Proces ako dramaturgický koncept festivalu Kiosk

Predstavenie … and I want to remember all your shapes z dielne performerskej skupiny pod vedením Zuzany Žabkovej je „denníkom tripperov a sitterov, ktorí rekonštruujú svoj pobyt v pseudopsychedelickom tripe“. Aspoň tak sa písalo v bulletine Kiosk 1 – festivale iného slovenského divadla a tanca. Rýchlosť, ktorou divák vníma zmenu na javisku, sa premieňa v sám čas. Intímnej manipulácii s tkanivom reality vystavujeme ako recipienti svoje vedomie, keď ho zverujeme do rúk tých, s ktorými prekonávame cestu divadelným tvarom.

Pomedzie šera a tmy

Na scéne sú do tvaru mandaly porozkladané biele papiere. Vytvárajú ilúziu špirály. Kostýmy performerov evokujú archetypy feťákov: nihilistka – v sivej mikine s kapucňou na hlave, funky díler – v zelenom tričku posiatom smajlíkmi, Barbie raverka – v ružových šatočkách. Tento farebný kontrast, ďalej vý­­znamovo neprehĺbený, je hlavne funkčným nástrojom pre diváka, zvyšujúcim viditeľnosť performerov, keďže sa celé predstavenie odohráva na pomedzí šera a tmy. Svetelná dramaturgia núti prižmurovať oči, uvádza divákov do hladiny alfa, niektorých až do spánku. Jemnými prechodmi intenzít studenej bielej sa darí tvorcom navodiť pocit rozleptaného času, podobného bezčasiu stimulovanému psychotropnými látkami. Momenty úplnej tmy zase nechávajú diváka sluchom tápať po scéne a chytať sa pamäťových ozvien uplynulých obrazov. Jedinú variáciu v rámci tejto tečúcej štruktúry predstavuje ostrá červená, ktorá ale vďaka kontextu a celkovej kompozícii nepôsobí silene. Naopak, pripomína prirodzený moment separácie ega od kolektívneho zážitku skupiny, s ktorou tripper zdieľa afektívne halucinácie.

Traja performeri sa po javisku pohybujú s ľahkosťou. Majú síce zadané presné úlohy: „Sitteri sa starajú o tripperov, sprevádzaných sprostredkovateľom počas tripu v elastickom čase“, ktoré definujú pozície tela a vzájomné správanie, no odskúšané partitúry pretkávajú voľnou improvizáciou, vďaka čomu choreo­grafia pôsobí uvoľnene. Akty, ktoré vyjavujú pred divákom, vychádzajú z jogy, somatických cvičení na navodenie zmenených stavov vedomia a masáže. Spomalený pohyb sa stáva letmým žblnkotom svalov. Dotykom, masírovaním či prácou s ťažiskom sa počas celého predstavenia vzájomne zlaďujú a vytvárajú obrazy mystickej jednoty symbiotickej permakultúry, ktorú naruší už spomínaná (aj mizanscénická) separácia. Pohybom performeri rozrušujú spočiatku dokonale porozkladaný svet papierových dlaždičiek, čo v spojení s ich pomalým tempom pôsobí akútne psychedelicky.

Ninos santos

Z reproduktorov sa z času na čas ozývajú zdekonštruované zvuky hrmenia. V momentoch tmy je počuť šuchot papierov a počas masáží sa performeri brumendom alebo rytmickým kvílením prihovárajú k spazmám svojich súputníkov. Celá audiotextúra pripomína šamanské rituály. Počas predstavenia je tlmene odspievaný jediný text, a to od maztéckej liečiteľky Maríe Sabiny, ktorá v päťdesiatych rokoch ako prvá dovolila etnológom zo západnej civilizácie nahliadnuť do jej liečiteľských praktík, v ktorých využívala takzvané magické hubičky, alebo – ako ich volala ona – Ninos santos: „Všade kam dovidíš/ Sú sklenené stropy/ Sú tam sklenené steny/ Sú tam olivovníky/ Zasadené hore nohami… Vravia, že je to ako dážď/ Že je tam zelená cesta/ Že prší vnútri v nás/ Je tam betónová zem/ Je tam studená noc/ Sú tam komáre/ Sú tam raňajky… Vravia, že je tam šírava/ Že je tam kľud/ Zelená cesta/ Všade kam dovidíš.“

María Sabina vo svojej praxi a spevoch prisudzovala autorstvo zážitku, prepojenia a textov samotným psychotropným hubám, ona bola len ich mediátorom, a tak v metanaratívnej rovine sa aj performeri v … and I want to remember all your shapes stávajú len prievozníkmi divadelným dielom/tripom, pričom neustále oscilujú medzi pozíciami sprostredkovateľa, sittera a trippera.

Východiská a slepé uličky

Za zaujímavý prínos do kontextu slovenského divadla pokladám rozhodnutie usporiadať pred predstavením workshop, kde tvorcovia odkryli metódy, akými postupovali pri príprave predstavenia – konkrétne intonačné a masážne techniky, ktoré mohol potom divák vidieť na javisku, a o to intenzívnejšie ich prežiť v reálnom čase z pozície sittera. Len škoda, že tento workshop nebol súčasťou predstavenia, a teda sa ho veľa divákov nezúčastnilo. Možno aj preto pôsobilo na niektorých v sále predstavenie pozérsky alebo sebastredne, izolovane.

„Každé vnímanie je vnímaním rozdielnosti, a tak zreteľne pociťujeme rozdiel rytmiky vnímania od zvyčajného životného a divadelného tempa. Čas kryštalizuje a transformuje vnímané, napríklad spomalený pohyb do ,časovej formy‘. Vizuálny objekt na javisku vyzerá, akoby v sebe nahromadil čas. Z časového priebehu sa stáva continuous present, povedané s Gertrude Steinovou, divadlo sa podobá na kinetickú sochu, stáva sa časovou sochou.“ Takto popisuje trvanie v postdramatickej estetike času teoretik divadla H. T. Lehmann. Tento stav, do ktorého nás performeri uviedli, sa podaril nastoliť hlavne vďaka funkčnej horizontálnej dramaturgii zameranej na proces a nie na vyvrcholenie. Toto atemporálne rozloženie ukotvených somaticko­-sémantických bodov na pomyselnej mape predstavenia, vo svojom základe také podobné Steinovej „landscape play“, umožnilo ponúknuť performanciu ako určitú formu svojou atmosférou imerzívnej pohyblivej inštalácie. Zamýšľam sa však: Kam ešte ďalej s tmou ako nosným motívom celého predstavenia?

Autor studuje hudebně­-dramatické umění na církevní konzervatoři v Bratislavě.