Strašidlá minulosti

Heidegger – kostlivec v skrini. Kantovo odmie­tnutie tabula rasa, človeka ako nepopísanej tabule, a jedna z kľúčových otázok jeho Kritiky čistého rozumu (1781, česky 2001), ako sa stávajú apriórne syntetické súdy možnými, sú v radikálne historickej forme jedným z leitmotívov Heideggerovej filozofie. S každým novým triumfom rozumu niečo staré padá do zabudnutia, a mení sa tak naša prítomnosť zoči­-voči svojmu vzťahu k minulosti a budúcnosti. To „niečo“, čo z nás robí viac než len súbor vstupov a výstupov, je takmer mimo dosahu.
Heideggerova podpora Hitlera v tridsiatych rokoch a viaceré ambivalentné a necitlivo znejúce poznámky z neskorších rokov ho dodnes robia predmetom ostrých sporov a otázku, nakoľko bola jeho neskoršia filozofia radikálnym rozchodom s nacizmom alebo snahou o jeho rehabilitáciu, je náročné si položiť bez zapadnutia v globálnej intelektuálnej zákopovej vojne. Presne tu sú postoje (a právne kroky) Jacqua Derridu dodnes jedným zo zdrojov kontroverzie, a hoci by sme paralelu s niektorými kľúčovými Derridovými konceptmi u Heideggera zrejme hľadali márne, prezývka „francúzsky Heidegger“ máta niektoré kruhy kritickej teórie dodnes.

Pandorina skrinka

To, čo spája Heideggera, Derridu, Marxa a Postona, sú akési strašidlá: niečo, čo k nám hovorí z minulosti o tom, čo sme a odkiaľ sme prišli, a otvára Pandorinu skrinku s javmi, pamäťou a epizódami ľudských dejín, na ktoré by mnohí z nás najradšej zabudli – či už ide o Osvienčim, alebo o gulag. Kritické uvažovanie o minulosti, prítomnosti a budúcnosti má v mnohých ohľadoch charakter exorcizmu, snahy o vymetanie duchov, chýb a dedičstva, ktoré nechceme, aby sa vrátili. Marxova veta z 18. Brumaire „Nechajte mŕtvych pochovať svojich mŕtvych“, odkazujúca na Evanjelium podľa Matúša (8:22) a epizódu, kde Ježiš vyzýva k svojmu nasledovaniu namiesto pochovávania milovaných, je jednou z najradikálnejších formúl moderného exorcizmu, kážuceho konverziu v rámci zvláštneho cyklu opakovania sa a variácie dejín v konkrétnom aj abstraktnom procese výmeny hodnoty za protihodnotu smerom k vykúpeniu sa z bremena dlhov voči minulosti. Postonov exorcizmus Marxa sa snaží o radikálne vyslobodenie jeho systému kritických kategórií z histórie – nie v zmysle hľadania ahistorickej teórie, ale v snahe uchopiť a rekonštruovať možnosti, ktoré tieto kategórie poskytujú. A to pri plnom vedomí toho, že samotné kategórie sú viazané na vzťahy kapitalistickej spoločnosti, v ktorých vznikajú, a sú platné len pre kapitalistickú spoločnosť – čím vzniká reflexívne vedomie limitov ich použitia a dosahu. Paralelne s radikálnym historicizmom Heideggera, takisto zdôrazňujúcim tento limit dosahu tých či oných kategórií, sa tu stáva jedným z najzaujímavejších Postonových textov jeho rozsiahla recenzia Derridovej knihy Strašidlá Marxa (1993, slovensky 2011). Kým Derridova neskoršia práca naberá explicitne politický a etický charakter prostredníctvom myšlienky, že spravodlivosť je niečo, čo nemožno plne dekonštruovať, Strašidlá Marxa hľadajú afinitu medzi Derridovou dekonštruktívnou teóriou a Marxovou „nemilosrdnou kritikou všetkého, čo jestvuje“, predovšetkým vo forme akejsi teórie exorcizmu, vysporiadavania sa s duchom komunizmu, ktorý od roku 1848 straší Európu, svet, budúcnosť, intelektuálnu mládež a tak ďalej.

Proti fukuyamovskému triumfalizmu

S ohľadom na spomenuté kontroverzie pre­javuje Postone k Derridovi až prekvapivé množstvo sympatie a jeho recenzia stojí za prečítanie už len pre úprimnú snahu dostať z často náročného a viacvrstvového textu maximum rovnako ako vyextrahovať z tejto prezentácie dekonštrukcie čo najviac podnetov pre kritické teoretizovanie. Nakoniec, jedna zo sympatií je prejavená Derridovmu demaskovaniu urýchlených neoevanjelikálnych aspektov Fukuyamovho rozpracovania kojèvsko­-hegelovsko­-marxistickej tézy o konci dejín v jeho veľkolepom ohlásení definitívneho triumfu liberálnej demokracie či zdôraznenia ambivalentného významu empirických nárokov, ktoré na seba Fukuyama kladie a ktoré súčasne relativizuje. Podľa Derridu sú „pliagami“ súčasného neoliberálneho kapitalizmu napríklad nezamestnanosť a nehodnot(e)ná práca, nezhody medzi konceptom a realitou voľného trhu (globálne vylúčenie ľudí bez zdrojov, domova či domoviny, mafiánske a kartelové organizácie či zbrojnopriemyselné sily diktujúce smer vede, spoločnosti, prosperite či právu, globálne ekonomické vojny) a slabý systém medzinárodného práva a inštitúcií. Postone vidí v tomto Derridovom výpočte kritický protipól voči fukuyamovskému triumfalizmu, no zároveň pochybuje o jeho dostatočnej systematickosti a hypotetizuje o vymedzení skôr povahy politickej než ekonomickej. Poukazuje na jeho zakorenenosť v šesťdesiatych rokoch, a teda na vrchole sociálnejšie orientovanej, fordistickej epochy kapitalizmu.

Za kapitalizmus

Vo svojej kritike sa Postone snaží ukázať, ako napriek snahe o teóriu spektrality či „hauntológie“ uniká Derridovej interpretácii Marxa špecifická väzba koncepcií na spoločenské vzťahy v kapitalizme, a preto dekonštruktívna snaha ich destabilizovať podľa Postona limituje možnosti identifikovať procesy a tendencie otvárajúce cestu za kapitalizmus tým, že ich nerozlíši od rozporov a turbulencií, existujúcich v rámci kapitalizmu, či historických udalostí, ktoré nie sú pre kapitalizmus špecifické a ktoré si Marxova teória neberie za cieľ integrovať do žiadnej historickej logiky. Tu je vysoko pravdepodobné, že Postonova detailná znalosť Marxa a marxizmu má viac čo povedať k viacerým konceptom, ktorých sa Derrida dotýka často len okrajovo a bez detailného rozboru.

Avšak dôraz na zabúdanie, ktorý Heidegger a Derrida zdedili od Nietzscheho, otvára trochu iný priestor – ako inak než cez obraz prítomnosti môžu kritiky existujúce v rámci kapitalizmu rozlíšiť medzi realitou nachádzajúcou sa v rámci kapitalizmu a jeho predhistóriou? Kým Postone tomuto problému venuje nemalú časť svojej práce, tu sa otvára možnosť pre iný typ kritiky než ten, ktorý si Postone pod slovom „kritika“ predstavuje a ktorý je obsiahnutý v Derridovom oxymoronickom koncepte „práce smútenia“. Smútenie za minulosťou, ktorú nemožno vrátiť, Derrida prezentuje ako súčasť kapitalistického procesu, ktorý zároveň transformuje mýtus o svojom pôvode, čo umožňuje potenciálne nielen kritiku kapitalizmu ako špecifického systému sociálnych vzťahov, ale zároveň pripúšťa možnosť analýzy ich vlastného sebarevolucionarizovania a historickej sebatransformácie aj s nárokmi na minulosť a budúcnosť, ktoré kladú. Nie prostredníctvom toho, čo môže uchopiť kritika v Postonovom zmysle, ale naopak, dosahom kapitalizmu do predstavivosti, do nereality, do nemožného, do toho, čo znemožňuje analyzovať kapitalistickú modernitu ako plne transparentný proces.

Destabilizácia kategórií dekonštrukciou, ktorej sa Postone bojí oprávnene, prináša riziká otvorenia priestoru pre viac strašiakov z histórie, než dokážeme stráviť, a nikto iný než Heidegger toto riziko nesymbolizuje lepšie. Zároveň ale pripúšťa možnosť komunikácie s nekapitalistickými realitami: slovami Ansell­-Pearsona, „je chybou predpokladať, že pre Nietzscheho si musíme vyberať medzi rôznymi formami života; pre Nietzscheho je výzvou do budúcnosti pokúsiť sa stať sa rovnými na politickej a ideologickej úrovni, je to výzva autentického pluralizmu.“ Derrida kladie dôraz skôr na pluralitu strašidiel Marxa než na jedno strašidlo a rezonuje ním Nietzscheho kritika monoteizmu: „V momente, kedy sa jeden boh prehlásil za najvyššieho, sa ostatní bohovia rozosmiali a neprestali, až kým neumreli od smiechu“.

Štrnásť rokov po Derridovi nás opustil aj Moishe Postone. Keďže mojím úmyslom nie je vyhlasovať jedného mysliteľa za dôležitejšieho a neomylnejšieho než toho druhého, obmedzím sa len na vyslovenie nádeje, že nás strašidlá oboch budú mátať ešte dlho.

Autor je filosof.