Jedenáctý ročník zavedeného slovenského festivalu nového divadla Kiosk pořadatelé překvapivě označili v názvu číslem 1, jako by chtěli zdůraznit nastoupení nové cesty – k ještě větší mezidruhové otevřenosti a důslednějšímu experimentování. Výsledek této volby ukázal možnou budoucnost divadelních a performativních uměleckých forem.
Žijeme v spoločnosti viac než presýtenej konzumom a masovou produkciou. Upätosť na čísla a dáta sveta biznisu a nadnárodných korporácií preniká do mnohých ďalších sfér. Kvalita priebehu a procesu vzniku diela či produktu ustupuje do úzadia a stáva sa nepodstatnou. Chceme tu mať hmatateľný a merateľný výsledok. Posudzované sú len výsledky v číslach…
Daná úvaha sa stáva akýmsi koncepčným východiskom jedenásteho ročníka festivalu Kiosk, s podtitulom festival iného slovenského divadla a tanca, festival odvážneho diváka, organizovaného tradične pod záštitou nezávislého kultúrneho centra Stanica Žilina-Záriečie a Novej synagógy. Organizátori ho symbolicky opätovne označili číslom 1, akoby festival dospel do istého štádia a pre organizátorov a dramaturgov sa jeho ďalší vývoj a smerovanie stal zrejme výzvou, zlomovým momentom a začiatkom novej éry. V programovom bulletine uvádzajú, že si vybrali cestu ešte väčšej otvorenosti a slobody, výraznejšieho a šokujúcejšieho experimentu a radikálnej novosti. Cítiť z toho akúsi neistotu predikcie budúcnosti divadelných a performatívnych foriem a umeleckých dogiem, chuť hrať sa s trpezlivosťou a toleranciou diváka či snahu narúšať už aj tak dosť narušené hranice.
Experimentovanie s formou
Kľúčovým a zároveň rámcovým pojmom celého festivalu sa stáva proces. Vraj postúpil do ďalšej fázy, kde má byť divák konfrontovaný prácou v procese, bez poznania finálnej verzie diela a uchopenia konkrétneho výsledku. Vraj je všetko work in progress. Aktívnejšia participatívnosť diváka v perfomatívnych aj vizuálnych formách umenia, stieranie hraníc medzi javiskom a hľadiskom, divák ako účastník nie je žiadnou novou koncepciou. Potrebuje divák v skutočnosti poznať „zákulisie výroby“ a vnímať aj nekompaktnú podobu neukončeného diela? Dokáže potom stále rozpoznať jeho estetickú hodnotu a umeleckú výpoveď? Chce naozaj vnímať čas a proces v priestore?
Odpoveď na otázky sa nám nedostáva, proces ako nastavený dramaturgický koncept sa čiastočne plní a darí sa mu presahovať do obsahu a tém, čiastočne nás však mätie. V najintenzívnejšom procese vývoja možno vnímať tvorbu najmladšej generácie tanečníkov, študentov tanečnej katedry VŠMU, ktorej projekt Nové tváre súčasného tancapriniesol do sály S1 na Stanici fragmenty choreografií, formy generačných a tematicky rozmanitých výpovedí s dramatickejším, ale aj humorne nadsadeným tónom o tom, kam patriť, o potrebe byť iný a vynikať, či túžbe po komfortnom splynutí s davom a masou, o boji so samým sebou či s druhým v ambivalentnom vzťahu. Paralelne popri už tradičnom experimentovaní s formou prináša festival aj ich nové pojmové uchopenia a hranie sa s terminológiou.
TOTO (The Touch of the Open) – verejné prezentovanie workshopu pod režijným vedením Jara Viňarského za účasti viacerých performerov on sám označuje ako esej performance – sociálny a performatívny experiment. Rola režiséra je v procese sledovanom divákmi limitovaná na zákulisnú postavičku, ktorá zasahuje do diania na scéne skrze vytváranie textu zobrazujúceho sa na plátne v strede scény. Recipienta veľmi odľahčeným až humorným spôsobom vyzýva k úprave gramatických chýb v kapitole, ktorú hneď ako dopíše, zmaže. Okrem projekcie je na javisku Bábkového divadla v Žiline jediným scénografickým prvkom malý tmavý, jemne naklonený stôl s misou pomarančov, evokujúci zátišia olejomalieb z 18. a 19. storočia. Divák je dlhú chvíľu vystavený tichému a statickému obrazu za sprievodu klasickej klavírnej symfónie, kým z radu hľadiska nevystúpi muž a nesiahne po pomaranči z misy. Statickosť je narušená a do obrazu postupne vstupujú performeri. To, čo vidíme, je vskutku len stručnou esejou pohybu ich tiel a hraných emócií vo vymedzenom priestore, esejou ľudskej identifikácie s časopriestorom, esejou banalít a zároveň podstaty nášho bytia. Od eseje performance k antiperformance. Výtvarné práce jednotlivých autorov vo forme objektov, vystavené diváckej pozornosti ako herec na javisku či performer v priestore, dostali spoločný názov DiStO: Divadlo statického objektu. Každý objekt „sa predstavil“ v presne vymedzenom čase a na pomyselné pódium Novej synagógy bol prinesený dvoma osobami. Situácie pripomínali prezentáciu umeleckých diel v aukčných domoch. Mierna absurdita ako vo forme, tak aj v obsahu. Komu patril záverečný potlesk? Autorom alebo samotným objektom?
Nová synagóga sa stala miestom mnohých ďalších vizuálno-performatívnych sprievodných podujatí. Organizátori priniesli do programu napríklad projekt Camouflage, akúsi „hru na druhú“. Virtuálna realita na jednoduchom princípe naháňania a skrývania predmetov, prebiehajúca v pravidelne sa opakujúcich cykloch, kde hranú hru účastníkov sleduje druhá strana divákov, z ktorých sa následne v ďalšom cykle môže hocikto ocitnúť v pozícii hráča. Nová synagóga ako priestor sám osebe v mnohých prípadoch znamenala viac než umelecká forma, ktorá ju obsiahla. Koncert pre 100 metronómov prostredníctvom sto jednotiek metronómov rozložených po celom obvode horného poschodia synagógy, zaznievajúcich v nepravidelne rytmickom tikaní, podnecoval k úvahám o plynutí času a procesuálnosti. S konceptom hiphopového happeningu pod názvom Z/ONES prichádza variácia etablovanej tanečníčky a performerky Sone Ferienčíkovej, rapera a spoluzakladateľa hudobnej formácie Modré hory Pavla Lyrika Remiaša pod režijným vedením Tomáša Procházku, renomovaného režiséra najmladšej generácie súčasnej nezávislej divadelnej scény. Soňa rapuje, Lyrik tancuje, obaja spolu vystúpili z komfortných zón vlastných limitov a v dave metaforicky prenesenom do spoločného priestoru s divákmi podávajú výpoveď „nového Slováka“ prostredníctvom textov plných politických narážok. Stačí to však?
Post-procesualita v programe
Najkompaktnejšie celky priniesla hlavná programová sekcia, vyčlenená organizátormi Kiosku ako post-process. Autorská performance Lýdie Petrušovej a Tomáša Procházku Stop Fucking Smiling zaznievala ako generačná výpoveď postáv ocitajúcich sa pod tlakom spoločenského okolia v celej jeho povrchnosti a ilúzie dokonalosti. Hra na budúcnosť_SF (Subjective future) v réžii Petry Fornayovej, divadelné fragmenty na pomedzí dokumentu s intermediálnym presahom a veľmi civilným hereckým prejavom všetkých postáv, nadviazala na líniu vyjadrenia generačného pocitu, obáv a vízií o budúcnosti.
Dramaturgický výber Kiosku sa týkal aj maďarského projektu, tanečnej performancie Hodworks: Solos, ktorá bola nedávno predstavená aj na festivale Divadelní Flora v Olomouci v rámci programovej sekcie Visegrad Performing Arts. Názov príznačne pomenúvajúci obsah aj formu je sériou sól troch tanečníkov – performerov pod vedením choreografky Adrienn Hód, kde jediným vzťahom, ktorý sa v priestore vytvára, je vzťah jednotlivých performerov k divákom. Traja tanečníci v rôznych podobách a polohách, fyzických aj emocionálnych, vytvárajú reťazovú reakciu emócií a životných pocitov, dynamickú kontinuitu nesúvisiacich interpretácií, avšak konštantne a intenzívne komunikujúcich s publikom. Najplastickejšie a najvariabilnejšie sa javia sólové prejavy tanečníka Csabu Molnára. Zmieta sa v bolesti a skľúčenosti, paroduje balet aj vystúpenia transgendrov, objavuje sa na javisku ako stand-up komik alebo ako postava oblečená v lesklej kombinéze, evokujúcej charakter straky, ktorá s chtivým a prešibaným pohľadom náhodne kradne osobné veci a predmety divákom a do tanečného sóla vsúva prvky obscénnych a vulgárnych gagov typických pre vystúpenia sluhov z commedie dell’arte.
Silne zarezonovala intermediálna performance Everywhen v tanečnom prevedení Sone Ferienčíkovej v spolupráci s Máriou Júdovou a Alexandrou Timpau. Pomalé monotónne rozbiehanie prostredníctvom rytmu rotujúcich kovových koliesok na 3D vizualizáciách prechádza do dynamickej fázy, kde sa pravidelné krúženie tanečníčky okolo vlastnej osi osobných dejín a spomienok prelína s rýchlou variáciou obrázkov a fotiek na vizualizáciách odkazujúcich na minulosť aj prítomnosť. Fotografie z osobných archívov performerky, bežné portréty matky a dieťaťa či celých rodín sa striedajú s obrazmi vyvolávajúcimi znepokojenie a narúšanie idylickosti – hajlujúce deti, otroctvo, propaganda, ideológia vraždenia. My a oni. My a spoločnosť. Neustále bežiaci a opakujúci sa proces. Cyklickosť dejín prelínajúca sa s chodom našich vlastných životov tvoriacich dejinné cykly.
Proces premeny tela ako ideálu doby sme mali možnosť sledovať v tanečnom projekte choreografa Martina Talagu SOMA v priestore Novej synagógy. V symetrickom rozložení viacerých performerov sa rodí život a telo sa stáva objektom. Prechádza od vyobrazení božských antických ideálov až po telo ako predmet konzumu a výstavný kus módnych prehliadok. Moment psychedélie a snahu o meditatívny charakter diela priniesla kolektívna choreografia Zuzany Žabkovej s Laurou Evou Meuris a Reném Alejandrom Huari Mateusom. Ako je uvedené v bulletine festivalu, „…and I want to remember all your shapes je denníkom tripperov a sitterov rekonštruujúcich svoj pobyt v pseudopsychadelickom tripe“. V takmer úplnej tme rozlišujeme len obrysy postáv pohybujúcich sa v minimálnej rýchlosti po kruhovej scéne so šachovnicovou podlahou. Jediným momentom, ktorý strhne pozornosť divákov, je však len zjavenie malého mačiatka na scéne. Smiešna náhoda alebo koncept? Paradoxne, efektnejší psychedelický zážitok mohli mať diváci večer predtým, skrze sprievodnej hudobnej performance For you Katrina v prevedení performera v súčasnosti pôsobiaceho v Berlíne a prezentujúceho sa pod menom Meta. V hustej pare prichádza na pódium „týpek“ s dlhými vlasmi padajúcimi do tváre, čiapkou na hlave, bielym púdrom na tvári a rúžom na perách a neskôr sa preoblieka do veľkých ženských bielych volánových šiat a na hlavu si dáva slamený klobúk. Jeho skromný rečnícky prejav, keď ďakuje organizátorom za možnosť vystúpenia, výrazne kontrastuje so silným hlasovým speváckym prejavom, miestami pripomínajúcim až operný spev či omšové árie, sprevádzaným pološialeným gestickým prejavom v rytme elektronických beatov.
Určujúca rola priestoru
Líniu mnohorakosti, inovatívnosti a experimentu v žánrovej a druhovej presahovosti diel, ktorú si Kiosk v procese vlastnej existencie vyprofiloval, nepochybne rozvíja aj v jedenástom ročníku festivalu. Etablovaná rozmanitosť sa ešte viac znásobuje rastúcou diverzitou priestorov, v ktorých sa jednotlivé akcie a predstavenia uskutočňujú. Okrem centra Stanice, Novej synagógy, Bábkového divadla a Labyrintu – centra pohybu a tanca sa festivalové dianie presúva do odľahlejšieho výrobného prostredia dielní Bábkové divadla v Závodí či priamo na Hlavnú stanicu, kde začína happening Čože? Vidličky a nože! ako ďalšia fáza procesu bábkovej dielne detských aj dospelých účastníkov. Priestor sa v mnohom stáva určujúcim. Proces v priestore, vhodný priestor na proces. Práve v danej perspektíve sa legitimizuje otázka priestorových možností pre tvorbu nezávislého divadla a tanca, ktorú otvorila aj diskusia venovaná tematike procesuality a politiky projektovej práce v súčasnom performatívnom umení. Ak nás zaujíma prebiehajúci proces, nemôžeme ignorovať problém (ne)istoty priestorového zabezpečenia nezávislých umelcov, potrebu vytvárania infraštruktúry a hľadania nových foriem združovania, ktoré by umožnili formovanie kontinuálnejších vzťahov a komunít a prispeli k zľahčovaniu náležitostí vyplývajúcich zo súčasných ekonomických mechanizmov a grantového systému.
Autorka je doktorandka v Ústavu divadelní a filmové vědy Centra věd o umění SAV, v. v. i.