Letos na podzim uplynulo 75 let od Slovenského národního povstání. Antifašistický étos je dnes na Slovensku odmítán pouze zlomkem krajně pravicových národovců, ale povstalecká tradice je nezřídka politicky zneužívána. Masové oslavy také příliš nesvědčí historické reflexi.
V septembri 2018 sa v poľskom Gdansku konala veľkolepá medzinárodná konferencia, či skôr diskusné fórum, zamerané na postavenie významných historických bojových miest v spoločenskej pamäti toho-ktorého národa a štátu. Zastúpenie bolo skutočne grandiózne, veď okrem predstaviteľov významných európskych bojísk, ako sú Maratón, Waterloo, Verdun či Gallipoli, sa tu objavili aj reprezentácie amerických bojísk Gettsburg a Pearl Harbor, či dokonca Múzea čínskeho odporu voči japonskej agresii. Zámer organizátorov tohto stretnutia bol zjavný – vyvolať odbornú diskusiu o úlohe najvýznamnejších miest ľudskej a národnej histórie, a vyvinúť tak verejný tlak na riešenie neexistujúceho centrálneho „miesta pamäti“ poľskej histórie, na ktoré prirodzene Gdansk ako symbol začiatku bojov druhej svetovej vojny a odporu Poliakov voči nemeckej agresii ašpiruje.
Rub a líc
Pre náš komentár o súčasnom odbornom a najmä spoločenskom vnímaní Slovenského národného povstania (SNP) je z gdanskej konferencie ale najpodstatnejší fakt diametrálne rozdielneho vnímania „osožnosti“ záujmu politikov a politiky o zriadenie, udržiavanie či rozširovanie takýchto centrálnych národných „miest pamäti“ a ich spoločenského využívania či zneužívania. Nešlo nevšimnúť si rozžiarené oči poľských kolegov a zástancov vyzdvihnutia Westerplatte na piedestál najposvätnejšieho celospoločenského „miesta pamäti“ v Poľsku potom, čo sa dozvedali o politickej a spoločenskej podpore „oslavovania“ SNP v Banskej Bystrici.
Protifašistické povstanie na Slovensku z roku 1944 má skutočne veľmi jedinečné postavenie naprieč spoločenským aj politickým spektrom na Slovensku a má veľmi výraznú oficiálnu vládnu a štátnu podporu. Ale ako to už býva, každá minca má dve strany. A zatiaľ čo zahraničie prirodzene vníma skôr tú nablýskanú prednú stranu, pozornejší pozorovateľ je väčšmi znepokojený tou rubovou. Príliš veľký spoločenský a najmä politický záujem so sebou automaticky prináša komerčnú degradáciu pôvodných povstaleckých myšlienok a ideí. Vníma sa skôr povrchné pozlátko historického javu. Dochádza tiež k politickému zneužívaniu a priživovaniu sa na verejnom priestore a na možnosti sebaprezentácie, ktorú oslavy SNP s niekoľkotisícovou účasťou obyvateľstva a ďalšími státisícmi pri televíznych obrazovkách prinášajú.
Ústredný sviatok
Najskôr sa pozrime na tie javy okolo SNP a jeho pripomínania sa, ktoré sú jednoznačne pozitívne. Až na malú časť nacionalistických extrémistov či zástancov vojnového slovenského štátu a jeho ľudáckeho režimu sa slovenská spoločnosť k svojmu povstaniu z roku 1944 hrdo, niekedy až okázalo hlási. Myslím si, že aj časť prívržencov Kotlebovej strany nemá s povstaním problém, veď mnohí z nich žijú v typicky „povstaleckých“ regiónoch, ďalší pochádzajú priamo z vypálených obcí stredného Slovenska. Odmietaním SNP, ako to oficiálne Marian Kotleba robí, by popierali vlastné korene a boj či obete svojich dedov. Ich voľba nacionalistického extrémizmu je tak skôr trucvoľbou a prejavom frustrácie nad neschopnosťou terajšej „štandardnej“ politiky ako ich hlásením sa k protipovstaleckému táboru.
Ako sa občas vo verejnom priestore, ale aj v prejavoch a článkoch politikov objaví, moderná povojnová slovenská politika a jej demokratické tradície sa hlási najmä k zakladateľskej úlohe povstania z roku 1944 a k inšpirácii ním. Každý akcentuje najmä to, že napriek slabšiemu vonkajšiemu tlaku k ozbrojenému povstaniu sa dokázali Slováci vzoprieť a zorganizovať veľké ozbrojené vystúpenie, ktoré sa môže rovnocenne merať s najväčšími protifašistickými akciami tej doby. Voľba SNP ako ústredného štátneho sviatku za účasti najvyšších štátnych a verejných predstaviteľov bola teda po vzniku súčasnej Slovenskej republiky akosi prirodzená. Nič hodnotnejšie ako vlastný ozbrojený boj o slobodu s výraznou celospoločenskou podporou a prodemokratickým zameraním v slovenských dejinách 20. storočia nenájdeme. Uvedomuje si to aj súčasná politická scéna, ktorá však, pochopiteľne, k všeobecnému uznaniu povstania a povstalcov pridáva aj svoju politicko-spoločenskú agendu.
Bez ducha povstanie
V súčasnom odbornom historickom diskurze sú spochybňovania a apologézy ľudáckej kolaborácie s nacizmom veľmi ojedinelé, aj keď im, samozrejme, médiá pridávajú občas väčší vplyv, ako v skutočnosti majú. Na druhej strane sa vnímanie povstania u odbornej verejnosti posunulo od jeho núteného apriórneho legendarizovania k prirodzenejšiemu postihovaniu nie iba kladov, ale aj negatívnejších javov, ktoré sa počas vtedajšej občianskej vojny na Slovensku diali aj na strane povstalcov. Veľmi pozitívnym javom je aj akési oživenie záujmu o tému a hodnoty povstania u širšej verejnosti. Svoj vplyv na to majú akcie relevantných „pamäťových“ inštitúcií na čele s atraktívnymi či „mobilnými“ výstavami a prednáškami realizovanými Múzeom SNP.
Ale v posledných rokoch dochádza aj k renesancii obrazu povstania v médiách, čo je však tiež tak trochu vedľajším produktom politického využívania povstaleckej témy na vlastnú stranícku prezentáciu či na presadzovanie svojich spoločenských názorov. A tak na jednej strane nepochybne teší, že napríklad na posledných oslavách SNP v Banskej Bystrici bolo možno až 20 tisíc nadšených návštevníkov, ktorí videli množstvo s povstaním priamo súvisiacich sprievodných akcií, na druhej strane ale vyvoláva rozpaky využívanie tejto akcie na prezentácie vlastných politík. Zatiaľ čo prejavy prezidentky Čaputovej či premiéra Pellegriniho nevyčnievali a povstalecký boj a ideály nijak neprekrúcali, predseda parlamentu Andrej Danko z tejto línie značne vybočil. Neodpustil si spájanie fašistického a liberalistického extrémizmu v jedno rovnaké nebezpečenstvo pre „jeho“ Slovákov a nevyhol sa ani premotivovaným pozitívnym signálom smerom k Moskve či potenciálnym ľavicovo-nacionálne orientovaným voličom, vyzdvihujúc z piedestálu lídrov povstania skôr kontroverzného Gustáva Husáka. Akoby pri oslavách a celkovo pri pripomínaní v médiách a vo verejnom priestore chýbalo postihnutie skutočného ducha povstania a jeho lídrov. Pred uvedomením si, o čo šlo, a pred vzdaním skutočne pietneho holdu povstalcom sa uprednostňuje masová pompéznosť.
Autor je historik.