V příběhu listopadu 1989 vystupují především muži. Účastnice tehdejších událostí – jakkoli aktivní byly – se do kolektivní paměti revolučních událostí nedostaly. Každodenní práce spojená s budováním občanského hnutí nemá v narativu místo. Historická paměť zůstává uvězněná v genderových stereotypech.
Bezmocne pozerám na rozpísaný článok o feministických prístupoch k pamäti novembra 1989. Paralyzovala ma informácia, že slovenský parlament posunul do druhého čítania návrh zákona, ktorý chce emocionálne vydierať ženy s maternicou, ak sa rozhodnú podstúpiť interrupciu. Predchádzajúcich päť legislatívnych návrhov, ktoré sa za uplynulé dva mesiace snažili prístup k umelému prerušeniu tehotenstva značne obmedziť, neuspelo. Nuž, usilujú sa ženy za ich rozhodnutie aspoň poriadne potrestať. Zásadný rozruch to vo verejnom priestore nevzbudilo – na programe dňa je prepojenie mafie s vysokou politikou, korupcia a predvolebné moratórium. Ak zákon prejde, stanú sa jeho dôsledky individuálnym zápasom konkrétnych ľudí, zápasom skrytým pred zrakom verejnosti – osobným problémom, ktorý podľa prevládajúcich predstáv nie je integrálnou súčasťou politiky.
Čo to má spoločné s novembrom 1989? Napríklad to, že snahy o kontrolu nad telami žien sa u nás začali objavovať hneď začiatkom deväťdesiatych rokov. Ale aj to, že odmietanie interrupcie je poháňané „antikomunistickým“ diskurzom, lebo interrupčný zákon pochádza z obdobia štátneho socializmu. A ešte mnoho iného. Diskusie o novembri 1989 sú totiž ukážkou toho, ako premýšľame o politike a usporiadaní našej spoločnosti. Utváranie pamäti je proces, ktorý sa deje v súčasnosti, a výročné spomínanie nie je len pohľadom do minulosti, ale predovšetkým je precvičovaním našej individuálnej a kolektívnej politickej imaginácie.
Exkluzívny príbeh
Aké predstavy o politike a politickom konaní teda vyplývajú zo spomínania na november 1989? Aj táto otázka vyvstala z výskumu o rodových aspektoch pamäti revolúcie, ktorému som sa v uplynulých rokoch venovala. Do vzájomného vzťahu som vložila svedectvá, ktoré mi vyrozprávali účastníčky novembra 1989 vo výskumných rozhovoroch, s príbehmi, ktoré odzneli v médiách pri príležitosti dvadsiateho výročia revolúcie. Do diskusie teda vstúpili naratívy žien, ktoré zväčša nemali možnosť zasiahnuť do verejného diskurzu, s mediálnymi naratívmi do veľkej miery určujúcimi pre charakter kolektívnej pamäti.
Obraz roku 1989 prevládajúci v kolektívnej pamäti je predovšetkým ukotvený vo verejnom priestore a inštitucionálnej politike. Príbeh o revolučnom konaní je exkluzívny, teda dostupný len veľmi malému množstvu ľudí, prevažne mužov. Zobrazuje zopár mužských hrdinov, ktorí najskôr na námestiach Prahy a Bratislavy a potom za okrúhlym stolom s predstaviteľmi štátnej moci zachránili verejnosť pred totalitou. Predstava historických udalostí roku 1989 sa viaže predovšetkým na demonštrácie vo veľkých mestách, stotožňuje sa s vystúpeniami na tribúnach a námestiach. Vzhľadom na to, že tu vystupovali zväčša muži, stávajú sa aj dominantnými aktérmi. Ukazuje sa však, že v prípadoch, keď na demonštráciách vystupovali ženy, nie sú označované ako vedúce osobnosti revolúcie a nestávajú sa súčasťou kolektívnej pamäti.
Keď sa revolučné konanie chápe ako verejné vystupovanie, zostáva za jeho hranicami každodenná práca, bez ktorej by veľké demonštrácie neboli možné. Týka sa to činností ako telefonovanie, príprava materiálov, zabezpečovanie stravy, návštevy úradov, organizovanie práce, upratovanie, umývanie riadov, teda aktivít, ktoré jedna z účastníčok označila ako „typický ženský servis“. Tento typ aktivít sa neobjavoval v médiách a aj v rozhovoroch prichádzal neskôr. V súvislosti s konaním teda dochádzalo k dvom líniám zneviditeľňovania: ak ženy vykonávali každodennú činnosť budovania a udržiavania hnutia, zostali za hranicami kolektívnej pamäti, pretože tieto aktivity sa nepovažovali za skutočné revolučné konanie. Lenže aj keď boli prítomné vo verejnom priestore a verejne vystupovali, zostali nezapamätané. Potvrdzuje sa tak, že ženy si pamätáme najmä vtedy, ak konajú v súlade s rodovo stereotypnými rolami, teda vystupujú ako manželky či pomocníčky. Takáto reprodukčná práca sa však nepovažuje za plnohodnotné politické konanie a vo väčšine príbehov revolúcie je neprítomná.
O rebeloch a vylúčenej verejnosti
Predstavy femininity a maskulinity zase štruktúrovali obraz aktérstva v symbolickej rovine. Revolucionári v analyzovaných materiáloch spochybňovali hegemónnu maskulinitu prostredníctvom neformálneho oblečenia, odmietaním inštitucionalizovaného násilia, emocionálnymi prejavmi či výzvami k vzájomnej láske. Vo všeobecnosti však nešlo o odmietnutie patriarchálneho poriadku a súčasťou opisov každodenných aktivít hnutia bolo aj reprodukovanie rodovej hierarchie, stereotypnej deľby práce či spredmetňovanie žien. Obraz revolucionárov ako lavírujúcich medzi vlastnosťami, ktoré sa v našej spoločnosti chápu ako primárne maskulínne a dominantne feminínne, nabúrava charakter hegemónnej maskulinity a vytvára predstavu alternatívnej rebelantskej mužskosti. Takýmto spôsobom je možné revolucionárov dištancovať od (nečistej) politiky, ale zároveň aj od verejnosti, ktorá sa v médiách často zobrazovala ako pasívna feminínna masa.
Vylúčenie verejnosti z príbehu o spoločenských zmenách má výrazný rodový aspekt a nie je špecifické len pre Slovensko tridsať rokov po revolúcii. K zneviditeľneniu verejnosti ako aktérky spoločenských zmien dochádzalo aj v príbehoch o roku 1968 v západných krajinách. Spoluzakladateľky feministickej organizácie ASPEKT Jana Cviková a Jana Juráňová zase upozornili, že od začiatku deväťdesiatych rokov sa verejnosť vo verejnom diskurze na Slovensku zobrazovala ako feminínna a pasívna. Historik James Krapfl doložil, že takáto predstava verejnosti ovplyvnila aj príbehy novembra 1989, ktoré sa zväčša nezapodievajú angažovanosťou miliónov ľudí v Československu. Pozornosť sa zameriava na malú skupinu vedúcich osobností a verejnosť sa konštruuje ako pozorovateľka, podporovateľka, kulisa pre revolucionárov. Až pri detailných opisoch politickej praxe revolúcie sa ľud dostáva do príbehu a ukazuje sa, ako sa podieľal na formovaní politických predstáv, na starostlivosti o vedúcich predstaviteľov historického diania či materiálnom zabezpečovaní hnutia.
Pokrivené obrazy politiky
Spomínanie na november 1989 nasvecuje viacero problémov, ktorými sú poznačené súčasné prevládajúce predstavy o politike. Je to také silné volanie po vedúcich osobnostiach, až umožňuje prehliadať konanie miliónov ľudí. Zameranie sa na to, čo je viditeľné a deje sa pred zrakmi mnohých, nechá bez povšimnutia dennodenné aktivity žien a mužov po celej krajine a súkromnú sféru, v ktorej sme ukotvení. Sústredenie sa na výsledok, akým je verejný prejav, politická strana, voľby či stretnutie, zase znemožňuje chápať politiku ako proces, ako dennodennú prax, ktorej neoddeliteľnou súčasťou je reprodukčná práca a starostlivosť. Úzko vymedzený priestor revolúcie vytláča z obrazu politického konania tisíce pracovísk, ktoré formulovali požiadavky týkajúce sa pracovných podmienok.
Feministická analýza pamäti novembra 1989 vracia ženy do príbehu historickej udalosti. Zároveň ho ale mení, a tým vytvára priestor pre premyslenie politického konania smerom do minulosti a diferencuje možnosti našej vlastnej politickej imaginácie. V neposlednom rade nechápe prevrat ako jednorazovú udalosť, ktorú možno oddeliť od politických, spoločenských a ekonomických pohybov nasledujúcich rokov a raz do roka ju heroizovať.
Pohľad na rok 1989 z rodovej perspektívy nám prezrádza, ako boli príbehy žien vytesnené z politického priestoru, ale aj to, ako sa obraz politiky utváral prostredníctvom vylúčenia „ženského“. Samozrejmosť, s akou slovenský parlament v súčasnosti obchoduje s telami a životmi žien, prezrádza, ako dobre sa takáto predstava politiky etablovala. Sebavedomý konzervatívny rámec politiky nie je náhodný a nie je chybou v systéme. Je pokračovaním patriarchálneho spôsobu premýšľania, ktorý u nás žiadna revolúcia nespochybnila.
Autorka je politoložka.