Bilance třiceti let od roku 1989 vede i na Slovensku ke zjištění, že společenská debata je ideologicky stále polarizovanější. Mluvit o jednotné paměti revoluce a transformace je tudíž obtížné. Černobílé vidění odmítá vše spojené s bývalým režimem a oslavuje svobody, které jsou podle převažujícího mínění možné jen v kapitalismu.
Nedávno sme mali stretávku zo základnej školy. Boli sme deti osemdesiatych rokov, revolúcia nás zastihla jedenásť-dvanásťročných. Naša škola patrila medzi tie „výberové“, čo v praxi znamenalo najmä to, že sme sa ešte pred ruštinou začali učiť iný cudzí jazyk. Predpokladom na štúdium nebolo v tom čase okrem úspešných vedomostných skúšok po skončení druhého ročníka nič. Ani členstvo rodičov v strane, ani „čistý“ triedny profil. Riaditeľkou školy bola manželka prvého tajomníka ÚV KSS Ignáca Janáka.
Nespokojnosť so systémom
V istom momente stretávky sa rozhovor zvrtol na politiku. Moji spolužiaci si ma rýchlo asociovali so súčasnými ľavicovými prúdmi. Nevedeli sa vynačudovať, ako je to možné, veď v čase novembrových udalostí pred tridsiatimi rokmi som bola z triedy jediná, ktorá sa so súdružkou Janákovou púšťala do neľútostných diskusií o Dubčekovi, Pražskej jari, invázii v roku 1968, ktorá kritizovala „prvého robotníckeho prezidenta“ Klementa Gottwalda, ktorá si cez prestávku pospevovala Karla Kryla a ktorá referovala o tom, čo Agneša Kalinová hlásila zo stanice Slobodná Európa, ktorú sme spoločne s Hlasom Ameriky počúvali zo starého japonského tranzistora na chalupe. Na mojich spolužiakov to vraj, ako mi povedali, urobilo hlboký dojem: „My sme boli šťastné socialistické deti, o takýchto veciach sme nemali najmenšej potuchy.“
Kvôli týmto spomienkam bolo asi pre mnohých zložité uchopiť, prečo niekto, kto bol už ako dieťa vedený k povedomiu o nespravodlivosti systému, v ktorom sme žili, ostáva teraz, keď je ten systém dávno preč, nespokojný so systémom, v ktorom žijeme dnes. Nemáme onú toľko požadovanú slobodu slova? Nemáme slobodu rozhodnúť sa sami a zodpovedne sami za seba, ako naložíme so svojím životom? Bola by som vari spokojnejšia v tom sivom, unavenom socialistickom byrokratizme, ktorý zoťal každú hlavu a umlčal každý hlas prejavujúci trochu nároku na právo samostatne premýšľať? A čo tie kádrové profily, fronty na pomaranče a nemožnosť cestovať?
Žiadna vláda
Moji rovesníci sú dnes zväčša plne etablovaní na vysokých priečkach kapitalistickej spoločnosti. Tak ako mnohým ani nenapadlo kritizovať obdobie vlády jednej strany kedysi, málokedy kritizujú súčasné nedostatky, hoci tie začínajú byť citeľné pre každého, nielen pre najslabšie sociálne vrstvy a ľudí na kraji spoločnosti. Ich deti možno niekedy povedia: „My sme boli šťastné kapitalistické deti, o takýchto veciach sme nemali ani potuchy.“ Aj preto, že v krajinách bývalého socialistického bloku je ešte stále hlboko vrastená dogma, že toto je jediný možný z dobrých svetov, že jedinou odpoveďou na únavu z normalizácie bola voľná ruka trhu. Nepreberné množstvo negatívnych javov súčasnosti – nárast extrémizmu aj otvoreného fašizmu, pomery v zdravotníctve, pokles všeobecnej úrovne vzdelania a naozaj katastrofická situácia s bývaním – je ešte stále možné zvaliť na akýsi inherentný nacionalizmus či „tradične fašistické tendencie“ slovenského národa, ktorý neznáša liberalizmus, rovnosť a je už tradične rasistický. O rozklade spoločenskej kohézie sa nehovorí. Po tridsiatich rokoch od zásadného spoločenského prevratu je ešte stále zriedkavo počuť, že prechod k demokracii sme jednoducho nezvládli, pretože sme si osvojili doktrínu, v ktorej je demokracia synonymom kapitalistickej súťaže a tá nikdy nezohľadňuje východzie pozície.
Dobrým príkladom sú rómske osady: dnes je ešte stále jednoduchšie zvaliť otrasné postavenie Rómov najmä v najchudobnejších regiónoch Slovenska na rasizmus väčšinovej slovenskej spoločnosti ako na skutočnosť, že žiadna ponovembrová vláda si nevytýčila za hlavný cieľ sociálnu spravodlivosť, rovnosť regiónov a rovnováhu medzi vidiekom a mestom. Prirodzene, najmä z obavy, aby neprišlo obvinenie z „komunizmu“. Ak niekedy strana Smer – Sociálna demokracia prejavila tendencie po sociálnom zmieri, veľmi rýchlo sa rozplynuli v ideologických bojoch o moc, v tlaku zvonka a vo vlastných korupčných kauzách, ktoré ju nadobro zdiskreditovali. A tak je pri hľadaní príčin súčasného marazmu stále jednoduchšie hovoriť o potrebe „vymretia“ starších generácií, o dôvodoch „lebo Mečiar“ a „lebo Fico“ ako o tom, že po tridsiatich rokoch demokracie je spoločnosť rozdrobenejšia a nespokojnejšia ako kedykoľvek predtým. Obávam sa, že špecificky na Slovensku je to do veľkej miery aj vecou zlyhania intelektuálnych elít.
Ideologická vojna
V Česku aj na Slovensku sa chystajú oslavy okrúhleho výročia novembrových udalostí 1989. Veľa sa hovorí o tom, ako málo si vážime slobodu, keď sa opovažujeme konzekventne kritizovať súčasnosť alebo ak prejavujeme isté pochopenie voči pomerne častým postojom, že „predtým“ bolo lepšie. Do takéhoto porovnávania sme však často aj celkom demagogicky tlačení: „Chceš povedať, že vtedy bolo lepšie, keď si stále taká kritická voči súčasnosti?“ Lenže už len samotné postulovanie otázky takýmto spôsobom vylučuje akúkoľvek relevantnú reflexiu a len živí akúsi pofidérnu ideologickú vojnu medzi tými, čo boli na strane „slobody“, a tými, ktorí si nemyslia, že sa majú lepšie, a sú teda automaticky radení kamsi medzi milovníkov autokratických režimov a nedemokraticky zmýšľajúcich ľudí. Sú tu však potom aj ľudia, ktorí si možno subjektívne uvedomujú, že majú v súčasnosti viac osobnej slobody, ako by boli bývali mali v spoločnosti pokrútených vzťahov normalizácie, zároveň však vedia aj to, že ich subjektívna väčšia sloboda nie je žiadnym potvrdením toho, že je aj spoločnosť lepšia a spokojnejšia. A ťažko sa tešiť z vlastnej individuálnej slobody v spoločnosti, ktorá je očividne v rozklade.
Teraz, keď sa zas naplno rozprúdil boj o privlastnenie si novembrových udalostí, prevláda aj tendencia povýšiť svoje vlastné pohnútky na univerzálne. Akosi sa málokomu chce priznať, že ľudí jednoducho nemusia viesť rovnaké potreby, a to, čo je pre jednu skupinu spoločnosti lepšou voľbou, nemusí byť lepšie pre iných. Oveľa dôstojnejšou poctou spoločenskej zmene, akou bol aj november 1989, by teda namiesto nekritických osláv „slobody“ bolo otvorené a úprimné priznanie všetkého, v čom sme ako jednotlivci, ako intelektuáli, kultúrni pracovníci aj ako politici za posledných tridsať rokov zlyhali. Asi málokomu by bolo napadlo, že demokracia bude pochopená ako totálne a nekompromisné rozpredanie štátneho majetku, že centralizmus, ktorý sme vtedy kritizovali, sa ešte prehĺbi a že namiesto skvalitnenia životných podmienok nastane pre drvivú väčšinu ľudí boj o holé prežitie, pre mnohých na hranici dôstojnosti.
Autorka je redaktorka deníku Pravda.