Jméno prozaika Bally patří ve slovenské literatuře k zavedeným značkám. V povídkovém souboru Je mŕtvy se autor po letech vrací ke kratším textům, jinak se ale jeho psaní nijak zásadně neproměnilo – i tentokrát může čtenář spolu s osamělými postavami prožívat „neurózy, strachy, zoufalství, ale i tiché radosti“.
Prešlo už viac než dvadsať rokov od chvíle, keď sa na slovenskej literárnej scéne objavil Balla, prozaik silného a výlučného autorského gesta. Jeho záber nebol nikdy zvlášť široký. Od polovice deväťdesiatych rokov vytrvalo publikoval plnokrvnú krátku epiku o extrémne a programovo osamelých postavách, kde – ako sám vtipne a súčasne trpko poznamenal – „už jeden je navyše“. Koncom roku 2018 sa po istom čase, ktorý vyplnil prenikavým románom V mene otca (2011, česky 2017) a intenzívnou novelou Veľká láska (2015, česky 2018), opäť vrátil k poviedkovému žánru a u svojho dvorného vydavateľa Kolomana Kertésza Bagalu vydal poviedkový súbor s názvom Je mŕtvy (2018). Ide o starostlivo koncipovanú knihu, ktorá prostredníctvom šesťdesiatky textov rôzneho rozsahu a obsahu skúma nielen hrdinov dnešných čias, ale aj súčasnosť ako takú.
Nové či zánovné?
Jedenásta kniha azda oprávňuje čitateľa položiť si otázku, nakoľko je okrem stabilných konštánt Ballovho písania konfrontovaný aj s nejakou novou kvalitou. Sám autor v avíze na novú knihu signalizoval, že pracuje na textoch, kde ustúpi za paraván doterajších stratégií, nebude sa tak úzkostlivo zaoberať sám sebou a cenný materiál, ktorý pozbieral vo vlakoch, reštauračných zariadeniach či na uliciach, využije na to, aby nechal prehovoriť iných a sám seba „stiahol z obehu“.
Skúsenejšiemu čitateľovi jeho textov však bude po pár stranách jasné, že sa žiaden zásadný ústup nekoná. Možno síce pripustiť, že miestami sa Balla presúva z pozície silného autora do polohy bližšej zapisovateľovi odpočutého, že postavám poskytne priestor, aby o sebe vypovedali ony samy a za seba, ale predovšetkým v dlhších poviedkach bezpečne rozoznávam rokmi preverené textotvorné postupy a unavené a stratené postavy. Inak povedané, aj v tejto knihe možno prežiť frustrácie, neurózy, strachy, zúfalstvá, ale i tiché radosti a eufórie v Ballovom štýle, ktorý sa aj v tejto knihe vyznačuje rôznymi polohami irónie, nonsensu, sarkazmu a bizarnosti. Nachádzam tu postavy intenzívne, a pritom ostýchavé, ktoré sú spokojné, keď vo svojej dobrovoľnej osamelosti s radosťou odmietajú kontakt s inými, lebo vedia, že spolužitie im ničí zdravie. Správnosť vlastného postoja si dokážu potvrdiť konštatovaním: „Ako dobre, že som sa kedysi podceňoval, prinieslo to svoje ovocie…“ Vzácnosťou však nie sú ani pocity viny a nutkavý dojem, že je potrebné sa niekomu ospravedlniť, napríklad za prázdne vlakové kupé.
Derridove eseje a ošťaté pančuchy
Nebol by to Balla, aby súčasťou jeho knihy nebola okrem iných overených typov postáv, ktoré putujú z jednej knihy do druhej, aj postava spisovateľa, ktorý sa teší, keď do časopisu nepošle žiaden text a logicky mu teda ani žiaden nevydajú. Vážne tóny, povedzme bilančného privátneho charakteru, strihy z prežitého života, kde azda najviac rezonuje už v prvom texte súboru reflexia vlastnej bezdetnosti, sú formulované vkusne a bez afektu. Tieto momenty, prítomné niekedy len v rovine tušeného, sa však dali vysledovať už v predchádzajúcich knihách. Jednoducho povedané, starého psa novým kúskom nenaučíš, a tak ani Balla neprichádza s knihou, ktorá by v kontexte jeho tvorby pôsobila zásadne inak, než čo nám zo svojho písania ukázal doteraz.
Kratšie texty a dokonca minipoviedky tejto knihy sú viac dokladom toho, čo autor videl a počul, než čo čítal a ako sám myslí. Tu našiel priestor pre hravé imitovanie jazyka rôznych sociálnych skupín, zápisy a prerozprávania anekdoticky pôsobiacich fragmentov, opisy situácií bez ďalšej epizujúcej nadstavby. Nie vždy je to presvedčivé úsilie, niečo pôsobí prvoplánovo, ale i tam, kde text nefunguje esteticky autonómne, kde ostal iba materiálom, sa dozviem niečo podstatné o spôsobe autorovej práce. Zbierka totiž v drobnejších textoch dáva možnosť nahliadnuť do laboratória, v ktorom z bohatého pracovného materiálu vzniká rozpoznateľný text, ktorý je dnes už dobrou exportnou značkou.
Bez ohľadu na rozsah a obsahové zameranie textov sa v Ballovej ostatnej knihe objavuje jeden spoločný menovateľ: cielená reflexia súčasnosti. Je pozorovaná z rôznych uhlov, skúmaná prostredníctvom rôznych postáv, testovaná rozličnými registrami reči, ktoré dnešným Slovenskom hýbu. A tak azda neprekvapí, že tu veľmi blízko seba koexistuje uvažovanie o smrti s receptárom či Derridove eseje a ošťaté pančuchy. Balla opäť raz napísal dobrú knihu. Realita, ktorú v nej skúma, je spravidla neveselá. Keby taká nejakým omylom či zhodou okolností nebola, je viac-menej isté, že by si ju Balla práve takúto vymyslel a doprial nám zažívať ju spolu s ním.
Autor je balkanista.
Balla: Je mŕtvy. KK Bagala, Levice 2018, 217 stran.