O pasivite, sestre negativity, sa len sťažka dá tvrdiť niečo pozitívne. Darmo, uvažovanie lapené v opozitách nepustí. Akákoľvek apoteóza pasivity predpokladá premet myslenia, v ktorom sa nelichotivá charakteristika premení vo svoj opak. Ukáže sa, že zaujať pasívny postoj predpokladá nutnosť, aby sa človek svojho pasívneho stavu zmocnil vedome. Zvnútornenie pasivity vo výsledku aktivizuje. Aj depresívneho človeka (toto odpudivé stelesnenie pasivity) nakoniec ctí len jeho „prepracovávanie“ sa pasivitou.
Pozrime sa do slovenských dejín. Skutočnosť, že Slovenská národná strana (tá spred viac ako storočia, nie dnešná „dankovská“) na viac ako dvadsať rokov „vstúpila do pasivity“, sa mi na stredoškolských hodinách dejepisu podávala ako čestná stratégia politického aktéra, ktorý sa ocitol v politickej aréne pretnutej toľkými prekážkami, že mu nezostávalo nič iné, len si počkať na zmenu vonkajších politických okolností. Z vecného hľadiska išlo o rezignáciu na inštitucionalizovaný politický život v dobe pred zavedením rovného a všeobecného hlasovacieho práva – strana sa v rokoch 1887 až 1901 zdržala kandidatúr vo voľbách do uhorského snemu. Svojho času sa mi tento krok zdal nepochopiteľný, ale otázok som sa zdržala. Bola som očarená atmosférou tohto aktu, keď hlavný politický aktér vstupoval do sféry akejsi vznešenej indolencie. Je nutné dodať, že fazónu nedotklivosti si strana mohla po takú dlhú dobu zachovávať preto, lebo občiansky a politický život sa odohrával aj inde. Napríklad na každoročných augustových slávnostiach (organizovaných predovšetkým ženským spolkom Živena), kde sa pochodovalo aj tancovalo. Akáže pasivita!
Čarovná aura pasivity sa razom stratí, keď sa pasivita vnúti tým, ktoré a ktorí začali vystupovať ako aktéri. Vezmime si ten fantastický úskok francúzskych revolucionárov, konkrétne abbého Sieyèsa, ktorý ani nie týždeň po dobytí Bastily predstaví svoj návrh deklarácie práv človeka a občana a v ňom občianky a občanov rozlíši podľa dvoch kategórií – pasívni a aktívni. Z pohľadu tohto ideológa tretieho stavu pasívne občianstvo vyzeralo ako pokroková možnosť nárokovať si garantovanie základného súboru práv (práva na slobodu, vlastníctvo a bezpečnosť) pre akéhokoľvek obyvateľa štátu. Pasívnymi občanmi boli ženy, deti, cudzinci a „všetci tí, ktorí ničím neprispievajú k udržiavaniu verejného zriadenia“. Sieyès akoby hovoril, že pasívne držané práva sú právami všetkých, bez rozdielu zásluh, kým aktívne práva – pochopené ako možnosť voliť a zastávať verejné úrady – sú zase doménou len niektorých. Z dnešného pohľadu je pasívne občianstvo koncept prinajmenšom protirečivý. Vzhľadom na to, že ženám boli vo Francúzsku priznané politické práva v roku 1944, sa skôr zdá, že pasívne občianstvo na viac ako jeden a pol storočia vytvorilo pascu občianstva druhej triedy.
Bál sa Sieyès onoho povestného skoku do tmy, skoku ponad priepasť, keď nevieme, kam nás naše konanie za málo predvídateľných okolností môže doviesť? Chcel obmedzením politického konania podstatnej časti obyvateľstva – jeho spasívnením – obmedziť neurčité smerovanie politiky a lepšie tak predvídať, kam povedú kroky novo sa formujúceho ľudu? Nie tak celkom. Sieyès mal istú predstavu o povahe aktivity, ktorá mala tvoriť podmienku aktívneho občianstva, keď tvrdil, že „výhody spoločnosti môžu požívať všetci. No len tí, ktorí prispievajú k verejnému zriadeniu, sú skutočnými podielnikmi veľkého podniku spoločnosti. Len oni sú skutočne aktívnymi občanmi, skutočnými členmi spoločenstva“.
Čo je však príspevok k verejnému zriadeniu? Čo je ten „verejný úžitok“ či „prospešnosť pre celok“ (ako sa uvádza v už vyhlásenej Deklarácii práv človeka a občana z augusta 1789), ku ktorým niekto prispieva a iný zase nie a ktorý založí delenie na pasívnych a aktívnych občanov? V prvých revolučných rokoch ide o príspevok finančný – zaplatenie dane vo výške trojdňového priemerného zárobku. Zároveň je doplnený o ďalšie kvalifikátory, ktoré účinne z aktívneho občianstva vylúčia cudzincov, ženy, deti a mladých mužov. Tieto kvalifikátory dnes právne neexistujú. Tak či tak však často nárok niekoho na požívanie práv kvalifikujeme, keď ho podmieňujeme otázkou: A čo si ty spravil pre naše spoločenstvo? Akú aktivitu si pre naše spoločenstvo vykonal? Zároveň si osobujeme právo posudzovať kvalitu tejto aktivity a určiť, či je to aktivita pre politické spoločenstvo prospešná alebo nie.
Pred pasivitou sa teda majme na pozore. Nie však preto, že by sme si mali spytovať svedomie a prinútiť sa do vyvíjania sústavnej, nepoľavujúcej a zintenzívňujúcej sa aktivity. Vzdorujme prisudzovaniu pasivity. Byť označená za pasívnu znamená uložiť tejto osobe povinnosť predkladať výkazy o vlastnej aktivite. Byť označená za pasívnu znamená spraviť osobu nespôsobilou pre požívanie práv.
Ak sa teda trýznime myšlienkami o nedostatočnej aktivite – našej či druhých –, nechajme ich tak. Pýtajme sa skôr: Právo na čo si upierame, keď samých seba označujeme za pasívnych? Právo na čo upierame druhým, keď ich označujeme za pasívnych?
Autorka je filosofka a feministka.