Místo, kde se píší příběhy

Váš debut Milo nemilo je vtipným popisem života na okraji – jak mimo centrum geografické, tak společenské. Hodně se v něm pije alkohol, užívají zakázané látky a dějí se velmi bizarní věci. Nakolik je tento děj osobní?

Základnou líniou knihy je prevádzkovanie krčmy v malom mestečku na východnom Slovensku. Taký príbeh by som si doma za stolom pri popíjaní mliečneho koktejlu zrejme nevymyslel, musel som ho zažiť. Pred šiestimi rokmi dostal môj kamarát nápad otvoriť bar na gelnickom amfiteátri a spýtal sa ma, či by som mu nepomohol čapovať. Keďže som v tom čase bol už nejaký ten piatok nezamestnaný, súhlasil som. To, čo sa v knihe odohráva, má teda reálny základ. Samozrejme, nie je to len čisto reportážne zaznamenávanie udalostí, občas skutočnosť zámerne trochu hyperbolizujem, občas si úplne vymýšľam. Je to teda mix toho, čo sa naozaj odohralo, a mojich mystifikácií. Podobne je to aj s postavami v knihe. Niektoré majú svoje reálne predobrazy, iné sú úplne vymyslené. Pred publikovaním som tie texty dával čítať šéfovi, nechcel som, aby medzi nami vzniklo nejaké nedorozumenie. Nepamätám si, že by som pri písaní niekedy uletel do takej miery, aby mi povedal: Toto von nedávaj. Napokon, neskôr bol aj jedným z krstných otcov knihy. Boli aj zákazníci, ktorí mi povedali, aby som o nich radšej nič nepísal. Rešpektoval som to. Po publikovaní knihy mi zatiaľ nikto nevynadal ani jednu nezavesil. Keď to tak ostane, nebudem protestovať.

Jaké měla kniha ohlasy?

Texty najprv vychádzali na pokračovanie na portáli dailymale.sk. Bolo to ešte v čase, keď som v krčme pôsobil ako barman. Reakcie na tie písačky som mal teda skôr, než kniha vy­­šla. Pamätám si, že to publikovali vždy v piatok, čo je v krčme tradične silný deň. Večer mi potom viacerí zákazníci vraveli, že ma čítali a že ich to bavilo, a za odmenu mi kupovali panáky. Prvé honoráre som dostával vo veľmi výhodnej, tekutej podobe. Nebudem popierať, že boli aj inšpiráciou do ďalšieho písania. Keď kniha nakoniec vyšla, stretol som sa s rôznymi ohlasmi, čo je asi normálne. Boli aj nadšené, aj zatracujúce. Vraj sa niektorí ľudia v našom meste nad knihou dosť pohoršovali, ale to mám len z počutia, do očí mi to ni­­kto nepovedal. Recenzie v médiách boli zatiaľ väčšinou pozitívne, kritici ju vybrali do finálovej desiatky Anasoft litery, nemám špeciálny dôvod sťažovať si. Ľutujem len, že pár kamarátov sa vydania knihy nedožilo.

Jedním ze zásadních prostorů, v němž se odehrává děj vaší knihy, je hospoda. Jak vnímáte funkci hospody v československé realitě?

Kniha má motto: „Keby človek nemal krčmu, ničím by sa nelíšil od zvierat.“ Veď kde inde, keď nie v krčme sa tu v našom československom priestore mnohokrát pripravovali či dokonca odohrávali veci dejinného významu? Politika, filozofia, umenie – to všetko je neoddeliteľne spojené s krčmou. Už za čias Rakúsko­-Uhorska sa v hostincoch stretávala intelektuálna elita, aby spriadala politické plány. Neruda spomína na spolok vlastencov a literátov, ktorí sedávali U Bílého lva. Raz tam mal ktosi vyhlásiť, že keby na nich v tej chvíli spadol strop, je po celom českom národe. Bytie či nebytie celého národa teda v istom momente záviselo od pevnosti stropu v konkrétnej krčme. Ak ostaneme len pri literatúre – ktovie, ako by vyzerala, keby jej najvýznamnejší predstavitelia nepresedeli pol života a možno aj viac v korheľni? Ako a čo by písali Hašek či Hrabal? Alebo náš Rudolf Sloboda? Písali by vôbec? Pre mňa je krčma predovšetkým miestom, kde človek stretáva ľudí so zaujímavými osudmi. Miestom, kde sa píšu príbehy.

Součástí děje je i jedna z nejdivočejších epizod, zahrnující vzpomínku na devadesátá léta, kdy jste působil v pražské hospodě Na Příkopech. Jak se od té doby proměnila hospodská kultura?

V Slovanskom dome vtedy fungoval perfektný záhradný výčap, stoly a stoličky zo žltých a červených latiek, no klasika. Vysedávali tam díleri, človek vedel zohnať všakovaké dobrôtky. V tom čase letel hlavne heroín. Roznášal som tam pivo počas prázdnin, občas aj čapoval. Pivo v centre Prahy stálo pätnásť korún, pre cudzincov o desať viac. Vlani som sa tam bol pozrieť, takmer som ten priestor nespoznal. Všetko moderné, sterilné. Ceny šialené. Klasické krčmy štvrtej cenovej miznú. Týka sa to nielen veľkých miest, ale aj tých menších. U nás v Gelnici tiež niektoré zavreli, prípadne prerobili na kaviarne. Našťastie, ešte stále tam máme pár takých, ktoré dýchajú tou správnou atmosférou. Tu vám v krčmách dokonca zakázali fajčiť, čo je zo strany zákonodarcov absolútna drzosť. Pod pláštikom ochrany zdravia sa odohral zvrhlý útok na tradičnú krčmovú kultúru. Nedávno sme sa na tom zhodli s borcami v krčme na Vodičkovej ulici, kde čapujú Braník za tridsať päť. Vlastne, bolo to pred krčmou, kde sme si museli ísť všetci povinne zapáliť. Na Slovensku už v minulosti podobný pokus tuším bol, ale neprešlo to. Aj tak sa však obávam, že skôr či neskôr to nejaký magor v parlamente navrhne a nájde aj dostatočný počet ďalších šialencov, ktorí mu to odhlasujú. Možno nakoniec tradičná krčma prežije len ako múzeum. A my, štamgasti, budeme živými exponátmi. Za prachy si nás budú chodiť obzerať a fotiť turisti z Ázie.

Který je váš nejoblíbenější podnik?

Hostinec Tatran, medzi pravidelnými zákazníkmi nazývaný Bufet. Tú krčmu som navštevoval od útleho detstva, pivo tam totiž čapovala moja babka. Je to tradičný podnik, v lete sa dá sedieť na veľmi peknej záhradke. Človek dôverne pozná obsluhu aj väčšinu popíjajúcich. Keď sa postaví k pultu, neexistuje, aby pred ním do dvoch minút nepristálo poldeci od niekoho známeho. A ľudia tu majú odpovede na všetky otázky sveta. Neexistuje téma, ku ktorej by sa nedokázali kvalifikovane vyjadriť. Ale mám rád v podstate všetky klasické krčmy v Gelnici, dúfam, že sa raz dostanú na zoznam svetového dedičstva UNESCO. Osobne som preto pripravený urobiť maximum.

K jaké spisovatelské linii se hlásíte a koho považujete za zdroj své spisovatelské inspirace?

Milujem najmä autorov, ktorí do toho idú naplno. Autorov, ktorí za písanie ručia osobným príbehom. Zo slovenských predovšetkým Ruda Slobodu. Keď mal devätnásť, vykašľal sa na vysokú školu a išiel robiť do bane, prakticky celý život pil a nakoniec sa obesil na reťazi z bicykla. Žil v Devínskej Novej Vsi, to je dedina neďaleko Bratislavy, v malom domčeku s manželkou, ktorá mala psychické problémy. Sloboda vedel zaznamenať bežný život tak, ako nikto u nás pred ním a ani po ňom. Romány Rozum, Krv či Stratený raj, to je veľká literatúra. Verím, že Slobodu raz poriadne objaví aj svet za hranicami Slovenska. Z českých autorov mám rád Haška, Fuksa a Hrabala, ale aj Balabána, niektoré veci od Emila Hakla. Z tých svetových opakovane čítam Rabelaisa, Pascala, markíza de Sade, Nietzscheho, Célina, Camusa, Burroughsa, Bukowskeho, Bern­harda, Dostojevského, Gogoľa, Jerofejeva. V minulom roku ma veľmi zaujal francúzsky autor Edouard Levé. Jeho Autoportrét je po­­dľa mňa geniálny.

Jedním z hlavních témat vašeho debutu je protloukání se životem ze dne na den a étos zahálky. V jedné recenzi byla kniha dokonce označena jako politický manifest opilců. Mohou být nicnedělání a hon za flaškou skutečně chápány jako subverzivní vzpoura?

Za politický manifest slovenských opilcov označil v recenzii v Denníku N pán Martin M. Šimečka konkrétne túto pasáž: „Keď oni vstávajú, my dospávame opicu. Prípadne naháňame ďalšiu. Kým oni usilovne celý rok pracujú, aby sa v lete mohli pár dní piecť pri mori, my sa po celý čas spokojne hojdáme v záchrannej sociálnej sieti, lebo čľapkanie v slanej vode považujeme za blbosť.“ Písal tam tiež o tom, že ide o vzburu proti systému spočívajúcu v tom, že naň hrdinovia knihy kašlú a jediné, čo chcú, je, aby si ich spoločnosť nevšímala a nechala ich pokojne piť.

Neviem, či takéto správanie možno označovať pojmom vzbura, pod týmto pojmom si totiž skôr predstavujem nejaký aktívny pohyb a ten tu absentuje. Ale interpretácie textu sa môžu líšiť, ako autorovi mi do toho v princípe nič nie je. Ak si tú knihu niekto prečíta týmto spôsobom, nezostáva mi iné, len to rešpektovať. Osobne sa však žiadnu vzburu slovenských pijanov viesť nechystám. Mojim zámerom bolo len popísať to, čo som okolo seba videl, podať svedectvo o ľuďoch, ktorých mám rád. O tých, na ktorých sa tá akože normálna malomeštiacka spoločnosť pozerá cez prsty a považuje ju za spodinu. Ja však radšej budem piť na lavičke v parku s bezdomovcom čučo než drahý alkohol s nejakými snobmi na recepciách. Na tej lavičke sa totiž o živote dozviem viac. Oveľa viac.