Fáza množného čísla

I.

Telo sa prebúdza, počujeme, ako čosi vykrikuje, najprv nahlas vzdychne a potom vydá zvuk, vysoký a chrapľavý zároveň; ruku načiahneme na nočný stôl, našmátrame telefón, intuitívne sa pokúsime telo oddialiť, posunúť začiatok škriekania o desať minút, ako budík. Telo nie je na diaľkové ovládanie, telefón podobnú funkciu neponúka, budík nezačne zvoniť ešte dobrú hodinu, kriku sa zbavíme iba vtedy, ak vstaneme, prehodíme cez seba sveter, prejdeme bytom, skontrolujeme, čo telo potrebuje, o čo ide tentoraz, čo dnes ráno pokazilo, rozbilo, o čo zavadilo, čo vylúčilo.

Nič výnimočné, povieme si, keď vstúpime do miestnosti, kde leží, a premeriame si telo od hlavy po päty. Povieme to nahlas, nič výnimočné, náš hlas neprehovára k telu, ale k sebe, konštatovanie do priestoru, nevieme, kedy telo prestalo reagovať na slová, kedy prestalo rozoznávať ich význam, vtedy sme tu ešte neboli. Teda postupne: telo ešte nevstalo z postele, nemohlo sa o nič udrieť, nič mu nemohlo vojsť do cesty. Vzduch v miestnosti je dusný, vzduch v miestnosti je vydýchaný (telo ešte dýcha, telo vdychuje a vydychuje), no nie je kontaminovaný zápachom, telo teda netreba zdvíhať, netreba sa báť, čo pod ním objavíme, z čoho ho budeme musieť ťahať. Telo by mohlo cítiť hlad, mohlo by cítiť smäd, mohlo by dávať najavo bolesť, možností je niekoľko, ich počet je však predsa obmedzený, všetky už poznáme, všetky sme už museli riešiť, vydýchneme si.

Skúšame ich, jednu po druhej. Vyberieme sa do kuchyne, pripravíme tekutú stravu, vložíme do misky, naplníme pohár nápojom. Vraciame sa do miestnosti s telom, telo sa usilujeme nakŕmiť, odmietne, obráti hlavu na opačný bok, na znak nesúhlasu vydá ston, ston spadá do inej kategórie než vykrikovanie a škriekanie, ston signalizuje iný typ nespokojnosti. Dobre, povieme, telo nie je hladné, môže byť ešte smädné, no telo odmietne aj nápoj, hlavu ponecháva v pôvodnej polohe, nespochybniteľná defenzíva. Strácame trpezlivosť, nakloníme sa nad telo a pokus zopakujeme z druhej strany, telo pokus taktiež zopakuje, otočka, v krku čosi zapraská, no bojovať proti nám je pôžitok, je najväčšia radosť, čo tam po bolesti krčných stavcov, otočka na druhý bok, ston. Nereagujeme, nekomentujeme dianie, pohár kladieme na stôl, tekutinu k tekutine, vstaneme a opäť pozorujeme telo z odstupu, čo ti vadí, vyslovujeme pomaly, vyslovujeme zreteľne a nahlas, čo­-ti­-va­-dí, čo­-ťa­-bo­-lí, bo­-lí­-ťa­-nie­-čo, no telo zrazu zmĺkne, prestane stonať, kričať, škriekať, leží a pozerá na nás, pozerá sa nám do očí, očami telo tvrdí, že to predsa musíme vedieť, musíme vidieť, konať, očami telo očakáva: to my sme tu na to, aby sme rozhodli, aby sme telu povedali, kde je problém, čo ho bude bolieť dnes ráno, prečo sa dnes oplatí vydávať ďalšie zvuky. Bolí ťa brucho, preto nechceš jesť, preto nechceš piť, povieme. Povieme, a telo leží bez pohnutia, keby rozumelo slovám, rozmýšľalo by, čo z toho, čo vyslovujeme, môže alebo nemôže byť pravda: no telo nehovorí našou rečou, nerozumie jej, nemá prečo a ako uvažovať, nemá sa nad čím zamýšľať. Bolí ťa brucho, nám dôvod stačí, opúšťame miestnosť, vraciame sa do spálne, zhadzujeme sveter, kúpeľňa, toaleta, hygiena, opäť spálňa, konečne sa prezliekame do normálnych šiat, v kuchyni pripravujeme normálnu tuhú stravu, ktorú konzumujeme.

II.

Tu by sme sa na chvíľu mali zastaviť. Pamätaj, nebyť tela, neboli by sme tu, tento priestor by ostal prázdny, telo by z bytu presunuli inam, do centra, kamsi za mesto, upratali preč z očí, byt s najväčšou pravdepodobnosťou predali alebo prenajali, o takomto čase by sme ešte vždy bývali v garsónke, tlačili sa k sebe, pokožka o pokožku, váha o váhu, bez možnosti úniku ten druhý zákonite naberá na hmotnosti, naberá na objeme, skôr alebo neskôr ostáva iba telo, váha, čosi na príťaž. Viem, čo si myslíš, sledujem ťa, ako prežúvaš, sme lepší, pretože môžeme prežúvať, tuhá strava nás nadraďuje nad príjemcov tekutej, v tvári nemáme výraz, v trojizbovom byte stačí výraz jednoducho odložiť, kdesi ho zanechať, neskôr sa poň vrátiť, keď telo aspoň na niekoľko minút zmĺkne a my zabudneme, že je tu ešte s nami.

Sledujem ťa, no rovnako pozoruješ aj ty mňa, to, že dnes nemám chuť jesť, v tebe vyvolá podozrenie, možno so mnou niečo nie je v poriadku, možno strácam schopnosť prežúvať alebo zabúdam, ako sa to robí, na čo je obsah taniera; čoskoro ma bude treba nakŕmiť, prezliecť, odsunúť zo spálne do miestnosti, prestať označovať menom: prevahu tiel si nevieme predstaviť, nechceme predstaviť, a čo ešte len vtedy, ak by si v tom mal byť sám, ak by si si sám mal predstavovať. Pod tvojím pohľadom napokon zahryznem do krajca, sánkou hýbem výraznejšie, jasnejšie, než je potrebné.

Vstávame, riad zo stola presúvame do drezu, umývame, utierame, ukladáme, v kuchyni zhasíname svetlo, presúvame sa do obývačky, tri izby, spálňa, obývačka, kuchyňa. A jedna miestnosť.

III.

Obývačka je pracovňou, stala sa ňou pod vplyvom okolností, nemala na výber, telo potrebuje neustály dozor, telo nekričí do prázdneho priestoru, nevystupuje bez publika: práca presunutá domov, sedíme, stláčame tlačidlá, ne­­vnímame sa. Telo je od rána nezvyčajne pokojné, zvuk nevydalo už aspoň hodinu, utíchnutie tela nás neznepokojuje, utíchnutie tela nás teší. Telu netreba venovať nadbytočnú pozornosť, netreba zbytočne vstupovať do miestnosti, nič iné telo nechce, nevydáva zvuky, pokiaľ nevydávame zvuky, pokojne vyčkáva.

Bude treba nakúpiť, skonštatujeme, keď dodatočne vyhodnotíme obsah chladničky a police v kuchyni, vyslovíme to tlmene, nedráždime, nedávame dôvody. Potraviny sa míňajú, spisujeme ich zoznam, nedopustíme, aby telo nebolo čím kŕmiť, nenakŕmené telo je najhorší variant, nechceme si ním prechádzať.

Počkáme, kým nastane prestávka, pri práci z domu máme vytvorený presný režim, usilujeme sa dodržiavať pravidlá, zachovať disciplínu: potom si rozdelíme úlohy, ktosi si oblieka kabát, šál, čiapku a zimnú obuv, berie nákupnú tašku, berie kľúče, cestou vynáša odpadky; ktosi ostáva. Ostávame s telom, vyberáme sa ho skontrolovať, telo rozrušilo odomykanie dverí, mrví sa a chrapčí.

Telo leží, prikryté rovnako, ako ho nachádzame ráno, no na stole prázdna miska, prázdny pohár, telo nádoby dokonale vyprázdnilo, tekutiny prijalo, nádoby odložilo na pôvodné miesto, na vykonanie úkonu muselo nevyhnutne vstať, odkryť sa, opakovať pravidelné pohyby, opäť sa uložiť a prikryť. Telo vie viac, než si pripúšťa, telo predstiera, telo nás chce dostať, zotročiť si, donútiť, aby sme za telo robili všetko, no my sa nenecháme, vidíme, čoho je telo schopné, aké je telo samostatné, no vidíš, keď je hlad, keď je smäd, ako to ide, povieme, a keď medzi sebou zatvárame dvere, uvažujeme, či telo náhodou nerozumelo.

IV.

Všetko, čo si mi napísal na papier, v obchode ukladám do košíka, dôkladne kontrolujem, či som nezabudol na nič: báť sa zabúdania viac než inokedy: obchod je plný ľudí, odvykol som si, telo nás odvyklo, postaralo sa o to, aby sme si odvykli, aby sme si starostlivo, postupne, neprestajne odvykali. Papier je rozdelený, papier sme rozdelili na dve časti, zreteľne vidíme, čo kupujeme pre seba, čo kupujeme pre telo, nič nie je spoločné, nikde nenastane prienik, telo nemôže byť súčasťou nás, tak ako miestnosť nemôže byť jednou z izieb bytu: zoznam odhaľuje niekoľko základných skutočností, mieru pestrosti, sezónnosť; sebe dnes urobíme Vianoce, telu nie, zastavený čas.

Nezabudnúť na nič, nenechať v obchode nič, nemusieť sa vracať, nepridávať ďalšie dôvody na podozrievavosť: radšej kúpiť nadbytok. Nestrácam pamäť, neprichádzam o vedomie, že som sebou, neprebudím sa jedno ráno bez toho, aby som si pamätal, kým sme, neprebudím sa tak ani ráno nasledujúce, nenechám ťa pozorovať, aké sú mi cudzie jednoduché úkony. To, čo máme, nie sú telá, čím sme, nenecháme prekaziť, telom si nenecháme nanútiť spôsoby, nepreberieme vzorce, nebudeme pokračovať v línii.

Opúšťam supermarket a kráčam naspäť k stavbe, pohľadom nájdem okná bytu, tie, v ktorých sa svieti, a tie, v ktorých nie, mi napovedajú, že je práve ticho, no čo sa opäť spustí pri odomykaní, otváraní, zatváraní dverí, nechcem na to pomyslieť: ostávam stáť vonku, v oboch rukách držím tašky, sú ťažké, no mne sa nechce vojsť, potreba ostať na ulici, bolesť svalov, preplnené tašky s nákupom sú menšou záťažou než telo, telom preplnený byt.

V.

Nákup trval nezvyčajne dlho, nevieme, kde nastal problém, zdržanie konzultujeme, no nedopracujeme sa k jasnému, racionálne odôvodniteľnému výsledku. Mierne nás to znepokojí, avšak nie natoľko, aby sme úvahám o danom probléme venovali nadbytok času či priestoru v komunikácii, nákup je treba vyložiť, roztriediť, uložiť do chladničky a do políc. Telo sa opäť neozýva, nereagovalo ani na zvuky dverí, no nás to neprekvapí príjemne, čakáme, čo má telo v pláne, čo chystá, čo sa pripravuje spôsobiť.

Úlohy si rozdelíme ako všetko: separátne pripravujeme pokrm telu, separátne pripravujeme jedlo sebe, za oknami medzitým mizne svetlo, v dome oproti blikajú celé poschodia, menia farby, najčastejšie z červenej na modrú a zelenú, občas sa objaví fialová alebo žltá: v našom byte nie sú sezónne svetlá prípustné, časť dverí miestnosti je z matného skla, svetlá z chodby, svetlá z izieb tak prenikajú k telu. Zmena farieb by neostala bez odozvy, telo si príležitosť nenechá ujsť, telo by na zmeny reagovalo, telo by zmeny hlasným stonaním komentovalo.

Sústredene krájame mäso do polievky, pravidelnými pohybmi ho posúvame po doske, keď ju zaplníme, premiestnime mäso do taniera, odtiaľ neskôr do hrnca: ale to predbiehame, vyhýbame sa opisu budúcich javov. Pri krájaní sa porežeme, kým zastavujeme krvácanie, uvažujeme, či sme sa porezali v dôsledku nepozornosti, v dôsledku rozrušenosti, no nie sme rozrušení, nedeje sa nič, čo by sa nedialo pred rokom, nevybočujeme zo štandardu, a teda pokračujeme, uvažujeme, či sme sa porezali v dôsledku únavy alebo v dôsledku nadmerného trasenia rúk, nadmerné trasenie rúk môže signalizovať množstvo procesov, môže sa spájať, môže nadväzovať: zaženieme myšlienky, zastavíme krvácanie, prípravu dokončíme bez slova.

Telu odnesieme pokrm, k telu si na chvíľu sadneme, telo nakŕmime, nalejeme doň tekutinu; telo prekvapivo neprotestuje, odovzdane leží, telo nám dáva dar, jediný raz v roku re­­špektuje pokoj; telo zanechávame v miestnosti, prechádzame do obývačky, obývačka už nie je pracovňou, stala sa jedálňou, nemala na výber, večeriame potichu, napriek doterajšiemu pokoju nechceme podnecovať aktivitu tela, keď dojeme, ostávame ešte chvíľu sedieť, pozeráme sa na seba cez stôl a premýšľame o zabúdaní v obchode a prežúvaní a trasení rúk, a uvažujeme, ako dlho, dokedy sa na seba ešte budeme pozerať.