoré divákom servíruje tehotná bezmenná občianka, rasistické narážky, vyzývanie publika a akrobatické kúsky s vyčesanou kóliou cvičia zároveň prihliadajúce publikum. Svoje hranice nachádzame pri premene konštrukcie v pivničný priestor, ktorý doslova priklincuje neželaných ľudí do dreveného hrobu.

Práve konzum, lacnosť, veľkosť a sila más, či na druhej strane osamelosť a vydelenosť, ilustrované na týchto okamihoch, sú v akorde s výberom priestoru. Čechová a Boháč pracujú v náznakoch, využívaním scénografie, čo vo zvolenom priestore ponúka veľa možností. Zasadenie v bývalej tržnici Jatka 78 v pražských Holešoviciach posilňuje atmosféru inscenácie. Sila zobrazovaného funguje nezávisle, sama za seba, ale aj ako ucelený obraz o základoch myslenia v súčasnom Rusku.

Cena za zrozumiteľnosť a jednoznačnosť

Doposiaľ najväčší projekt Spitfire Company oslovuje široké spektrum ľudí, a to je zároveň jeho silou aj krehkým bodom. Zvolená forma skvelo pripodobuje súčasnosť, avšak svojou univerzálnosťou, ľahkou zrozumiteľnosťou a jednoznačnosťou interpretácie dramatizovaného podania sú vybrané témy dotknuté len jemne, nereflektujú odlišnosti medzi desaťročiami a na rozdiel od románu Svetlany Alexijevičovej predstavenie nepomáha súčasného človeka pochopiť. Je len jeho zobrazením. Kým tvorcovia projektu námet vybrali na základe ambície pripomenúť týmto zobrazením udalosti deväťdesiatych rokov, ktoré ovplyvnili aj český spoločenský diskurz a formovali nálady a úzkosti, v ktorých žijeme, vyňali z nich ich politický kontext. Dôvody dôležitosti týchto politických tém, ich históriu, odlišnosti a podoby s porevolučným sovietskym životom. Za inscenáciu ostatne hovorí názov, z ktorého pôvodného znenia Konec rudého člověka ostalo v strede prázdne miesto označené troma pomlčkami, ktoré si každý môže (v rámci univerzality a neutrality celku) za seba radšej dosadiť sám.