Domov v cene stotisíc forintov

Inscenácia Bez adresy – hra na tuláka, uvedená v rámci hlavného programu tohtoročnej Divadelnej Nitry (27. 9. – 1. 10. 2019), bola vymodelovaná podľa stolnej hry od neziskovej organizácie Bez strechy. Táto organizácia publikuje v Maďarsku mesačník s článkami o problémoch bezdomovectva, ale aj s autorskou tvorbou ľudí žijúcich bez domova. Predaj tohto časopisu je následne zdrojom zárobku pre ľudí na ulici. Umelecké zoskupenie Stereo Akt bolo na inscenovanie oslovené priamo redakciou časopisu Bez strechy a do procesu sa zapojili sociálne pracovníčky aj aktivisti bez domova. Vznikla tak performatívna spoločenská hra s emancipačným a edukatívnym rozmerom.

Pravidlá hry

Obecenstvo sa usádza do troch hľadísk, ktoré oddelené ohraničujú priestor a vytvárajú v strede akúsi trojuholníkovú arénu. Postupne sa nám predstavia: Zola Szabó, herec, ktorý bude zobrazovať postavu Ferenca, herečka Mária Kőszegi ako Žofia, neherec, aktivista bez domova Gyula Balog bude hrať Jozefa. Sociálna pracovníčka Réka Szenográdi následne vysvetlí pozadie a pravidlá hry.

Cieľom hry je pre vylosovanú postavu, za ktorú rozhoduje jedna z troch častí hľadiska, nazbierať počas najbližších štyroch mesiacov (teda štyroch ťahov) stotisíc forintov (v prepočte 7 700 českých korún). Ak sa im to podarí, ich postava bez domova má šancu dostať dotáciu na prenájom bytu. Každý mesiac (ťah) sa musí časť obecenstva rozhodnúť medzi možnosťou pracovať alebo žobrať a možnosťami spať na ulici, v nocľahárni alebo v hoteli. Každá prinesie iný zárobok a zároveň iné výdavky. Aby bola hra realistickejšia, pridali do nej autorky a autori prvok zdravia. Na začiatku hry má každá postava akoby tridsať životov, ktoré im podľa rozhodnutí budú postupne ubúdať. Minuté „životy“ reprezentujú počet rokov, o ktoré postava zostarla – k zostarnutiu môže prispieť požívanie alkoholu, bývanie na ulici v zime, ale aj psychický stres. Po úvodnom nastolení pravidiel hry môže byť zvláštne, že do nej autorský tím nezarátal iné výdavky a náročnejšiu zdravotnú starostlivosť pre ženskú postavu, ako ja pre postavu staršieho pána. To sa však podarilo aspoň sčasti tvorcom a tvorkyniam zobraziť konkrétnymi situáciami a možnosťami, medzi ktorými sa môže obecenstvo rozhodovať počas plynutia mesiacov. Rovnako aj režisér Martin Boross na diskusii po predstavení priznal, že hra je nastavená pravidlami tak, aby najpravdepodobnejšie vyhral, teda zarobil sumu stotisíc forintov, biely muž v produktívnom veku, čo samo osebe nesie určitú systémovú kritiku.

Proces rozhodovania

V symetrickom tempe sa počas variabilne trvajúceho podujatia striedajú divadelné výstupy, explikácie problematiky v prednáškovej forme od sociálnej pracovníčky a momenty rozhodovania obecenstva. V samotných divadelných výstupoch je vždy predostretý nejaký problém na konkrétnej situácii. Napríklad v októbri stretne postava Ferenca na ulici svoju svokru. Postavy medzi sebou veľmi prirodzene až dokumentárne odohrajú generický rozhovor o tom, ako to Ferenc vyzerá a čo sa mu to, preboha, stalo. Vtom sa Ferenc otočí na tretinu hľadiska, ktorá si na začiatku hry vylosovala jeho postavu, a pýta sa, či má povedať pravdu o tom, že je bez domova. Prebehne veľmi voľné dohadovanie medzi diváčkami a divákmi. Počas toho, aby situáciu skomplikoval, Ferenc dodá, že ešte ani jeho mama to nevie. Obecenstvo, aj to aktívne zapojené do rozhodovania, aj to, čo tento proces sleduje, je postavené pred skutočnú dilemu človeka na ulici. Pocitu solidarity a empatie napomáha veľmi prirodzený herecký prejav.

Príde rozhodnutie. Povedz pravdu. Situácia sa ďalej veľmi kostrbato vyvíja a je zjavné, že obom postavám je toto stretnutie, viac ako čokoľvek, nepríjemné. Ferenc sa znovu otáča na svoju časť hľadiska, mám pokračovať alebo to nejako ukončiť? Zase nastáva proces rozhodovania, ten však tentokrát rozbíja temporytmus a napätie scény. Príde však odpoveď z hľadiska, dosiahnutá hlasovaním. Pokračuj. Ferenc teda pokračuje. Následne sa situácia zvrtne. Takmer moralisticky svokra podáva svoje prstene Ferencovi, aby ich predal do záložne. Akoby vždy priznať pravdu v takýchto momentoch malo pomôcť. Po ukončení tejto situácie „tím“ Ferenc dostáva dvadsaťtisíc forintov a sociálna pracovníčka vysvetlí, že pre mnoho ľudí na ulici je ťažké priznať vlastnú situáciu, potláčajú to v sebe a spoločenský tlak ich vie často dohnať k unáhleným a neracionálnym životným rozhodnutiam. Takáto schéma sa v jemných obmenách opakuje dvanásťkrát počas dvaapolhodinového podujatia, čo navádza určitý dojem monorytmickosti. Ten je však našťastie prebitý pôžitkom z hry, dúfaním vo výhru svojej alebo aspoň jednej z postáv a snahou tvorivého tímu predostrieť na kontempláciu mnoho tém.

Na kritické zhodnotenie takto nastaveného divadelného tvaru nám môže poslúžiť porovnanie s iným interaktívnym a participatívnym modelom, konkrétne Boalovým divadlom utláčaných. V Boalovom divadle funguje podobná dynamika situácií a následného rozhodovania. Rozdielom však je, že moment rozhodovania nie je určený ako pri podujatí Bez adresy tvorivým tímom, ale divákom alebo diváčkou. Taktiež je pri Boalovi odporúčané prísť na javisko a vystriedať jednu z postáv, odohrať navrhované riešenie situácie a nielen rozhodnúť medzi dvomi vopred danými možnosťami. Toto ponúka väčšiu slobodu pre divákov aj väčší emancipačný potenciál tvaru. Zároveň následná explikácia prichádza v divadle utláčaných nie v prednáškovej forme, ale vo forme diskusie o konkrétnom riešení, ktoré diváčka alebo divák ponúkne, čo pôsobí menej didakticky.

Otvorené témy

Takáto poučnosť je na jednej strane spôsobená nastavením tvaru ako spoločenskej hry, a teda repetíciou ťahov, na druhej strane však aj množstvom tém, ktoré sa počas podujatia otvoria. Situácia, keď sa postava Žofie rozhoduje, či sa za dvadsaťtisíc nechá na autobusovej zastávke natočiť na mobil neznámym človekom, ako je hranolky, privádza k špecificky ženskej perspektíve života na ulici. Scéna, keď starší muž Jozef váha, či si má za posledné peniaze kúpiť okuliare alebo stratí dva roky života, zase nastoľuje tému zdravotnej starostlivosti. Taktiež sa počas hry prostredníctvom hereckých výstupov a následných vysvetlení dostávame k problematike sociál­neho bývania, bývania v páre, starostlivosti o duševné zdravie, pouličnej mafie, alkoholizmu, hľadania práce, maďarského zvrhlého zákonníka a k ďalším témam, ktoré vyvstávajú implicitne z daného tvaru, napríklad procesuálnosť a dynamika rozhodovania v troch častiach obecenstva, konflikt medzi empatiou k postave, za ktorú hráme, a pragmatickou snahou získať potrebné peniaze, či prvok náhody a osudovosti v životoch ľudí bez domova. Všetky tieto témy sú počas podujatia otvorené, no v jeho priebehu nie sú dramaturgicky uzavreté.

Napriek týmto a ďalším možným výhradám Bez adresy – hra na tuláka priniesla do programu festivalu Divadelnej Nitry, ktorý sa dramaturgicky zaoberal témami slobody a umeleckej angažovanosti, iný pohľad na možnosti divadelnej emancipácie pomocou interaktívnej a participatívnej formy. A možno ešte podstatnejšie – svojou autoritou v slovenskom divadelníckom kontexte legitimizoval prístup, ktorý je často odsúvaný do nezávislej sféry alebo na okraj divadelnosti k sociálnej práci či arteterapii.

Autor je divadelník.