Ó, sprasená chrochtošvábka

Peter Sloterdijk: Kritika cynického rozumu (1983, slovensky 2013), Richard Shusterman: Estetika pragmatizmu (1992, slovensky 2003), Wolfgang Welsch: Estetické myslenie (1990, slovensky 1993). Nie je veľa dôležitých kníh, ktoré vyšli iba v slovenských prekladoch, ale v českých dosiaľ nie – vzhľadom na oblasť, ktorá mi je profesiou, určite nie. Na tieto tri si však spomeniem vždy a často o nich žartujeme ako o spoločenskovednom triumviráte, ktorým Slovensko prispelo do spoločnej knižnice.

Keďže mi je ako Husákovmu dieťaťu narodenému v roku 1974 pôvodnou vlasťou Československo, vlastne si ani neviem predstaviť, ako by bolo možné venovať sa programovo výskumu a recepcii populárnej kultúry, ak by mi čeština nebola aspoň takým prirodzeným jazykom ako slovenčina. Nevravím, že by to nebolo možné, to v žiadnom prípade nie, ale bolo by to podstatne komplikovanejšie. Prostriedkom k všetkým popkultúrnym rozkošiam by mi totiž musel byť jazyk, ktorý po­kladám za cudzí.

A možno nie, možno by len – ak by sme prirodzene nerozumeli češtine – významne dramaticky viac kníh vychádzalo v slovenských prekladoch. Scifíčok, fantasy, hororov… Fabulujem, opisujem nejestvujúci stav, hoci je aj pravda, že fantastiky v slovenských prekladoch už vychádza podstatne viac, ako kedy vychádzalo. Zväčša módne, aktuálne populárne veci, ale to je jedno, pointa je kdesi inde. Čeština je jazyk, ktorý som sa nikdy programovo neučil, ale vyrástol som v ňom – je to jeden z jazykov mojej pôvodnej vlasti.

Rovnako príšerný pop

Fakticky už tá vlasť nejestvuje, v žitej verzii reality však nikdy neskončila. Hej, presne toto potrebujeme: servilnosť a nemiestny pátos, akoby sme posledných dvadsaťpäť rokov ani neboli od seba. Štvrťstoročie? Skutočne, ale nič to neznamená, lebo neviem síce, ako to má druhá strana, ale my od Česka, Moravy a Sliezska jednoducho nie sme. Nie je to kráľovské „my“, nehovorím len o sebe, ale asi sa ani nedotýka všetkých; skutočnosťou však zostáva, že minimálne v prostredí, v ktorom sa pohybujem, československý kontext nikdy neprestal jestvovať.

Páči sa mi taká tá otrepaná metafora rozvedeného manželstva: nikto to síce v skutočnosti nechcel, ale v zásade je dobre, že sa tak stalo, lebo to aj tak nič neznamená a aspoň nemôžeme vlastné zlyhania hádzať na toho druhého. Zostali sme žiť v jednom byte, účty platíme sami, asi máme oddelené spálne a toalety, ale to ma príliš nezaujíma. Dôležité je, že obývačku zdieľame, respektíve, my sme ju nikdy nevypratali, a keby sme v nej hneď aj prekážali, nič sa s tým nedá urobiť, lebo je to jednoducho naša obývačka. Už len to, ako suverénne sa v nej pohybujeme, jednoducho musí druhej strane mastiť ego. Teda tej časti, čo si to všimne. A keď náhodou pustíme v tej obývačke rádio, pop, ktorý z neho zaznie, je rovnako príšerný. Ja viem, nič to neznamená, ale za No Name sa hlboko ospravedlňujem.

Knihy, komiksy, filmy, seriály, videohry. Knihy tak desať k jednej, komiksy prakticky všetky – vyšiel nám tu vlani Maus (1993, česky 1997, slovensky 2017) a znova začal vychádzať Asterix, ale to je viac­-menej celé. Preklady komiksov na Slovensku nevychádzajú, tých pár vydaných je skôr anomália. A o filmoch platí to isté. Kinodistribúcia je, samozrejme, oddelená, televízie si robia svoje, ak sa ale sústredím na filmy na DVD a Blu­-ray a predtým na VHS, platí, že Slovensko vlastne zostalo časťou českého trhu, čo v praxi znamená, že súčasťou vydania filmu na Blu­-ray vôbec nemusí byť slovenský dabing – a to ani v tom prípade, že film u nás šiel v kinách v slovenskom dabingu. Neprekáža mi to, naopak, len konštatujem. Seriály sú výborné, zvlášť tie, ku ktorým existujú dve verzie dabingu, preto sa dodnes rád vraciam k Priateľom, poetika je trolinka iná, keď sa rozprávajú po česky a keď po slovensky, a v origináli ma nebavia. No a keď prejdeme do šedej zóny, k filmovým titulkom vznikajúcim spontánne vo virtuálnom priestore, čeština znova dominuje, vo výnimočných príkladoch dokonca na škodu veci. Zostali videohry – pokiaľ viem, dosiaľ nikdy žiadna významnejšia videohra vydaná na herné konzoly jednoducho do slovenčiny lokalizovaná nebola.

Problém vogónskej poézie

A existuje teda nejaký problém? Malinký, skôr ide len o kuriozitu, ale zdá sa mi, vzhľadom na jazykovú blízkosť a trvanie (pop)kultúrneho Československa, veľmi pozoruhodný. Objavil sa nám tu taký nešvár: reptanie dlhoročných slovenských čitateľov fantastiky na slovenské preklady. České jednoducho akoby boli viac naše, aj keď sú tu výborné preklady do slovenčiny – výborné ale vzhľadom na originál, nie na český preklad, ktorý sme spoznali prv. O čo konkrétne ide? Napríklad o vogónsku poéziu v knihe Douglasa Adamsa Stopárov sprievodca po galaxii (1980, česky 1990, slovensky 2004). Český preklad Jany Holanovej: „Ó fretná chrochtobuznosti,/ tvé mikturace jsou mi/ co zprudlé žvastopunksery na plzné včele./ Škvrrrk, já zapřísahám tě,/ svými funícími kvrdlovrzy./ A krákorně zafras mě/ svými scvrknuvšími patlocaráty/ nebo tě roztrhám na fidloprčičky/ svým frkodrťákem,/ tak bacha na to!“ A slovenský preklad Patricka Franka: „Ó, sprasená chrochtošvábka/ tvoj hovník je mi/ ako preprgnutý bľakofľak na zdutej včele./ Ovisnutosť, zaklínam ťa/ na svoje žredné hnisostreky!/ A spľundrovaný šibrink/ nech ma zhompáľa a slepokrvaví,/ inak ťa do bľabora/ spľundrujem,/ a nie že nie!“

S lyrickou poéziou veľa skúseností nemám a s posudzovaním kvality jej prekladov už vôbec nie, zvlášť keď originál mi nedáva zmysel, ale ak by som čisto laicky musel uvedené preklady vogónskej poézie posúdiť, najprv by sa patrilo pripomenúť, že skutočne pôvodnú podobu predmetnej básne nepoznám. Vogónsky neviem, musím teda pracovať už s prekladom do angličtiny, ten však – keďže angličtina mi nie je rovnako prirodzeným jazykom ako slovenčina či čeština – do veľkej miery stráca výraz. Dobré je, že obe verzie prekladu, slovenská i česká, ním disponujú. Český preklad sa posúva k čisto abstraktnej lyrike, slovenský je zvukomalebnejší, oba však stoja na sprostredkovaní emócií lyrického subjektu, ktorými je báseň presiaknutá. Chýba názov, čo je smutné, ale to je problém už pôvodného zdrojového textu. V zásade ale platí, že som rád, že som spoznal aj slovenský preklad – o trinásť rokov neskôr ako český, pravda, ale radšej neskoro ako nikdy.

Ako počujem Yarpena

So Sapkowského Zaklínačom (1990–1993, česky 1992–1993, slovensky 2015) je to iné, tam si asi nezvyknem, že Marigold je Blyskáč, hoci slovenský preklad je vzhľadom na originál azda i presnejší ako český. Stanislav Komárek pasáž z poviedky Hranice možností, v ktorej hovorí trpaslík Yarpen Zigrin, prekladá: „‚Herež, ty tam!‘ zařval jak na lesy. ‚Mrcho, draku! Slyš a ušiska našpicuj, co ti včil praví herlod! To jako já. Jako nejprvnější sa s tebú chytne čestně obludný rytíř z Denesle, Eyck! A zarazí ti píku do břucha, podle nakázání bohů, pravil, aby ťa zamordoval pro radost ubohým pannám a tuhle Nedamírovi, královi! Fechtuňg mosí byť čestný a podla regulí, né abys plul oheň, pněváč sa enem konfesně mosíte biť, dokaváď jeden z vás ducha nevypustí, anebo nechcípne! To ti přejeme ze srdca aj z duše! Rozuměls, hade?‘“ A slovenský preklad Karola Chmela: „‚Hej, ty tam!‘ zrúkol a oprel si ruky v bok. ‚Počuj, drak jeden poondiaty! Počúvaj, čo ti povie herold! To znamená ja! Ako prvý sa za tebou vyberie počestne prítulný rytier Eyck z Denesle! A vrazí ti kopiju do bachora, pekne podľa posvätného zvyku, na tvoju záhubu a na radosť úbohých panien a kráľa Nedamíra! Súboj musí byť čestný a podľa práva, oheň chrliť neslobodno, iba konfesne mlátiť jeden druhého, kým ten druhý dušu nevypustí alebo nedokoná! Čo ti aj zo srdca a z hĺbky duše želáme. Pochopil si, jašter?‘“

Keď si čítam tie pasáže z českého prekladu poviedky Hranice možností, kde hovorí trpaslík Yarpen Zigrin svojím osobitým írečitým ráznym dialektom, vždy sa znova spontánne nahlas rozosmejem. Akoby tá postava ožila, opis pomáha, ale ťažiskom je priama reč, teda to, ako hlas Yarpena Zigrina zaznie v mojej hlave. Je to zdieľaná skúsenosť, „nepočujem“ takto Yarpena sám, citovali sme si tie pasáže a dodnes citujeme, odkedy sme Sapkowského v prvej polovici deväťdesiatok vďaka českým prekladom objavili. Neznamená to, že Sapkowského poetika je čitateľom, ktorí sa s ním po prvýkrát stretli až vďaka slovenským prekladom, skrytá, len ju sprostredkováva iný preklad. Zdá sa mi po­­ctivý, autorský, presný, jednoducho dobrý na úrovni jazyka i výrazu, ale to sú závery racionálnych úvah o ňom, nie to, ako ten preklad cítim, čo je presne slovko, ktoré som hľadal.

Československo trvá, lebo to tak cítim. Vďaka za všetky preklady – len by sme azda mohli skutočne prekladať predovšetkým knižky z jazykov, ktoré necítime.

Autor je estetik a teoretik popkultury.