Dodatkové číslo

V nedeľu som si vravel, že do ulíc už nevyrazím, znovu sa však ukázalo, akým zlým som prorokom. Teplomer ukazoval desať pod nulou, z kalendára sa na všetkých Goliášov sveta škeril Dávid.

Vezmi jednu a poď ku mne. To písalo Dodatkové číslo.

Pravdupovediac sa mi nikam nechcelo, plánoval som ležať na šezlóne, čítať Písmo sväté, mám tam obľúbenú pasáž o tom, ako Kristuspán vodu na víno premenil. Už roky sa snažím prekuknúť ten trik, neraz som pokus sám doma zopakoval, bohužiaľ vždy bezvýsledne.

Povedal som Dodatkovému, že nemám v pláne trepať riť na mráz, to však bolo neoblomné.

 

Naveľa­-naveľa som šiel švihnúť fľašu do Freshu – chabo platená ochranka je tam benevolentná – a vybral sa na návštevu. Dodatkové stanovalo na konci sídliska. Prezývka mu prischla už v detstve. Narodilo sa pár rokov po súrodencoch, všetci sa čudovali, načo vôbec prišlo na svet. Kedysi sme spolu drali školské lavice. Boli to pekné časy. Dodatkové ma naučilo nadávať, fajčiť marsky a počúvať heavy metal. Len vďaka nemu sa zo mňa stala komplexná a rozhľadená bytosť.

 

Na ulici sa vietor hral s mikroténovými vre­cúškami, malí Cigáni lovili z kontajnerov zvyš­ky Vianoc. Keď niekto vyhrabal niečo požívateľné, zvyšok partie sa naň s krikom vrhol. Chvíľku som ich pozoroval, čoskoro ma ale zábavka omrzela. Špotal som sa tým poddolovaným mestečkom, tou divou aglomeráciou, kde sa ľudia rozhodne za odmenu nerodia, líčka som mal červené ako maľovaný Santa. Zodpovedná vláda by v takom nečase rozdávala občanom opiáty, šomral som si pod nos.

 

Výťah nefungoval, na siedme som musel vyšliapať. Z domácností rozvoniavali rozličné pokrmy. Rozoznal som segedínsky, kurča a rezne. Na štvrtom som sa na chvíľu započúval do manželskej hádky, zúčastnené osoby si navzájom želali dosť drastické spôsoby odchodu zo sveta. Nechal som ich pokračovať v tejto kreatívnej, bohumilej činnosti a šplhal som ďalej. Spotený a zadychčaný zaklopal som napokon na dvere bez menovky.

 

V byte panoval smrad ako na psej svadbe. Cez zatiahnuté závesy chabé decembrové svetlo neprenikalo. Viac než príbytok civilizovaného obyvateľa únie pripomínal bunker povstalcov v treťom svete. Po zemi sa povaľovalo špinavé šatstvo, na stole taniere so zaschnutým týždenným menu. Sivastú, nikdy nevypratú bielizeň krášlili dierky od cigariet. Povedal som Dodatkovému, že na ten zvyk fajčiť v posteli raz škaredo doplatí. Že sa to skončí samokremáciou, v jedno pekné ráno ho sem prídu pozametať hasiči a nekrológ večer vystaví nagélovaný fas z kriminovín.

 

Dodatkové číslo len mávlo rukou a rozlialo do horčičákov. Cvakli sme si a liehovina zmizla v našich útrobách. Striasli sme sa a zaujali pohodlnú polohu na zemi.

Dodatkové práve riešilo problémy ekonomického charakteru. Riešilo ich už dlhodobo, zatiaľ skôr neúspešne.

Štát mu teraz udelil ranu z milosti. Od budúceho mesiaca žiadne benefity, písali mu z úradu. Vzťahy sa pokazili, keď Dodatkové narušilo zámer zamestnať plný autobus povaľačov prostredníctvom pracovnej burzy. Ťažkosti začali už cestou do Košíc. Číslo dovlieklo demižónik trnkového, aby cestujúcim skôr zbehol čas. Onedlho už svorne spievali singi jou jou jupí jupí jou: pieseň o človeku, ktorý si – údajne pre farbu pleti – nedokáže zohnať džob. Tete z pracovného úradu sa to nepozdávalo. Podarilo sa im nasrať aj autobusára, pre ich plné mechúry musel stáť pri každej vŕbe.

 

Pri vstupe na burzu im pribuchli dvere pred nosom. Kapacita bola naplnená, museli po­­čkať, kým von nevypustia uchádzačov, ktorí si ponuku lukratívnych pozícií už pozreli. Postupne pred vchodom pribúdali ďalší a ďalší nešťastníci, ktorých tam zvážali z celého kraja ako býčkov na porážku.

Dodatkové číslo povedalo, že v tej tlačenici získalo nepríjemné podozrenie, že z neho dnu urobia lisára, horizontkára, nastavovača, že ho vyhlásia za odborníka na hydraulické stroje, mechatronika, že mu určia dráhu pomocného robotníka, pomocného robotníka s kolesami, baliaceho, klientskeho či montážneho pracovníka, že ho vymenujú za vývojára, multifunkčného agenta, za asistenta riaditeľa. Videl, ako sa za ním naťahujú hnusné chápadlá lovcov hláv a oblial ho studený pot.

 

Našli výbornú sídliskovú krčmu, v ktorej sa dalo sedieť i stáť. Zariadenie sa nezmenilo od čias, keď véesžetka získala prvý titul federálneho majstra. Nad barom visel šál, nápis na ňom hlásal: oranžovo­-čierny navždy. Steny zdobili zarámované, mierne zožltnuté fotografie bývalých hokejových hviezd. Spoznali Mojmíra Božíka, Petra Slaninu, Vladimíra Sviteka, Igora Libu a Jána Vodilu. Všetko opory tímu, ktorý po dramatickom finále proti Dukle Jihlava vybojoval v sezóne osemdesiatpäť­­–osemdesiatšesť zlato.

Viedla to tam skúsená krčmárka, malé pivo označovala za hračkárske. Mala krátke, na blond odfarbené vlasy a výrazne zmaľovaný ksichtík. Štamgastov oslovovala prezývkami. Z reproduktorov zneli hity skupín Drišľak a Ščamba. Po niekoľkých kúskoch Číslo krčmárku volalo na parket, tá však v pracovnej dobe tancovať odmietla. Dodatkovému odporučila počkať do záverečnej. Klientelu tvorili cestovatelia v čase. Ušlo sa im miesto pri stavbárovi, ktorý vlastnoručne postavil komplet celé sídlisko okolo. Považovali za česť tráviť čas s takým tvorivým človekom.

 

Z družnej debaty ich vyrušila pani z úradu. Pani z úradu bola nahnevaná. Pani z úradu ich vraj hľadala po celom meste. Dodatkové vysvetľovalo, že úrad sám si je na vine, keď mu ten zájazd vnútil. Samo by sa na taký výlet nikdy nevybralo. Nemôže za to, že pred pavilónom plným zamestnávateľov uprednostnilo inú destináciu.

 

Vzal som fľašku a nalial do druhej nohy.

 

Ukázalo sa, že týmto súhrn trablov, do ktorých sa Dodatkové číslo dostalo, neskončil. Ešte sa priznalo, že v stroji sťukalo celý socík. Svoj aj ďalších dvoch darmožráčov, ktorí ho na ceste k bohatstvu sprevádzali. Nie som veľkým fanúšikom čísel, dalo sa však odhadnúť, že to naše Dodatkové sa práve nachádza hlboko v záporných.

 

Na začiatok som navrhol návštevu fotrovcov. Argumentoval som dobrými mravmi, ktoré pri návrate márnotratného syna ukladajú starému priviesť a zabiť vykŕmené teľa. Jedzme a veselo hodujme, tak má v danom prípade vravieť poriadny kresťan. Dodatkové sa obávalo, že doma sú skôr bezverci.

Potom skonštatovalo, že nezostáva iné, len vymyslieť spôsob, ako prísť k prostriedkom. Uznal som, že sú to pravdivé slová. Opatrne som nadhodil možnosť vstúpiť do pracovného procesu, Číslo však túto možnosť rázne zamietlo. Tvrdilo, že zo všetkých zamestnaní má len hrôzu, že bolo stvorené viesť záhaľčivý život, navyše, parazitovanie na tele tejto rozkladajúcej sa spoločnosti mu vždy prinášalo nesmiernu rozkoš a potešenie.

Práca je útočiskom bedárov, ktorí sa o seba nevedia inak postarať, hlásalo. Za drobného vzbúrenca proti duchaprázdnemu poriadku byrokraticko­-konzumnej spoločnosti sa označovalo.

 

Aby sa nám lepšie rozmýšľalo, zmotal som špek. Neviem, v akých laboratóriách vzorku vyvíjali, už po pár šlukoch sme sa ocitli celkom vysoko. Dodatkové dokonca plánovalo džointík odložiť na neskôr. Trval som však na tom, že ho dorazíme, lebo tie odhasenky potom chutia chujovo.

 

Ďalšiu hodinu sme sedeli bez slova, zaujatí sledovaním stropu. Na tak pozorných divákov by bola hrdá každá kinosála sveta. Keď som sa vybral na záchod, podarilo sa mi prevrátiť fľašu a časť drahocennej tekutiny, ukradnutej domácemu obchodnému reťazcu, skončila na linoleu.

Spomenul som si, že v istej škótskej pálenčárni nedávno omylom vyliali do kanála osemnásťtisíc litrov chivasu. Zamestnanci mali potrubie prečistiť vodou a saponátom a namiesto toho použili whisky. Dodatkové povedalo, že mu whisky vždy aj tak chutila ako saponát. Spočítal som, že keby sme každý deň stiahli liter toho saponátu, nevytriezveli by sme snáď do penzie.

 

Popíjali sme a lámali si hlavy, na myseľ nám však nič poriadne neprišlo. Po istom čase dostalo Dodatkové spásonosný nápad a navrhlo prizvať na pomoc celosvetovú sieť. Po zadaní otázky Ako rýchlo zbohatnúť? vybehli na obrazovke rôznorodé alternatívy. Šupli sme do seba po kúsku a rozhodli sa ich preskúmať.

 

Predaj panenstva, ktorým si človek môže údajne vytočiť až stovky tisíc dolárov, neprichádzal do úvahy. Predaj vlasov, pri Dodatkového postupujúcej plešine, sa nám tiež veľmi nepozdával. Rovnako sme zavrhli investovanie do realít, babysitting, vývoj aplikácií. Dodatkové tiež odmietlo stať sa hviezdou youtube, vymýšľať slogany a názvy firiem a zúčastňovať sa online prieskumov.

 

Naopak, zaujala ho profesia profesionálneho smútiča. Úlohou profesionálneho smútiča, písali v popise, je byť počas pohrebného obradu čo najhlasnejší. Má tým vzniknúť dojem, že zosnulá osoba bola neuveriteľne populárna a vplyvná. Uvažovalo aj nad pozíciou asistenta samovraždy. Ľudia, ktorí ju zastávajú, sa pri výkone povolania držia hesla Zomrieť nie je hriech, čo Dodatkové uznalo za jeden z naj sloganov vôbec. Za zmysluplnú Dodatkové považovalo aj prácu spáča z povolania, obávalo sa však, že v tomto odbore bude panovať priveľmi veľká a tvrdá konkurencia.

Mne sa celkom páčila aj profesia vyťahovača ľudí z preplnených súprav metra, Dodatkové však nebolo ochotné za džobíkom dochádzať do Japonska.

 

Prerušilo nás búchanie na dvere. Dovalili sa pankáči, v batohu všetky potrebné ingrediencie na výrobu pekelníka. Pili ste niekedy pekelník? Ak nie, vediete zrejme dosť nudný a nezaujímavý život. Pekelník je nápoj, ktorý má v našich končinách dlhú tradíciu. So spôsobom výroby ma oboznámil Zoly Bé. Presnú receptúru odo mňa nežiadajte, ide o dôkladne strážené tajomstvo. Prezradiť môžem len toľko, že na prípravu potrebujeme koláčový rum, dezertné víno, ideálne ríbezľové, alpu, prípadne lesanu, citróny, klinčeky, škoricu. Fajnšmekri pridávajú aj kvapku kolínskej. To všetko zmiešame v hrnci a zahrievame.

 

Kým pekelník bublal, pankáči nás zjazdili, že márnime čas somarinami. Peniaze predsa vždy boli aj budú, to len my sme neboli a nebudeme, vraveli.

Dodatkové nesmelo namietalo, že momentálne my sme, len prachy akosi nie.

Pankáči mávli rukou a šli načapovať.

Sŕkali sme horúci nápoj a diskutovali o tom, že všetko ide od desiatich k piatim, že budúcnosť je jasná, ani slaná, ani mastná.

Niekto dokonca navrhol urobiť revolúciu, nevedeli sme sa však dohodnúť, kedy by taká revolúcia mala vypuknúť ani ako ju uskutočniť.

 

K ďalšiemu priebehu večierka len stručne. V priebehu nie príliš dlhej chvíle sa nám podarilo dostať na takú úroveň, že pri pohľade na nás by si zgustol jedine zoológ. Potom si už len nejasne spomínam, že sme vyspevovali na balkóne pesničku od skupiny Šanov, Kluci a děvčata pěstujte prasata, země je kulatá a svinstva je tu dost, váľali sa šrégom cez posteľ, že sa k nám najprv pokúšali do­­zvoniť susedia, neskôr uniformy.

 

Na Silvestra som zvolil home office. Prejavovať radosť nad zmenou čísla v letopočte nepovažujem za nevyhnutné. Okrem toho ma ulice plné sviatočných slopačov nelákajú. Chcete vedieť, čo som robil? Tajmlapsoval som. Tajmlapsovanie je nevinná a neškodná činnosť, ku ktorej potrebujete len zariadenie s pripojením na internet. Dokonale nahrádza cestovanie, navyše eliminuje všetky riziká spojené s fyzickým presúvaním. Človeku nehrozí smrť ani zranenie, nemusí sa obávať zlodejov, pri tajmlapse vám ani nohy smrdieť nezačnú, vajcia sa nesparia.

 

Na rozbeh som si dal osemnásťminútovku z Bozemanu k Old Faithful v Yellowstone. Opakovane sa objavujú informácie, že z tohto najstaršieho národného parku onedlho príde naša skaza. Osobne som v tomto smere skôr skeptický. Navyše, prípadné vyhynutie ľudstva po výbuchu supervulkánu by v praxi znamenalo len to, že sme boli slepou vetvou evolúcie a opäť raz príde čas menej komplikovaných organizmov.

 

V dvanástej minúte a päťdesiatej siedmej sekunde mi cestu za zvukov techna skrížil jeleň. Hrdý a majestátny tvor. Okolo stáli americkí vodiči, mobilmi zachytávali scénu takú typickú pre štát Wyoming. Ďalej som šiel zo Salt Lake City do Portlandu, z Cody do Living­stonu, potom som dal Seattle – Milwaukee a na záver Las Vegas – Orlando.

Keď vystrelili prvé ohňostroje, rezal som si to práve Arizonou. V detstve som čítal, že toto územie, uzavreté dookola vrchmi a púšťami, nemá nijakej správy. Že sa sem sťahujú stovky ľudí, ktorí sa dostali do sporu so zákonom, aby tu viedli surový a násilnícky život. Veľkú časť obyvateľstva vraj tvoria vrahovia a zlodeji, hrdlorezi a falošní hráči. Každý musí byť ozbrojený a krvavé scény sú tu na dennom poriadku. Musím uznať, že tá krajina dnes už pôsobí pokojne až tuctovo. Kríky, kaktusy, motoresty. Na obzore hory.

 

Na Nový rok som si uvedomil, že všetko naše nešťastie spočíva v tom, že nevieme vydržať medzi štyrmi stenami. Rozhodol som sa preto sformulovať nasledujúce predsavzatie.

 

Vchodové dvere dám bez milosti zamurovať. Dole zostane len otvor, ktorým mi budú podávať cigarety, omamné látky a občas niečo pod zub.

Ja budem ležať, sedieť, prípadne špacírovať v tej svojej rakvičke a nikoho mi ku šťastiu nebude treba. Nebudem mať televízor ani rádio. Prístup na internet si ponechám len kvôli pornografii. Spravodajské weby vylúčim. Prestanem počúvať muziku, aj tak ide o hluk, ktorý praľudia vymysleli na plašenie zvierat.

 

Odhlásim sa zo všetkých sociálnych sietí, kde sa na mňa nahnisali jedinci, s ktorými si nemám čo povedať. Mobil s radosťou šmarím o stenu. Nebudem sa pozerať ani von oknom. Príroda, ako aj ľudia a ich výtvory, to všetko pôjde preč z môjho zorného poľa. Žalúzie zostanú v kuse zatiahnuté, v byte bude panovať rovnako príjemné prítmie prakticky počas celého roka. Takáto klíma mi umožní konečne si prestať všímať neustále sa striedajúce ročné obdobia.

 

Budem sa často kúpať. Aj trikrát denne si poležím vo vani s horúcou vodou, zahalený v pene s jazmínovou vôňou a obsahom termálnych minerálov. V kúpelni zapálim sviečky a budem sa kochať pohľadom na mihotavé tiene na kachličkách. Občas sa ponorím a zadržím dych. Budem atakovať hranice života, čakať na svetlo na konci tunela.

 

Ako dlho mi to vydržalo? Krátko, uhádli ste. Po dvoch dňoch mi už doma začali rásť rohy a vybral som sa do spoločnosti. Zakukol som do Káčka aj do Kukurice, zastavil sa u Matky Božej, zašiel som do Dina. Napokon som pristál v Bufete.

Pán výčapu práve častoval ľudí pri pulte pálenkou. Zaradil som sa do radu a zrazu bol svet príjemným miestom a my, ľudia pri pulte, sme o ňom všeličo vedeli.

 

Nasledujúce dni sa nestali. Ak vám bude niekto tvrdiť, že počas nich niekde vymenili panovníka, že kdesi vybuchla sopka, prepadla sa zem, že nejaký šialenec postrieľal v škole detičky, neverte mu. Tie dni zmizli z histórie, jednoducho neboli.

 

Po Troch kráľoch som Dodatkové stretol v stávkovej kancelárii. S víťazoslávnym úsmevom mi ukazovalo čerstvý rozpis. V nasledujúcich hodinách preň mali pracovať športovci hneď na niekoľkých svetadieloch. Eventuálna výhra vyzerala sľubne.