Boľševičky a/alebo feministky?

Písanie o ruskej revolúcii v roku 1917 so sebou prináša problémy. Nielenže sa týmto písaním a pripomínaním vzťahujeme k protirečivej historickej udalosti, od ktorej sa bude odvodzovať raz nevyhnutnosť jej vyústenia do stalinistického teroru alebo potom zase oprávnený boj za politickú hegemóniu proletariátu. Vzťahujeme sa aj k udalosti, ktorej obraz sa maľuje raz celkom bez žien alebo sa im v ňom dáva istá rola len vo vybraných momentoch. V nich však ženám chýba politická determinovanosť, sú to osoby bez cieľov aj osoby, ktoré je ťažké kontrolovať. Michal Reiman a kolektív v knihe Zrod velmoci (2013) napríklad uvádzajú, že ženy, ktoré 23. februára (8. marca) 1917 nahneval nedostatok chleba v obchodoch, sotvačo vedeli o symbolike Medzinárodného dňa žien. Kým socialisti oslavovali, ony boli donútené hľadať možnosti nasýtenia seba a svojich rodín, a tak to mali byť vlastne nepolitické potreby, čo iniciovalo Februárovú revolúciu. Problém s písaním o ruskej revolúcii však má aj na rod (gender) scitlivená historiografia. Kniha Gisely Bock Ženy v evropských dějinách (2000, česky 2007), ktorá je – domnievam sa – najlepšou dostupnou preloženou knihou o dejinách žien, napísanou z kritickej feministickej perspektívy, Októbrovú revolúciu rámcuje nástupom povojnových diktatúr a vlastne ju považuje za ich súčasť. Toto tvrdenie je pritom podstatne odlišné od tvrdenia americkej historičky a feministky Karen Offen o tom, že práve odmietnutie revolučných návrhov boľševikov sa stalo hlavným bodom programov autoritárskych hnutí nastupujúcich v dvadsiatych a tridsiatych rokoch v Európe.

Proti individuálnej a egoistickej rodine

Cestu zo zovretia uvedených interpretačných rámcov ukazuje bohatá feministická historiografická produkcia, rozvíjajúca sa hlavne od sedemdesiatych rokov 20. storočia, a aj jedna z jej maxím, ktorú vyjadruje historička Rochelle Goldberg Ruthchild: „Povedomie o ženách a rode nie je vec politickej korektnosti. Ide o presnosť.“ Z implicitného sporu medzi Bock a Offen (a aj z len začínajúcej sa českej diskusie o prínosoch revizionistického feministického skúmania štátneho socializmu) však možno usúdiť aj to, že sa naviac hrá aj o ozrejmovanie si dejinných rámcov, prostredníctvom ktorých chápeme dnešok a nedávnu minulosť. O to náročnejšiu úlohu preto objasňovanie si významu Októbrovej revolúcie predstavuje aj pre feministky.

Namiesto pripomenutia udalostí, kedy boli ženy „pri tom“, sa sústredím na tri problémové okruhy, ktoré zvýznamnenie rodu (genderu) pre revolucionárky a revolucionárov predstavovalo. V prvom rade je to organizácia rodinných vzťahov a širšia revolučná ideológia týkajúca sa rodu. Podľa historičky Wendy Goldman bol prvý zákon o rodine z roku 1918 príkladom najpokrokovejšieho rodinného a rodového zákonodarstva v dovtedajších dejinách vôbec. Štát sa v rodinných veciach usiloval zbaviť cirkev akejkoľvek pôsobnosti – zároveň sa so vznikom civilných matrík stal právne uznávaným len občiansky sobáš. Uľahčil sa prístup k rozvodu – ten už bolo možné urobiť bez zdĺhavého konania a bez udania dôvodov, na jednostrannú žiadosť jedného z manželov. Rozvedení manželia boli povinní vyplácať si v prípade potreby navzájom výživné. Zrovnoprávnilo sa postavenie detí – rovnaké práva mali deti narodené v manželstve aj mimo neho, čím sa zároveň rozvoľnilo puto medzi manželstvom a rodinou. V roku 1920 boli najmä na popud lekárov a trestných právnikov legalizované interrupcie.

Rovnako dôležitá bola legislatíva týkajúca sa pracovných podmienok a najmä ochrany pracujúcich matiek. Jedným z prvých dekrétov Rady ľudových komisárov bol dekrét zavádzajúci osemhodinový pracovný čas. Ochranná pracovná legislatíva zameriavajúca sa na ženy (predovšetkým zavedenie platenej materskej „dovolenky“) do veľkej miery vychádzala z teoretických prác Alexandry Kollontaj, ktorá od októbra 1917 do marca 1918 pôsobila ako ľudová komisárka pre sociálne záležitosti, neskôr ako organizátorka pracujúcich žien a veľvyslankyňa. Kollontaj rozvíjala engelsovskú myšlienku emancipácie žien prostredníctvom produktívnej, platenej práce. Zároveň však jasne artikulovala, že rodenie detí je dôležité pre ekonomiku a ako také má byť prostredníctvom kolektivizácie starostlivosti o deti – bodu, ktorého dezinterpretáciu ako „kradnutie detí rodičom“ sama autorka predvídala – podporované. Keď však Kollontaj vo svojich návrhoch kritizovala otrockú prácu, ktorú ženy vykonávajú najmä v domácnosti, neusilovala sa o kultivovanie antagonizmu medzi mužmi a ženami. Myšlienku možného prerozdelenia práce v domácnosti medzi ženu a muža vniesol do diskusie Vladimír Iľjič Lenin v známom rozhovore s Clarou Zetkin z roku 1920, keď kritizoval malomeštiactvo mnohých komunistov.

Pôsobnosť legislatívy však bola obmedzená nedostatočnými finančnými zdrojmi štátu v občianskej vojne, rastúcou nezamestnanosťou žien, malou podporou politík najmä medzi vidieckym roľníckym obyvateľstvom a obrovským počtom tzv. bezprizorných detí. Zákon z roku 1936, ktorý okrem iného zakázal interrupcie a sťažil rozvod, znamenal koniec uskutočňovania vízií o nahradení rodiny a jej mechanizmov útlaku štátom – či povedané s Alexandrou Kollontaj – koniec úsilia o nahradenie „individuálnej a egoistickej rodiny veľkou a všeobecnou rodinou pracujúcich“.

Proletárky a proletári

Druhú zásadnú problematizáciu predstavuje otázka revolučného subjektu a miesta žien v ňom. To, že členkami boľševickej strany boli aj ženy, je neodškriepiteľná skutočnosť. Podľa Barbary Clements ženy tvorili desať percent strany počas revolúcie v roku 1917 (približne dva a pol tisíc žien), pričom do roku 1921 počet žien v strane vzrástol na tridsaťtisíc. Len veľmi malý zlomok z týchto žien dosiahol na špičky mocenskej hierarchie; v exekutíve pôsobila len Kollontaj a Nadežda Krupská, ďalšie súdružky pôsobili v ženskom oddelení strany, Ženoddele (Inessa Armand, Alexandra Arťjuchina), v národných straníckych organizáciách (Elena Stasova, Jevgenija Boš) či v novinách (Konkordia Samojlova).

Zásadnou sa stala otázka, ako agitovať medzi ženami a získavať ich pre revolučný projekt. Na teoretickej úrovni straníci aj straníčky uznávali nedeliteľnosť proletariátu (so svojou úlohou revolučného predvoja) a istú slasť z toho, že v strane sa človek stane, ako doslova píše Kollontaj, „malým kolieskom mocného stroja“. „Nijaké osobitné organizácie komunistiek!“ diktoval Lenin Clare Zetkin. Zároveň však existovalo uznanie pre to, že ženy sú istou špecifickou skupinou a vyžadujú oslovovanie, ktoré bude brať ich rod do úvahy. S týmto vedomím už v novembri 1918 vystúpil Lenin na prvom zjazde robotníčok a roľníčok. Organizáciou, z ktorej mali vychádzať všetky praktické snahy o organizovanie žien, bol v rokoch 1919 až 1930 tzv. Ženoddel, ženské oddelenie sekretariátu Ústredného výboru Komunistickej strany Ruska (resp. Všezväzovej komunistickej strany). Boľševičky a boľševici robili všetko pre to, aby sa vymedzili voči prílišnému zdôrazňovaniu pohlavia na úkor triedy, teda feminizmu, považovanému za „buržoázny“. Keď neskôr chceli oslabiť Ženoddel, ktorému sa za svoju desaťročnú činnosť podarilo zvolať na svoje konferencie státisíce žien a propagovať tak komunistickú emancipáciu žien, nazvali ho feministickým.

Buržoázny feminizmus?

Ako je zrejmé, boľševické či komunistické chápanie tzv. ženskej otázky sa jasne vymedzovalo voči tzv. buržoáznemu feminizmu. Toto ostré delenie „priviezla“ do Ruska Alexandra Kollontaj, v tomto smere oddaná žiačka pôvodkyne doktríny o jasnom oddelení uvedených dvoch ideológií, Clary Zetkin. Nemohlo ísť pritom o socioekonomické vymedzovanie sa dvoch skupín žien – medzi boľševičkami bolo veľa príslušníčok socio­ekonomickej strednej triedy, teda „buržoázie“. Toto oddeľovanie sa týkalo ideológie a najmä politickej stratégie. Bolo prevažne rétorické, hoci Kollontaj sa napríklad v roku 1917 neštítila ani sabotovať stretnutia petrohradských občianskych ženských organizácií.

Boľševičky však s („buržoáznymi“) feministkami, členkami mnohých ruských organizácií bojujúcimi najmä za volebné právo žien, prístup k vzdelávaniu a občianske práva rovnako dlho ako ich kolegyne na tzv. Západe, zdieľali možno viac, než by chceli. Napríklad v marci 1917, po Februárovej revolúcii, za volebné právo žien argumentovala tak Kollontaj v novinách Pravda, ako aj tridsaťpäť až štyridsaťtisíc žien v uliciach Petrohradu.

Aj podrobnejšie čítanie textov boľševičiek, ako bola napríklad Kollontaj, nás nenecháva na pochybách, že ak je – podľa dikcie historičky Karen Offen – feminizmom načúvanie hlasom žien, nespokojnosť s rodovou nespravodlivosťou a vystúpenie proti nej, tak tieto revolucionárky boli feministky.

Je toto označenie boľševičiek za feministky – v úzkom zmysle slova tvrdenie anachronické – v niečom dôležité? Myslím, že áno. Umožňuje možno s menšou predpojatosťou hľadať v textoch a konaní ruských revolucionárok spojivá minulých a dnešných emancipácií – nech už nimi sú voľná láska ako „okrídlený eros“ alebo pomoc straníčok revolučným robotníčkam pri formulovaní ich zjazdových prejavov.

Autorka je filosofka a feministka.