Přestože je slovenský Fest Anča v první řadě mezinárodní přehlídkou zaměřenou na současnou animaci, jeho dramaturgie se obrací i do minulosti. Jedna z letošních programových sekcí sledovala, jak se do animované tvorby promítly různé formy propagandy za posledních sto let.
Na prelome júna a júla sa v Žiline v priestoroch Stanice Žilina-Zárečie, Novej synagógy a Bábkového divadla konal už jedenásty ročník festivalu animácie Fest Anča. Oproti minulým ročníkom, ktoré zastrešovali skôr národné témy, priniesol – v sekcii Fokus – prekvapivý vhľad do animovanej tvorby tým, že sa sústredil na propagandu v animácii v poslednom storočí. Prepojenie s ideológiou predstavoval od krátkometrážnej tvorby až po celovečerný film, od animácií z Latinskej Ameriky až za hranice Európy. Nezabudol pritom pripomenúť 25. výročie slovenskej animácie.
Sila v súdržnosti
Animovaný film dnes znovuobjavuje svoj potenciál na propagandistické účely a ruku v ruke s týmto trendom dramaturgia festivalu ponúkla trefný pohľad na vplyv médií na verejnú mienku. Špeciálny fokus na propagandu poskytol divákom reflexívny a pružný nástroj na uvažovanie o opačných možnostiach zdôrazňujúcich antipopulizmus či boj proti šíreniu a normalizácii nacionalistickej rétoriky. Zo siedmich tematických blokov vyniklo hlavne pásmo animovaných filmov do tridsiatich minút z obdobia od studenej vojny po súčasnosť, dotknutú krízou hodnotových zmien v spoločnosti. Propagandu predkladá predovšetkým v dvoch smeroch: podľa techniky práce s dejovou líniou a so slovom, ktorému je vo všetkých prípadoch animácia podriadená.
Československý čiernobiely krátkometrážny film Brigáda (1950) Zdeňka Milera a Eduarda Hofmana je zámerným holdom vtedajšej dobe. V duchu titulkov „bez práce nie sú koláče“ sa pohybuje na hrane rozprávky, zobrazujúcej šťastných socialistických pracovníkov so spevom kráčajúcich za prácou. Naproti tomu Športová súťaž v lese (Erdei sportverseny, 1952) od maďarského Gyulu Macskássyho predkladá ideológiu sily v súdržnosti podprahovo, na druhej koľaji so zobrazovaným príbehom lenivého prasiatka a športového dňa zvieratiek v lese. Výborne pracuje s animáciou a určitou groteskou dánska produkcia. Aj snímka Niečo o Severe (Noget om Norden, 1956) mala podporiť spoluprácu a byť ukážkou vzájomnosti medzi severskými krajinami, ktorým sa darí jedine vtedy, keď spolupracujú všetky. Veď predsa „Fínsko má nádherné jazerá, Island má dobrú vlnu… a aj v Dánsku je to v pohode“.
Bez klietky Únie
Na podobné krátkometrážne filmy dnes nadväzuje aj súčasná propagandistická tvorba. „Animované video – história v kocke“ je, zdá sa, novým formátom turistického, ale aj národnobuditeľského PR krajín (Animovaná história Poľska, Animowana historia Polski, 2010, Rodná krajina – 3D maďarská história, Szózat – magyar történelem, 2015, a ďalšie). Kým ostávame pri zámernej propagande formou animovaného filmu či klipu, drsný komentár na nedávne rozhodovanie Britov o zachovaní Británie v EÚ metaforicky zobrazuje film strany UKIP Bez Únie nám bude lepšie (We’re Better Off Out, 2016). Vďaka prostriedku personifikácie je animácia výstižným a vtipným médiom, ktorým sa dá ľahko ovplyvniť divákov bez vedomia o zložitosti politickej situácie. Abstrahuje až na atraktívne jednoduchú symboliku nosníc vajec v klietke – ktorým cez otvorené okno na slnkom zaliatu lúku nebráni vyjsť von nič okrem hlasu z reproduktora, ktorý ich hudbou a správami o počasí negatívne stimuluje. Múdre sliepky úspešne prekonajú klam a v dvojminútovom videu za svojím vodcom vystúpia z klietky za šťastím. V tomto prípade za šťastím bez klietky Únie.
Za hranicami slova
Retrospektívna sekcia ostáva bez záveru, aj keď s dôrazom na využitie animácie v oslavách najrôznejších politických režimov, a to od nacionalistických a krajne pravicových až po nanebonosenie kapitalizmu. S pomalým prechodom do súčasnosti sa však festival mimo propagandistickej sekcie zameral na bohatú medzinárodnú aj domácu tvorbu mladých talentovaných animátorov a animátoriek. Svoje práce predstavili predovšetkým študenti a absolventi Ateliéru animovanej tvorby na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU, ktorá presne pred 25 rokmi oživila na Slovensku umierajúce médium animácie. Tomuto výročiu patrila na festivale samostatná pocta. Nájsť sme medzi nimi mohli aj mnohé tvorkyne a tvorcov z FAMU, ktorých väčšinu filmov prezentoval aj tohoročný festival Anifilm v Třeboni.
Klasickú animáciu často striedali vizuály, ktoré čerpali z vlastnej autobiografickej skúsenosti a poézie pozvoľného hľadania seba a vlastnej slobody či úteku od zažitej reality v krabiciach s nálepkami. Túto líniu reprezentuje sedemminútová Žltá (2017) Ivany Šebestovej, ocenená v slovenskej súťaži Anča Slovak Award. Metaforicky zobrazuje mladučkú opernú divu, ktorá sa pred žltými farbami kresleného sveta skrýva len v tmavých tieňoch. Ďalším z ocenených je Marek Jasaň, tvorca festivalového spotu, ktorého Cesta (2018) je vizuálnou jazdou hľadania náplne vlastnej duše. Čakanie v rade na letisku sa stáva intenzívnym, farbou podčiarknutým prúdom. Spočiatku kradne vnútorné vlastnosti spolučakajúcich, neskôr sebaobjavuje tie svoje a zmieruje sa so sebou. Kontrast (2017) Barbory Bárkovej podobne lyricky prelína vzťah medzi dvojicou ľudí a technikou akvarelu, originálne zobrazujúc toxickosť vyčerpávajúco nastavených rolí muža a ženy.
Súčasná slovenská autorská animácia je síce mladá, avšak okrem budovania vlastných svetov dnešná generácia nápadito pracuje s princípom nejednoznačnosti, kombinovania techník, autobiografie či anidocu, a to rovnocenne s medzinárodnou animovanou tvorbou. Jej charakteristickou črtou je vymykanie sa (okrem formátu rozprávky) hraniciam slova a povinnosti animácie sprevádzať text. Okrem ukážky vlastných schopností tuzemskej scény však Fest Anča prostredníctvom dramaturgie ukazuje, že animácia ako film, videoklip či produkcia hier má dnes veľmi stabilné a silné postavenie, neuzavreté voči spoločnosti.
Fest Anča. Žilina, Slovensko, 28. 6. – 1. 7. 2018.