Moc noci svätojánskej

České vydanie Eliadeho románu možno považovať za výnimočnú literárnu udalosť. Svatojánská noc (Noaptea de Sânziene, 1955) je cenná práve tým, že stelesňuje všetky Eliadeho zásadné idey a koncepcie: vedecké, umelecké aj osobné. Stojí za zmienku, že po slovensky román vyšiel už v roku 2000 v preklade Jany Páleníkovej, no keďže je pre českého čitateľa ťažko dostupný (stále väčšmi aj jazykovo), nejde o „duplicitu“ – napokon, Svatojánská noc patrí k dielam, ktoré by každá kultúra mala mať „osvojené“ vo vlastnom jazyku. Českého vydania sa ujalo prestížne vydavateľstvo Academia a prekladu tohto románového opusu rovnako „prestížny“ prekladateľ Jiří Našinec, laureát ceny Magnesia Litera za preklad z rumunčiny. Možno ho považovať aj za Eliadeho dvorného prekladateľa, keďže okrem viacerých románov a poviedkových súborov preložil aj jeho monumentálne Paměti (1988; česky 2007). Aj s takmer sedemstostranovou Svatojánskou nocou si poradil bravúrne – preklad si na celej ploche zachováva prirodzenosť, jednotu a plynulosť reči. České vydanie je obohatené o zasvätený doslov Eliadeho synovca, literárneho vedca Sorina Alexandresca.

Nič nie je náhoda

Už od prvej kapitoly je jasné, že toto dielo si vyžaduje čitateľa, ktorý participuje na odhaľovaní (ak nie priam spolutvorbe) veľkých tajomstiev románu. Tým vstupným je tajomstvo samotnej svätojánskej noci, ktoré tvorí rámec celého deja. Hlavný hrdina Ștefan Viziru má nutkavú potrebu ísť do lesa Băneasa na okraji Bukurešti, kde sa prvýkrát stretáva s Ileanou. Vedie s ňou zvláštny rozhovor, z ktorého vysvitne, ako osudovo berie ich náhodné stretnutie za súmraku v lese na svätého Jána: „,Mohly by se dít nejrůznější zázraky,‘ pokračoval, ani se na ni nepodíval. ,Ale někdo vás musí naučit, jak na ně pohlížet, abyste věděla, že to zázraky jsou. Jinak je ani nezaznamenáte. Přejdete kolem nich, a nebudete vědět, že to zázraky jsou.‘“ Po týchto slovách zostane znepokojená nielen Ileana, ale aj čitateľ, ktorého si autor prostredníctvom silno autobiografickej postavy Ștefana pomaly pripravuje na akési dvojité vnímanie reality. Čitateľ postupne odhaľuje, že v Eliadeho fiktívnom svete nič nie je náhoda, tajomné znamenia poukazujú na skrytý význam, ku ktorému sa treba dopracovať, sú šifrou vedúcou k inej, posvätnej realite. Tá sa z moderného sveta síce úplne nevytratila, ale už sa veľmi neukazuje, skôr utajuje, skrýva za symboly. Preto tu musí byť niekto, kto nás, profánne bytosti, naučí, „jak na ně pohlížet“.

Eliadeho opus magnum už dostal veľa prí­vlastkov: román­-rieka, ľúbostný, historický či spoločenský román, ale práve symbolická, metafyzická hodnota má pre jeho pochopenie určujúci význam. Napokon sám autor nás od začiatku nabáda dekódovať skryté významové roviny a počas celého príbehu sa na pozadí historickej fresky súčasne odohráva „paralelný príbeh“, v ktorom ide o prítomnosť a prejavenie sa posvätného v profánnom svete. Ako píše Jiří Našinec na prebale knihy, Eliade „ve své románové fresce předkládá dokonalý příklad toho, jak dialektika posvátného a světského, která je úhelným kamenem autorovy fenomenologie náboženství, funguje v kontextu prozaického díla“.

Od svetského k posvätnému

Vzťah medzi svetskou a mimo­- či nadsvetskou sférou a prechod z prvej do druhej je základnou osnovou nielen tohto iniciačného románu, ale aj ďalších Eliadeho „fantastických“ próz (napr. Had, Tajemství doktora Honigbergera, Hádání z kamenů). Tento typ prózy sa vždy odohráva v dvoch plánoch: v rovine prežívania, pod čím rozumieme spôsob, akým autor zobrazuje život hrdinu v tzv. reálnom svete, a v rovine iniciačného rozprávania, kde vstupujú do hry skryté, implicitné, symbolické významy. Pokiaľ ide o to prvé, Eliade vychádza z historického času a priestoru: príbeh Svatojánskej noci sa odohráva na pozadí búrlivých udalostí v Európe uprostred druhej svetovej vojny, predovšetkým v Bukurešti, kde sledujeme životné peripetie hlavného hrdinu, ako aj celej plejády ďalších postáv, ktoré uprostred „teroru histórie“ postupne napĺňajú svoj osud. Samotné rozprávanie je už podriadené iniciačnej schéme a v tomto druhom pláne sa odhaľuje cyklický charakter knihy, keď medzi prvou a poslednou udalosťou románu, teda spomínaným stretnutím Ștefana a Ileany v lese Bănea­sa v roku 1936 a ich opätovným stretnutím rovnako na svätojánsku noc v lese Royaumont pri Paríži v lete 1948, narátame presne dvanásť rokov – ide teda, ako si zapíše Eliade v denníku, o „dokonalý cyklus (…) Veľkého roka“. Podľa mytológie primitívnych národov ide o jeden kozmický rok, na konci ktorého sa obnovuje prvotný chaos, čo predstavuje zároveň možnosť vystúpenia z času. Na svätojánsku noc, keď sa „otevírají nebesa“, máme dočinenia s rovnakým fenoménom, keď je možný prechod do akéhosi rajského, mimočasového priestoru.

Významovo tu teda nedominuje historická udalosť s jej konkrétnymi faktmi, ako je to v klasickom realizme, ale duchovný zážitok, ktorý je do nej integrovaný. Tieto dva plány sa vzájomne prelínajú a do hry vstupuje symbol ako mediátor medzi nimi. V románe Svatojánská noc je takým symbolom napríklad auto. Ním je Ștefan posadnutý už od začiatku, no inak ako moderní návštevníci autosalónov. Len čo rozpozná v tomto zdanlivo obyčajnom predmete znamenie, nevyhnutne nastupuje na cestu iniciácie – lebo funkciou takýchto symbolov u Eliadeho je takpovediac iniciovať iniciáciu. Eliade ukazuje, že aj v desakralizovanom svete je posvätné ukryté v čomkoľvek (aj v takom embléme modernity ako auto) a človek má možnosť kedykoľvek ho odhaliť.

Rozprávač ako zasvätiteľ

Svatojánská noc bola napísaná práve s týmto zámerom, ktorému sa podriaďuje aj štýl románu. Rozprávanie je odpsychologizované, strohé, zbavené literárneho experimentovania, zato dodržiava iniciačnú štruktúru. Nájdeme tu všetky typické postavy románu zasvätenia, „postavy­-mýty“: adepta, zasvätiteľa, dvojníka, pannu či „bytosť stredu“. Oproti nim vystupujú aj čisto profánne bytosti, charakterizované svojou „historickosťou“, upätosťou na aktuálnu dobu, ktorej „zapredali“ celé svoje bytie. Je príznačné, že sú to všetko negatívne postavy; profánne má u Eliadeho vždy podobu historickej podmienenosti, pominuteľnosti.

Postava Ileany ako „iniciačnej panny“ predstavuje možnosť spásy pomocou lásky. Ileana je stvorená len pre Ștefana, je mu súdená a v podstate len čaká na naplnenie svojho osudu v mystickej svadbe. Musí uplynúť oných symbolických dvanásť rokov, aby sa v súlade s kozmickým poriadkom Ștefan opäť cyklicky vrátil k tomu istému magickému momentu (svätojánska noc, les, Ileana), keď preňho až tentoraz nastáva tá správna konštelácia, aby pochopil, precitol, dosiahol zasvätenie. Všetky symboly, spočiatku vystupujúce ako izolované zlomky, sa odrazu začlenia do systému, kde všetko smeruje k „jedinej situácii“ – k zasväteniu človeka. Iniciáciu si pritom môžeme predstaviť aj ako najvyššiu náboženskú skúsenosť, ontologický zlom, znovuobjavenie stratenej spirituality.

Do silne autobiografickej, individuálnej roviny autor kóduje iniciačný scenár a povyšuje celý príbeh na univerzálnu úroveň. Autor­-rozprávač preberá funkciu zasvätiteľa, ktorý je držiteľom vízie sveta a jej poslom. Pre zasväteného čitateľa sa potom čítanie takéhoto textu premieňa na duchovné cvičenie, možnosť premeny estetickej skúsenosti na skúsenosť mystickú. Tým, že Eliadeho fantastická literatúra ilustruje na každodennom živote možnosť oddeliť sakrálnu realitu od profánnej a od redukujúceho relativizmu histórie, otvára ju smerom k transcendencii a ponúka zároveň odpoveď modernému svetu, ktorý nevie vyriešiť svoju krízu.

Autorka je rumunistka.