Hranice morálneho kruhu

Kníh, ktoré by ľudsky, ale zároveň veľmi rázne hovorili o tom, kam sme sa dostali v postojoch k chudobe, sociálnej podpore, či kam sme sa posunuli v otázkach našich hodnôt vo vzťahu k solidarite a (vzdialeným) druhým, nie je až tak veľa. „Človek je koleso, ktoré sa roztáča samo. Rozhoduje motivácia, vôľa, osobná zodpovednosť. Podmienky sú vedľajšie. Sú len výhovorkou tých, čo zlyhali. Všetci zodpovedáme len sami za seba, a už takmer nevieme, čo si počať so slovom ‚spoločnosť‘,“ píše autorka knihy Za ostrou hranicou, sociologička Zuzana Kusá. Toto konštatovanie je iba jedným z mnohých kritických zhodnotení neoliberálneho trendu individualizácie nových spoločenských rizík. Od roku 1989 prešlo Slovensko prechodom na trhové hospodárstvo, politikami privatizácie, vstupom do NATO a Európskej únie mnohými reformami vrátane tých sociálnych. Politici od roku 2003 výrazne zredukovali sociálnu pomoc, základnú dávku v hmotnej núdzi podmienili prácou, znížili rodičovský príspevok rodičom, ktorých deti nechodia pravidelne do školy, zrušili priestupkovú imunitu poberateľom hmotnej núdze. Tieto politiky zavádzali stredo­-pravé politické strany rovnako ako tá, ktorá sa hlási k sociálnej demo­kracii. Aj napriek tomu, že kniha je zasadená výlučne do slovenského prostredia, dôležité spoločenské tabu a mýty spojené s chudobou a (ne)solidaritou, ktoré Zuzana Kusá otvára a kriticky diskutuje, majú presah na mnohé iné krajiny.

Ľudia nášho okruhu

Kniha stručne, ale veľmi výstižne a v kritickom duchu otvára témy hodnôt, ľahostajnosti, morálky, stereotypných diskurzov, systematického opomínania medzinárodných dohovorov o sociálnych právach v politických stratégiách, redukcie chudoby na čísla či nerovnosti prerozdeľovania zdrojov. Zaoberá sa vzdelávaním, sociálnou podporou, hodnotami, odkrýva nepopulárne témy chudoby, sociálnych dávok, Rómov či solidarity.

Za ostrou hranicou je esejistickým textom, ktorý vo veľkej miere čerpá z textov vedeckých, autorkiných vedeckých poznatkov a výňatkov z výskumných rozhovorov či terénnych poznámok. Diskutuje o témach, na ktoré majú ľudia často jasný a vyhranený názor. Myslím, že mnohí z nás majú vo svojom okolí známeho či strýčka, ktorý má jasno v tom, čo robiť s „neprispôsobivými spoluobčanmi“ či tými, čo „robia načierno“ a ešte si aj dovolia poberať dávky. Napriek tomu, že sociálne vylúčenie či chudoba sú ústredným motívom mnohých publikácií, najmä vedeckých, vypĺňa táto kniha nedostatok diel kriticky hodnotiacich, ľudsky a zrozumiteľne vysvetľujúcich súčasné znepokojujúce spoločenské tendencie. Tými sú napríklad vytyčovanie ostrých hraníc medzi „slušnými chudobnými“, ktorí pracujú za minimálnu mzdu a napriek tomu živoria, a tými, ktorí „zadarmo“ dostávajú sociálnu podporu; hranice medzi „ľuďmi vnútri nášho morálneho kruhu“ a tými, ktorí sú mimo tohto kruhu, teda tými, ktorí sú „za hranicou empatie a zmyslu pre spravodlivosť“.

Kniha tiež vypĺňa obrovskú dieru popularizačných diel, ktoré by otvorene a jasno zdôrazňovali systémové príčiny ako tie, ktoré spôsobujú, že sa ľudia ocitajú v zlej ekonomickej či kritickej životnej situácii; že deti či dospelí s nálepkou konkrétnej etnicity majú iné podmienky na vzdelanie, zamestnanie a život vôbec. Popularizovať tieto témy sa môže javiť ako vtip. Témy a hlavne perspektívy na ich nazeranie, tak ako ich predstavuje autorka, sú však stále viac nesmierne dôležité. Štrukturálne podmienky chudoby a vylúčenia v politickom a mediálnom diskurze na Slovensku takmer úplne absentujú, prípadne sú iba marginálne. Naopak, v slovenskej spoločnosti stále prevládajú mýty o lenivých Rómoch, vysokých sociálnych dávkach alebo presvedčenie, že každý si je strojcom svojho vlastného šťastia a že kto nepracuje, nech neje. Samozrejme, existuje nemalé množstvo odborných diel z dielne akademikov či neziskových organizácií, ktoré práve o štrukturálnych príčinách vylúčenia a chudoby píšu. Mnohí slovenskí, českí či zahraniční odborníci vysvetľujú, aké príčiny a dopady tieto negatívne spoločenské javy majú, vysvetľujú, prečo sa ľudia ocitajú v zlej ekonomickej situácii, prečo rómske deti iba zriedka končia vysoké školy, aké dopady to má na ne samotné i na rómsku menšinu, čo so sebou nesie bezdomovectvo. Širšia verejnosť však často takéto publikácie obchádza, prípadne sa k nim ani nedostane. Mnohí, ktorí by aj boli otvorení diskusii o týchto témach, vraj nerozumejú jazyku, iní obsahu či forme predstavenia poznatkov. Za ostrou hranicou túto dieru v česko­-slovenskom priestore vypĺňa. Ľuďom potenciálne zrozumiteľnejšom jazykom témy približuje a veľmi otvorene poukazuje na to, čo je v našej spoločnosti znepokojujúce a nad čím by sme sa mali intenzívne zamýšľať.

Hranice solidarity

Publikácia obsahuje aj úryvky rozhovorov či sociologičkiných poznámok, ktoré dávajú myšlienkam istý šmrnc v zmysle úderných ilustrácií zo života ľudí, ktorí chudobu zažívajú, sú jej svedkami alebo aj tými, ktorí na ňu majú svoj názor napriek tomu, že od nej majú ďaleko. Mnohé z týchto výňatkov poskytujú výživný materiál na (seba)reflexiu a zamyslenie sa nad našimi vlastnými presvedčeniami. Z poznámok pochádza napríklad nasledujúca pasáž: „V autobuse sedím vedľa staršej dámy. Po tom, čo zastaví na zastávke Zabíjanec a začnú pristupovať tmavší obyvatelia bývalých administratívnych budov s dierami miesto okien a začadenými stenami, dáma sa ku mne nakloní a šepne: ‚Utopila by som ich ako mačence.‘ Pozerám sa z okna a snažím sa presvedčiť samu seba, že som to nepočula.“ Autorka ďalej vysvetľuje, prečo sa k ľuďom vnútri nášho morálneho kruhu správame inak, lepšie ako k tým, ktorých považujeme za morálne podradených. Z výskumu hodnôt pochádza nasledujúca pasáž: „M: A čo s ľuďmi, ktorí povedzme nepracujú? Mali by dostávať nejakú podporu? J: To je ich problém. Určite.

M: A čo budú jesť? J: Čo mňa po tom? Oni mi dali niečo? (…) Ja musím robiť, aby som prežil. Nech oni idú robiť takisto. Nič im nedať, ani halier.“ Tieto výňatky neostávajú bez komentára. Autorka často vysvetľuje, čo za podobnými reakciami je a aké môžu mať dopady. Citácie však nenecháva ani bez kritického komentára a akéhosi apelu na nás, ktorí knihu čítame a posielame správu ďalej do sveta.

Ďalší moment, pre ktorý považujem knihu za závažnú, je zrozumiteľné pojednanie o dôležitosti diskurzov a ich obsahov. Ako Kusá píše, „sme uväznení v spôsobe rozprávania“. To, akým spôsobom prezentujeme určité skupiny, vytvárame alebo reprodukujeme konkrétne kategórie a reprezentácie, ktoré ďalej ľudia preberajú, je tiež alfou a omegou nášho konania. Dokonca to, ako o rôznych skupinách hovoria politici, teda tí, ktorí majú nielen symbolickú, ale aj reálnu moc, je často alfou a omegou presvedčení a konania širšej verejnosti. Veľkým problémom je, keď tieto mentálne reprezentácie o lenivých či neprispôsobivých chudobných ožívajú a pretavujú sa do konkrétnych každodenných činov alebo verejných politík, ktoré majú následne (často negatívny) dopad na životy reálnych ľudí. Ako Zuzana Kusá upozorňuje, „hranice morálneho kruhu a solidarity sa nedajú posunúť bez zmeny spôsobu rozprávania“.

Rozvíjať empatiu

Počas čítania som sa nevedela zbaviť pocitu znepokojenia. Toto znepokojenie ešte rozšírilo to, ktoré ma zalievalo posledných niekoľko rokov pri analýze politických debát a strategických dokumentov. Obludnosti, ktoré politickí predstavitelia, naše elity, dokázali a dokážu vyplodiť a pretaviť do politík, si vyberajú svoju daň. Čítanie knihy mi tieto poznatky a pocity zhrnulo čierne na bielom. Z publikácie je cítiť akési zúfalé volanie po elementárnej ľudskosti. Dielo nemá happy end. Súrne apeluje na znovuobjavenie morálnej či sociálnej predstavivosti verejnosti. Ako píše Kusá a ďalší sociológovia, „demokracia závisí aj od nášho rozvíjania zvyku vcítiť sa do situácie druhého – intelektuálne aj emocionálne“. Tejto zručnosti sa zrejme musíme systematicky priúčať a trénovať ju od raného detstva. Musíme seba a svoje okolie doslova systematicky učiť vciťovať sa do iných, aj neznámych, aj tých, čo sú ďaleko. Evidentne to nejde automaticky. Ani evolučne vyvinutý zmysel pre empatiu nie je dostačujúcim v takto komplexnej spoločnosti.

Autorka je socioložka.