Dekonštrukcia v gejzíre karnevalu

Potom ako slovenská ministerka kultúry Ľubica Laššáková napriek odporúčaniu odbornej komisie zastavila dotácie pre všetky projekty organizované LGBTI+ komunitou, vyvesilo v rámci májových protestov Mestské divadlo v Žiline z okna dúhovú vlajku. Tú bohužiaľ po obrovskej vlne odporu na sociálnej sieti Facebook vedenie divadla zvesilo. Planou útechou môže byť, že práve v tomto divadle počas festivalu Kiosk dostalo priestor predstavenie Tropical Escape (2015) od dvojice otvorene queer umelcov.

Osviežujúca oplzlosť

Boďák zasvieti na zošúverený šedý kus igelitu v ľavom zadnom rohu scény. Zahučí kompresor, ktorý začne do igelitu vháňať vzduch. Hluk utíchne a pred nami stojí trojmetrová figúra pripomínajúca piktogram na ženských toaletách. Zrazu sa otvorí zips a z igelitu sa na scénu vykotúľajú Csaba Molnár a Márcio Kerber Canabarro. V kostýmoch zo siloniek naplnených nafúknutými balónmi, pretiahnutými cez hlavu a okolo pásu, sa ladne hýbu do Debussyho prelúdia Faunovo odpoludnie. Celý čas tancujú v relevé, pretože na pätách majú pripevnené malé balóniky, kopytá faunov. Pri gradácii túžby v zasnenom prelúdiu sa začnú dvaja performeri oddávať milostným aktom, v ktorých im odstávajúce a visiace balóny slúžia ako zdroje rozkoše, náhrady pohlavných orgánov. Efemérna sexualita v náraze na absurditu kostýmov privádza na scénu osviežujúcu oplzlosť. V milostnom zápale sa nedá určiť ani pohlavie, ani konkrétny tvar zobrazovaných bytostí, čo oslobodzuje možnosti interpretácie.

Zrazu jeden z balónov praskne a vyprýšti z neho biely prášok. Performeri nachádzajú krabice s ďalšími balónmi. V pohybovo presne štylizovanej klaunskej etude praskajú balóny za balónmi. Postupne z nich vypadáva oblečenie, cigarety, banány či plastový nôž. S každým objektom sa rozohrávajú groteskné mikrosituácie, vždy temporytmicky presné s jednoduchou vtipnou pointou. Performeri si postupne stiahnu silonky z tela a oblečú sa do voľných kostýmov. Tempo performancie začína gradovať. Z reproduktorov sa ozve dialóg v taliančine, hádku z filmu La Sciantosa (Speváčka, 1970) odohrajú performeri štylizovane v lipsyncu. Vo vrcholnom bode konfliktu sa nahrávka zmení na vzdychy z porna a začne sa tanečná choreografia inšpirovaná Cunning­hamovou technikou, ktorá je vo svojej exaktnosti a nadnesenosti v ostrom kontraste voči extatickým orgazmom pornoherečky. Márcio Kerber Canabarro začne lipsyncovať aj repliky z porna, no vždy ich posúva do iného kontextu. A tak sa zo slastného „Oh, shit, yes, oh, oh…“ stáva vrchol scénky o samovražde. Počas vyvrcholenia pornoherca začnú performeri praskať balóny naplnené modrou farbou, oblievajú sa a naháňajú v šialených bakcha­náliách. Po kompletnej dekonštrukcii seba a scény v gejzíre karnevalu odlepia igelitový poťah na podlahe a prasknuté balóny, šupky od banánov či dotrhané, vyžmýkané oblečenie doň zabalia a odtiahnu na kraj pódia.

Chladný protiklad

Zo zákulisia následne vytiahnu plátno a z projektora pustia prezentáciu. Začne sa prednáška o textoch či konkrétnych dielach umelkýň a umelcov, z ktorých performeri pri tvorbe vychádzali. Tá je osviežujúco chladným proti­kladom k surrealistickému divadlu voľných asociácií a rodovej, sexuálnej liberácie, ktoré sme práve zažili. Koncept prednášky o predstavení hneď po predstavení je zaujímavý – ponúka autorom možnosť presne ukotviť kontext, v ktorom dielo vznikalo. Je pravda, že môže prebiť určitý emocionálny zážitok, ktorý by divák alebo diváčka chceli v sebe nechať doznieť, no pri takto komplexnom a mnohovrstevnatom predstavení bola prednáška skôr nápomocná.

Molnár a Canabarro začali vzťahom medzi Ingresovým dielom Veľká odaliska (1814) a Guerilla Grrrls, teda schopnosťou feminis­tickej skupiny z osemdesiatych rokov ­vy­­užiť stereo­typizujúce zobrazenie ženského tela skrz koláž na subverziu patriarchálnych po­­merov v newyorských galériách. Táto snaha o vyvrátenie rodového či sexuálneho stereotypu sa objavuje v celom predstavení, najvýraznejšie pri prvej choreografii na Debussyho skladbu. V nej rodová ambiguita tiel vymykajúcich sa binárnemu normatívu a odkaz na škandál, ktorý vyvolalo predstavenie tanečníka Nižinského v Paríži roku 1912 (konkrétne jeden sexuálny pohyb so šálom), privádzajú k čítaniu tohto milostného aktu ako „queer utópie“ alebo „vysunutej základne budúcnosti“ v ponímaní Josého Estebana Muñoza, na ktorého knihu Cruising Utopia (Plavba utópií, 2009) performeri počas prednášky upozorňujú: „Javisko a ulica (…) sú miestami pre performancie, ktoré umožňujú recipientom a recipientkám preniknúť do menšinových skúseností, ktoré existujú dialekticky v budúcnosti aj v prítomnosti… Tieto performancie sú tak vysunutými základňami už existujúcej queer budúcnosti v prítomnosti.“

Estetika pre budúcnosť

V súvislosti s týmto výrokom ponúka Muñoz estetický nástroj na preklenutie súčasnosti: „Užasnutie pomáha prekonať limity odcudzujúcej prítomnosti a dáva možnosť uvidieť iný čas a iné miesto.“ Takúto estetiku užasnutia sa podarilo Csabovi Molnárovi a Márciovi Kerberovi Canabarrovi evokovať v klaunsky grotesknej scéne s praskaním balónikov. Tá pri zmiešaní heteronormatívneho s ­queer, keď vzniká čosi nové a vytvára sa priestor na dezorientáciu, naozaj ponúkla pohľad na performanciu rodu a sexua­lity akoby z vytúženej budúcnosti.

Na záver prednášky performeri vysvetlili, že kvôli potrebe emancipácie od grantových systémov a kvôli celkovej tvorivej slobode pracovali na predstavení bez inštitucionálnej finančnej podpory. To je v súvislosti s témami predstavenia pochopiteľné – na kritiku súčasného kapitalizmom dopovaného normatívneho kultúrneho prostredia, ktoré ostrakizuje všetky a všetkých, čo sa vymykajú predpísaním rodovým, sexuálnym a performatívnym stereotypom, je potrebná čo najkompletnejšia autonómia. V kontexte zatrateniahodného rozhodnutia ministerky Laššákovej sa naozaj bojím, že takáto práca bez štátnej podpory by mohla byť pre slovenské umelkyne a umelcov jedinou možnosťou. Práve pre túto hrozbu je potrebné predstavenia ako Tropical Escape uvádzať a tvoriť, lebo (ako čítame v citácii z Cruising Utopia na webovej stránke predstavenia): „Queer predstavy sú prepojené s túžbou po utópii a spoločne sa stávajú faktormi prispievajúcimi k možnosti politickej transformácie.“

Autor je divadelník.